The truth will hurt you

Sneh zľahunka klesal k zemi a pridával sa k nekonečnej bielej krajine, ktorá bola prerušená len malou chatkou na miernejšej časti svahu a lanovkou tiahnucou sa od nej kamsi na vrchol. Na oblohe lenivo plávali obrovské oblaky pod dohľadom očí chlapca v teplej bunde a lyžami opretými o plece. Začínajúci deň lúčami ranného slnka sviežo osvetľoval každé miesto, na ktoré dosiahol.

„Aaa-aa-a….“

„Čo robíš?“

„… Padááám….“

„Hej… HEJ!“

„… Itaaaai….“

„Zlezieš zo mňa, Naruto?!“

„Nie?“

„Naruto!!“

„Hahaha…“

„Bavíš sa?!“

„Vravel som, že padám.“

„Ale nepovedal si, že na mňa…“

Neji otvoril dvere vedúce von, kde už stáli ostatní, a spýtavo na nich pozrel. „Čo robíte?“

„Užívame si prázdniny!“ zamával Naruto veselo rukami sediac na Kibovi, ktorého reakciou bolo tiché zastonanie.

„No ja si tú chladnú dlážku podo mnou práve neužívam,“ odfrkol si a zamrvil sa, aby ho zo seba nejako striasol. „Nechápem čo bolo také nepochopiteľné na tom ‘obuj si tie lyžiarky až pod schodami‘,“ dodal zamračene.

„Máme prázdniny!“ pripomenul mu Naruto a prehodil jednu nohu ku druhej priamo ponad Kibovu hlavu, ktorá to našťastie prežila bez ujmy. Natiahol rúčky k Nejimu a s jeho pomocou zo psieho chlapca vstal.

Obzrel sa ponad plece, hoci cez chlpatý lem kapucne to nebolo až také jednoduché. Zlatučko sa usmial, celý žiaril. Ak by mal okolo seba sneh a nie len holé steny, určite by ho vyhadzoval do vzduchu.

Azúrový pohľad vyhľadal lyže ktoré skĺzli dolu schodmi náležite po tom, ako ich pustil. Urobil nemotorný krok k nim a nasledoval ďalší, keď ho Kiba zastavil z pudu sebazáchovy. Riskovať, že sa Uzumaki priblíži na kontaktnú vzdialenosť a znova sa na neho strepe by ho mohlo stáť život.

„Stoj, Naruto!“ vyštekol naňho a vyšvihol sa do sedu. Pozrel na Nejiho. „Vezmem mu to,“ oznámil s povzdychom.

Neji s prikývnutím chytil Naruta za ruku a zľahka potiahol ku dverám von: „tadeto…“

Blondiačik sa zatváril trucovito, hoci jeho náladu á la „máme prázdniny“ bolo ťažké prekryť čímkoľvek iným. „Odniesol by som si ich sám,“ zašomral ale nechal sa Nejim odtiahnuť von. A tam, na prahu dverí, zostal stáť a dívať sa ako teľa na nové vráta. Ako keby prvý krát v živote videl sneh, či ešte lepšie celý svet. Bolo jedno vidieť to tu v pološere a ospalosti, no celkom iné za plného vnímania v dennom svetle.

„Naruto… Narutooo…“ Kiba doňho zozadu strčil. „Blokuješ východ.“

A všade sa len plietol pod nohy, a stále a stále, odkedy rozlepil oči. Na jednu stranu to bolo to, čo chcel Kiba dosiahnuť týmto výletom. Aby bol zase sám sebou. Lenže mu nejako nedošlo, že Narutove „sám sebou“ znamená hyperaktívny idiot. Aspoň že sa nestaral o problémy vzťahov. A to bola ďalšia vec, prečo ho sem Kiba dotiahol. Možno dúfal v nejakú šancu, alebo že sa Naruto prizabije na svahu a z ničoho nič si uvedomí, že Sasuke nie je preňho ten pravý. Čakal na zázrak, ktorý sa nechystal.

Pristavil sa pri ňom Shikamaru. Do Kibovho príchodu mu len strážil snowboard a sledoval oblohu.

„Nepremýšľať toľko,“ poradil mu ako keby vedel, čo práve Kibovi preletelo hlavou.

Všetky šance, ktoré očakával, všetky priania, ktoré mal, všetky túžby, ktoré prechovával… môže sa toho celého vzdať? Ako by si len mohol nahovoriť, že pri pohľade na Naruta nič necíti, že nechce, aby tento výlet niekam viedol?

„Nakoniec ťa to zraní,“ Shikamaru mu vzal Narutove lyže a šiel ich odovzdať blondiakovi, ktorý sa práve na niečom smial s Leem. Pravdepodobne na nejakej kravine, ktorá ani nebola vtipná. „Oi, Naruto…“

Keby aspoň prevzal nejakú zodpovednosť. Nakazil ľudí okolo seba, pritiahol ich do svojej blízkosti a niektorých ešte bližšie než bolo bezpečné. Má moc ich zničiť, v skutočnosti on stojí uprostred a oni okolo neho, on všetko riadi, ani si neuvedomuje svoju moc. Vlastne tú si neuvedomoval nikto. Shikamaru po nich preletel pohľadom. On nechcel byť ovládaný a aj keď zatiaľ nebol, nemal rád ten pocit, že by mohol byť. Ak by sa Naruto rozhodol opustiť ReBelov, čo by sa stalo? Dokázali by pokračovať spolu, alebo by sa rozpadli? A ak by sa rozpadli, dokázali by sa vrátiť ku starým životom? Dokázali by pokračovať vo svojej existencii ako ľudské bytosti bez akejkoľvek ľútosti, smútku, osamelosti alebo pocitu prázdna uprosted nich? Stali sa súčasťou celku, ktorý je vo svojom vnútri krehký. Oni zvládnu držať pri sebe, ale dokáže i Naruto pokračovať v rozdávaní sa medzi tých, ktorý sa rozhodli, že ho potrebujú alebo skrátka chcú pre seba? Môže toto skončiť i nejako inak ako tým, že ich to zvnútra zničí?

Spomedzi pier mu unikol tichý povzdych a pred jeho perami vytvoril obláčik dymu.

„Hurá na svah!“ Lee zdvihol do vzduchu svoje lyžiarské palice a akýmsi šuchtavým posuvným spôsobom sa snažil presunúť k lanovke.

Naruto si za Sasukeho pomoci obul lyže a obzrel sa na Leeho. Súhlasil s tým, čo povedal. Zakázal si myslieť na čokoľvek a tak jeho jediným cieľom bolo užívať si to tu. Zatiaľ sa mu darilo naozaj dobre. Nešikovne sa obrátil a nejakým zázrakom sa pohol z miesta.

Ako dlho môže byť človek šťastný? Naozaj bezstarostne šťastný? V určitom bode sa to zákonite pokazí. Pretože… všetko sa kazí. A šťastie nie je výnimkou.

Zhlboka sa nadýchol čerstvého horského vzduchu. Cítil sa ako na vrcholku sveta. Žiarivo modrú oblohu mal takmer na dosah ruky. Slnko mu svietilo priamo do očí a on si bez námietok len nasadil okuliare. Jeho vlasmi presvišťal chladný závan vetra a pri nohách sa mu zdvihlo pár snehových vločiek, ktoré sa následne usadili na jeho lyžiach a šuštiakoch. Napravo od neho do snehu Sasuke zabodol palicu. Jeho príjemný hrejivý hlas ho vytrhol z obdivovania sveta, ktorý sa pred ním práve otvoril.

„Čo tu tak stojíš?“

Neznelo to ako rýpanie. Neznelo to chladne či odmerane. Žiadna arogancia, len akýsi skrytý povzdych nad jeho konaním a úsmevná snaha dostať logickú odpoveď. Pretože Sasuke, ktorý tu teraz stál pri ňom v jemnom predklone opierajúc sa o svoje lyžiarske palice, sa oňho staral a zaujímal sa. Jeho správanie bolo zľahka pozmenené, ako keby nechcel ničiť tú atmosféru do ktorej sa vrhli bez toho aby si to uvedomovali.

„… Neviem,“ Naruto naňho pozrel. Tak priamo, svojimi modrými očami ktoré v tú chvíľu vyzerali ako keby si ukradli pre seba kúsok oblohy. Čisté a žiarivo modré. Na Narutovej tvári sa zjavil úsmev zapríčinený spokojnosťou z toho, kde sa práve nachádza. „Hej, Sa-su-ké…“ pred jeho ústami sa utvoril obláčik pary a on už znova pozrel priamo pred seba. Bol tam len priestor a zem pokrytá bielobou ktorá sa zvažovala do dola. Ak nehľadel na sneh ale vyššie, dostával pocit, že ak sa pohne vpred bude schopný padať či vznášať sa celú večnosť a nič mu nebude môcť ublížiť. Ako keby bol na mieste, o ktorom nikto okrem nich nevie, niekde kde sa zastavil čas. „… myslíš, že sme stále na Zemi?“

Sasuke sa vystrel. „Baka…“ odpichol palice zo zeme vo chvíli keď z lanovky vystúpili Kiba s Nejim so svojimi snowboardmi. „Nestoj tu len tak.“

Blondiačik sa zahľadel na Sasukeho ktorý mu venoval posledný pohľad pred tým, než sa spustil zo svahu. Príliš zabratý do skúmania jeho postavy a skúseného štýlu zjazdu zabudol na niečo také jednoduché ako nestáť tam a ísť za ním. Z tohto stavu ho prebrala až Kibova ruka ktorá sa dotkla jeho pleca.

Obzrel sa a pohliadol na jeho tvár cez chlpatý lem svojej vlastnej kapucne. Ich pohľady sa zasekli do seba a obaja zostali hodnú chvíľu ticho. Naruto nebol schopný hýbať sa a Kiba sa nechcel pohnúť.

„Idem napred,“ zašomral Neji a obaja sa v ten moment pozreli naňho. Zakýval im, nasadil si okuliare a odrazil sa na šikmú plochu.

„… ty nejdeš?“ spýtal sa Kiba. „Lee je už zase na lanovke…“

Naruto sa naklonil dopredu aby videl jeho tvár, ktorá bola od neho momentálne odvrátená. Vyzeral ako dieťa ktoré sa snaží niečo pochopiť. Možno si len chcel nejako zdôvodniť tú nutkavú potrebu pozrieť sa naňho. Nájsť niečo, čo nie je v poriadku. Zistiť, prečo mal taký zvláštny pocit pri pohľade do jeho očí.

Ale Kiba sa už naňho nepozrel.

„Idem za Nejim,“ povedal po chvíli. Hlavu mal sklonenú a očami skúmal jemný snežný poprach ktorý sa mu motal okolo nôh. „A teba určite čaká Sasuke,“ dodal sotva počuteľne a už viac nečakal. Nestál tam, nemal potrebu uchovávať si v sebe akýsi pocit majestátnosti a nezraniteľnosti. Príliš dobre vedel že práve tu na tomto mieste sa stáva naozaj zraniteľným. Nie je tu žiadna opora, nič, za čo by sa dalo schovať a už vôbec nič čo by ho mohlo ochrániť. Tak prečo by si mal pripadať ako niekto, kto je v absolútnom bezpečí?

Bol ako dieťa na kolotoči. Pod nohami cítil zem, ale nie tú pravú, skutočnú. Cítil vzduch a slobodu, ale nemohol nič ovládať. A ak by sa niečo pokazilo… nebol by jediný spôsob ako by mohol zabrániť pádu.

Slnko na oblohe zmenilo miesto svojho pôsobiska. Už viac nesvietilo do očí, ale od chrbta. Narutovmu brušku slušne vyhladlo. I napriek tomu by najradšej stále pokračoval v tomto nekončiacom cykle. Nastúpiť na lanovku, vystúpiť z lanovky, spustiť sa dole a zase sa vyviesť hore. Nevedel si predstaviť, že by v ten deň robil i niečo iné, ale jeho unavené svaly ho donútili prestať. A tiež to podozrenie, keď už na svahu zostal úplne sám. Ukradlo mu to jeho dobrý pocit a vystriedala ho osamelosť.

„Hm?“ pracne sa dostal z lyží a vtrepal sa dovnútra. Jeho snehom obalené nohy zneisteli na pevnej zemi. Voči svojsky drsnému snehu sa podlaha nevystavená vonkajším vplyvom zdala až nebezpečne hladká. A z nejakého dôvodu mal i pocit, že je šikmá.

„Kde sú všetci…“ stálo ho viac námahy než čakal dostať sa do centrálnej miestnosti. Bola to jedáleň využívaná viac ako spoločenská miestnosť než jedáleň. A presne na tom mieste bola každá jedna osoba, ktorú hľadal.

Vyčerpane sa oprel o rám dverí. Nebolo to tak, že by jeho denná dávka energie zmizla, či bola spotrebovaná. Len sa potreboval málinko dobyť. Vedel presne, čo by to spravilo. Miska rámenu. Alebo radšej desať. Čulo prebehol miestnosť očami, ale nič také nenašiel.

„Naruto,“ Kiba vstal a prešiel k nemu. Jeho krok nevypovedal o celom dni strávenom snowboardovaním. Nebol pomalý, šuchtavý či unavený. Blondiak naklonil hlavu a zamyslel sa nad tým kedy Kiba zmizol zo svahu že pôsobí tak oddýchnuto.

Jeho myšlienky boli ale utrhnuté rukou psieho chlapca a zvuku zipsu pohybujúcom sa v zvislej rovine odhora nadol.

„Čo-“ chrbtom sa o čosi viac zaprel do zárubne a nechápavo pozeral na Kibu.

„Nie je ti tu teplo?“ dostal otázku, ktorá vysvetľovala to konanie. Bola pravda, že miestnosť bola oproti vonkajšku útulne vyhriata ale dokým mu to Kiba nepripomenul, šlo to pomimo neho. On bol schopný ignorovať také očividné veci, keď si našiel niečo iné čím sa zaoberať.

„Viem sa vyzliecť aj sám,“ zahlásil a pobral sa odtiaľ, smer jeho izba, aby sa mohol prezliecť do suchých vecí. Zaznelo to urazene a do istej miery aj podráždene, ale on skrátka stratil náladu spolu s energiou. Jeho jediným prianím sa stalo ľahnúť si niekam a hľadieť na nudný strop priamo nad sebou. Úplne nesobecky sa venovať leňošeniu a zaslúženej relaxácii. Akonáhle sa ale Kibovi obrátil chrbtom a položil nohu na prvý schod, bodlo ho čosi ako previnilosť za svoje správanie. Ten hlások ale zahnal do úzadia. V prvom rade mu to nemal urobiť. To Kibovo nečakané gesto ho vyviedlo z rovnováhy. Odmietal si priznať že to s ním mohlo spraviť niečo viac.

Vybehol po schodoch a zaliezol do miestnosti ktorú obývali jeho veci. Síce sa ešte nestihol poriadne zabývať, ale bordel tam mal slušný. Prezliekol sa pomerne rýchlo vzhľadom ku spolupráci jeho svalov a zvalil sa na posteľ, pričom odpojil svoje myslenie od zvyšku tela. Ospanlivo privrel oči.

„Už sa nepohnem,“ hlesol. Vedel, že o pár hodín bude znova na nohách, ale nezáležalo mu na tom. Teraz nie.

Obrátil sa nabok čelom ku stene a schúlil sa. Ospalosť ho vzala do svojho náručia a pomaly ho odviedla do ríše snov.

„Ja to vzdávam,“ zamrnčal Kiba a hodil svoje karty na kôpku. Hrať niečo proti Shikamaruovi sa neoplácalo, pretože nevedel odhadnúť či sa mu darí alebo nie, a nakoniec vždy prehral. „Už ma to nebaví…“

„Hm,“ Shikamaru zhrnul kôpku a poprevracal karty aby ich mohol zamiešať.

„Tch…“ Kiba sa chrbtom oprel o posteľ a zaklonil hlavu aby dovidel cez okno von. Obloha začala potemnievať a oni sa odmietali vrátiť na svah. Kiba siahol po bunde, ktorú mal prehodenú cez posteľ a odvrátil sa tak od Shikamarua. „… Možno guľovačka…“ zauvažoval nahlas.

Shikamaru na neho dlhú chvíľu len mlčky pozeral, kým konečne začal miešať karty.

„Čo ideme teraz robiť?“ psí chlapec sa začal štverať na posteľ.

„Vzdal si to, tak ja neviem,“ Shikamaru vstal a odložil karty na stôl. Zamyslene na ne pozeral a potom sa obzrel na Kibu. „Bolo to jednoduché, že?“

„Čo?“ kukol naňho zmätene Kiba vyvedený z kontextu.

„Vzdať to, predsa.“

„Uhm. To hej,“ prikývol Kiba bez toho aby sa tým viac zaoberal. Očami zameral sneh za oknom, ktorý sa zachytil na podokenici, a tešil sa svojmu nápadu.

„Tak prečo sa nemôžeš vzdať niečoho, čo nedosiahneš?“

Kiba na druhej strane postele natiahol ruku ku oknu, ale bolo príliš ďaleko. Stratil rovnováhu a spadol na zem. „Itai,“ zašomral si viac zo zvyku než od bolesti. Rukou si prešiel cez strapaté vlasy a posadil sa, aby videl na osobu, s ktorou sa rozpráva. „O čom hovoríš?“

Vždy to bolo o tom istom. On sa mu to snažil vysvetliť už niekoľkokrát. Ak mu to treba povedať na rovinu… „O Narutovi.“

„Myslíš, že-“

„Mal by si to vzdať.“

Kiba odmietavo odvrátil hlavu.

„Pre tvoje, i jeho dobro…“ Prečo sem vlastne liezol? Na chatu, ďaleko od civilizácie a obklopenú ničím. Nešlo o niečo ako rebelskú akciu. Nešlo o nič také, vôbec to s nimi nesúviselo. Pretože toto, to bolo len medzi Kibom a Narutom. „Preto si ho vtedy nechal ísť, keď si mal možnosť ukradnúť ho pre seba,“ pripomenul mu Shikamaru pohľadom, ktorý sa snažil súdiť a kázať.

„Huf..“ Kiba sa oprel čelom o perinu. Rukou nahmatal bundu a prehodil si ju cez hlavu. Nechce ho počúvať a nebude ho počúvať. Pretože si môže robiť čo len chce.

„Detinské…“ Shikamaru znova vzal karty. „Pozri.“

Chvíľu sa nič nedialo ale napokon Kiba vykukol spopod bundy, zvedavý čo mu chce teraz Shikamaru ukázať.

„Predstav si, že toto je Naruto,“ Shikamaruovou tvárou preletel ľahký úsmev keď si uvedomil k čomu Naruta prirovnáva. Kibov pohľad visel na balíčku karát v jeho rukách. „A toto,“ Shikamaru vzal do druhej ruky len časť žolíkových kariet, aby ich počet nebol tak rozdielny, „si predstav že je Sasuke,“ vyriekol myšlienku. Znelo to naozaj hlúpo a Kiba sa uchechtol, ale zároveň i prikývol.

„A ďalej?“ vyzval ho k pokračovaniu.

Shikamaru spojil obe kôpky a premiešal ich. „Nejakým spôsobom sa dali do kopy…“

„Dostaň sa k pointe.“

Shikamaru pristúpil ku posteli a čupol si. Ruku s kartami natiahol ku Kibovi. „Vyber z nich polovicu.“

Psí chlapec len odhadom oddelil polovicu kariet a pozrel Shikamaruovi do očí. „A teraz príde tá zaujímavá časť, správne?“

„Hm,“ Shikamaru mu pohľad oplatil. Znova sa tváril tak ako pri hraní hier. Nečitateľne. A stále z neho bolo cítiť viac emócií než so Sasukeho.

Sasuke Uchiha. Čo je na ňom také špeciálne? Na túto otázku si Kiba nedokázal odpovedať. Sasuke bol samotár. Už od samého začiatku, vždy ním býval. Chladný ignorant mysliaci len na seba. Tak prečo?

Kibov pohľad klesol zase o čosi nižšie.

„.. keď ich oddelíš, nie sú tak kompletné ako boli na začiatku…“

Kiba mu vyšklbol karty, dal ich znova dokopy a systematicky vyťahoval len tie, ktoré tvorili „Naruta“. V jeho vnútri sa ozvalo čosi ako hnev. „Ale keď to urobím správne…“

„A pomaly,“ podotkol Shikamaru sledujúc Kibu ktorý ešte stále neskončil. Dostalo sa mu od neho naštvaného pohľadu.

„To je moja vec.“

Shikamaru vzal z vytriedených karát niekoľko Sasukeho a presunul ich na Narutovu kôpku, kam práve Kiba prikladal ďalšiu kartu. Ich ruky sa dotkli, v krátkom kontakte, a Kiba sa odtiahol.

„Lenže vždy ti v tom niečo bude brániť.“

Kiba odtiaľ dostal tie karty, ktoré tam dal Nara. Je naozaj také ťažké oddeliť Naruta od Sasukeho? „…vždy…“ Hnev. Bol naštvaný na Shikamarua a na tú pravdu ktorú mu tu predkladal. On bol ten, ktorý sa nikdy nemýlil. „Prečo…?“

„Hm?“

„… prečo sa nemôžeš aspoň raz mýliť?“ Mal toho dosť. Zvyšné karty proste odhodil pri prudkom pohybe ruky do poloblúku. Rozleteli sa do okolia, každá si vytvárala vlastnú dráhu. Ako keby bolo ich cieľom rozdeliť sa. Nedopadnúť na rovnaké miesto. Zistiť aké je to existovať samostatne.

Ale karta, ktorá sa stratí… časť, ktorá sa oddelí od zvyšku… nemôže sama fungovať. Bude zabudnutá. Je to ako keby prestala existovať. Zato s ostatnými kartami sa dá stále hrať… kým ich nezačne chýbať príliš veľa.

„Ale ľudia nie sú karty…“ zašomral Kiba. Prečo karty? Prečo mu to Shikamaru musel predviesť práve s kartami? Karty sú všade. Všetci majú karty, všetci vedia s nimi niečo hrať, zabíjajú kartami čas. Ako sa má teda kartám až do konca svojho života vyhýbať?

„Ako ti to mám povedať…?“ Shikamaruov pohľad ako keby prechádzal celou Kibovou bytosťou a snažil sa nájsť ten malý slabý bod nádeje. Nádeje v niečo, čo pre neho neexistuje, a nádej ktorá je beznádejná by mala byť zmazaná.

„Ja len nechcem…“ Kiba stíšil hlas. „…nechcem…“nedopovedal. Znova ten pálivý pocit, prenasledoval ho. Presne to nechcel. Naháňalo mu to strach. Nechcel, aby to bolelo.

„Pre Naruta nikdy nebudeš tým, kým chceš byť.“ Tak, povedal mu to narovinu. „Môžeš byť s ním, môžeš byť pri ňom, pretože si jeho kamarát. Ale ak budeš pokračovať…“

Kiba prudko vstal a odhodil svoju bundu, ktorú mal doteraz prehodenú cez hlavu. „Tak čo?!“ V Kibovej hlave kričal hlas. Zúfalý hlas žiadajúci o záchranu. Nech prestane, nech zmĺkne, nech je ticho. Prečo mu musí brať jeho ilúzie?!

„… tak zruinuješ i to, čo máš…“

Kiba si pritlačil obe dlane na uši. Mal pocit, že ak ho bude ešte chvíľu počúvať, ak ho nechá pokračovať, príde o všetko. Nie len o vzťah k Narutovi, ale o kompletne všetko. Neschopný brániť sa… „Prestaň!“ vyštekol po ňom.

Pálenie v hrudi zosilnelo a rozliezalo sa do zvyšných častí tela. Hlas v jeho hlave prešiel do neznesiteľného a miesil sa s jeho vlastnými myšlienkami. S tými, ktoré práve nechcel počuť. Zachvel sa.

„Prečo…? Prečo ty… Shikamaru…“ obviňujúci tón, aký použil. Ublížený, ako keby ho Shikamaru naozaj kruto zradil. Cúvol od neho.

„Nie je to jasné?“ Shikamaruov tón zostával pokojný.

Ozvalo sa klopanie na dvere. Vzápätí sa i otvorili a v nich sa zjavila blonďatá hlava.

„Naruto,“ vypadlo z Kiby keď sa jeho pohľad stretol s pohľadom modrých očí. Cítil, ako mu srdce začalo byť rýchlejšie. Zdalo sa mu, že čím viac si uvedomuje Narutovu nedostupnosť, tým intenzívnejšie sú jeho reakcie a myšlienky naňho. Kedysi to bolo len čosi ako provokácia. A teraz? Silná ľudská túžba, o ktorú sa nenechá nikým pripraviť.

Naruto mu kývol na pozdrav a pozrel na Shikamarua. „Oi, Shikamaru, máš chvíľku?“

Shikamaru pozrel letmo na Kibu a následne späť na Naruta a postavil sa. „Hai.“

Miestnosťou sa ozvali rýchle kroky a psí chlapec sa popri Narutovi prešuchol preč z miestnosti. Mal všetkého dosť a potreboval pauzu. Pauzu od ľudí, pauzu od svojich myšlienok, pauzu od svojich pocitov. Krv v jeho žilách bola rozhorúčená a nutne potrebovala schladiť. Nič nepovedal, proste od nich odišiel. Pod schodami sa len obul a vyšiel von.

Chladný vzduch sa obtrel o jeho pokožku. V tú chvíľu sa mu to nezdalo nepríjemné, bola to pre neho skôr spása. Nezastavil. Kráčal ďalej, smerom ku bielym, snehom pokrytým stromom.

Medzitým Shikamaru vzal Kibovu bundu z postele a prešiel k Narutovi.

„Tak čo je?“

„Um… len že Neji s Leem ťa volajú dole… Sú v kuchyni…“ vysvetlil zarazene Naruto. „… Kam šiel?“

Shikamaru mykol plecami. „Asi von.“

Blondiak intuitívne vrhol pohľad ponad jeho plece ku oknu. Samozrejme, že vonku bol stále sneh. Ani o stupeň teplejšie.

„Myslím, že sa naštval…“

„Vyzeral naštvaný,“ pritakal Naruto. Nebol si istý, či to bolo to vhodné slovo, ale pri rýchlosti, akou Kiba opustil miestnosť, nemal čas definovať jeho náladu čo i len o kúsok presnejšie. Nepozdávalo sa mu to. Čo ho tak rozhodilo že sa takto vybral von, len v tričku s krátkym rukávom? „… Idem za ním,“ rozhodnuto pozrel do Shikamaruových očí. Nebude sa pýtať, zistí si odpoveď sám.

„Je tam zima,“ podotkol Shikamaru a podal mu Kibovu bundu.

„Privediem ho späť…“ Naruto si vzal podávanú bundu a zvrtol sa. Vydal sa smerom von, tam, kam Kiba utiekol.

Biela snehová pokrývka bola všade, kam sa len pozrel. Bola pod jeho nohami a zahaľovala široké okolie, lepila sa po stromoch a jej všemocnosť siahla už i na jeho osobu. Oblečený nepripravene začal pocitovať presakujúci chlad z jeho navlhnutých nohavíc a horský vzduch štípal jeho odhalenú pokožku. Predsalen to nebol dobrý nápad vybrať sa len tak priamo za nosom kam ho to ťahalo. Ale volalo ho to preč. Skrátka potreboval vypadnúť a odísť. Odísť vo forme ‘preč a ďaleko‘. Nechcel si nechať vziať svoje pocity a nechcel sa vzdávať nádeje, takže sa mu to javilo ako jediné východisko. V krátkodobom hľadisku, a dosť nedomyslenom.

Už hodnú chvíľu len stál na mieste s pohľadom zabodnutým do bielej záplavy. On si vždy predstavoval Zem v modrých a zelených farbách, ale nič také tu nenašiel. Jemne naklonil hlávku v snahe aspoň si predstaviť nejaké farby.

„Kibaaa!“ ozvalo sa niekde za ním. Ten hlas, ktorý dôverne poznal, vyvolal mrazenie ktoré prešlo jeho chrbticou. Ako keby sa netriasol od zimy aj bez toho.

Najskôr sa nechcel otočiť. Povedal si, že to neurobí, pretože vidieť ho… Mal strach. Strach z tej bytosti volajúcej jeho meno. Ale neodolal.

„Dohonil som ťa,“ vydýchol Naruto, doteraz skákajúcich presne po Kibových stopách a prehol sa, aby sa poriadne vydýchal. Pritom natiahol ruku s bundou psieho chlapca pred seba. „Na.“

Kibova ruka zarazene siahla po podávanom kuse oblečenia. Naruto sa vzpriamil a z toho ako prudko dýchal sa mu pred ústami vytvárali obláčiky dychu. „…Arigato,“ dostal zo seba, hľadiac do azúrových očí.

Na Narutovej tvári sa ukázal úsmev. Taký druh úsmevu, aký tam nevidel už dávno. Odzbrojoval ho a oberal o chuť či možnosť brániť sa akýmkoľvek spôsobom. Ak by mu teraz Naruto prikázal, nech pred ním pokľakne, snáď automaticky by to i urobil. Nechápal, čo to vošlo do jeho tela, ako nejaký cudzí duch ktorý prebral kontrolu a čakal na slová, ktoré by mu povedali, čo má robiť. Úplne na ňom visel pohľadom.

Blondiak sa obzrel. Dostali sa naozaj ďaleko od chaty, odtiaľto ju nemali šancu vidieť. Ťažko sa mu verilo, že už ubehol skoro celý deň a farba oblohy strácala svoju žiarivú farbu. Ako keby bola unavená z toho celodenného dozerania na nich. „Stmieva sa…“ podotkol.

„Hej… Naruto…“ ozval sa Kiba pomaly s pohľadom zaboreným kdesi pod ten sneh na ktorom práve stál.

„Hm?“

Aký má dôvod na to klamať si? Predsalen sa chce dozvedieť pravdu. Chce to vedieť, aj keď ho niečo v jeho vnútri varuje. Pretože on moc dobre vie, že Sasuke bude vždy niekde nad ním. Vlastne sa nemôže dozvedieť nič, čo by už nevedel. Len to potrebuje počuť, aby ho tie slová stiahli na pevnú zem. „… čo pre teba znamenám?“

Osoba stojaca pred ním ho starostlivo oskenovala nechápavým pohľadom. „Čo?“ vypadlo z neho. Nejako mu nedochádzalo, na čo sa Kiba snaží prísť.

„Teda…“ psí chlapec riskoval pohľad do jeho očí. „Čo my dvaja vlastne sme?“

Naruto sa mimovoľne o kúsok odtiahol. Hoci i len o milimeter, vyzeral, ako keby nechcel odpovedať. Nechcel kvôli tomu, akým spôsobom naňho Kiba hľadel.

Zavial prudší vietor a vniesol im niekoľko snehových vločiek zo stromov do tváre. Preplietol sa ich vlasmi a oni cítili ako keby prešiel priamo cez nich, bez toho aby ich obchádzal, ako to robil s obyčajnými pevnými predmetmi.

„Naruto…“ Kibov tichý hlas preťal ich mlčanie. Žiadal odpoveď.

„… najlepší priatelia…?“ odpovedal Naruto tak pomaly, ako len mohol, a na koniec dodal opatrný otáznik. Nevedel, čo sa deje, nevedel, čo je s Kibom, nechápal, prečo sa ho to spýtal a rovnako tak nedokázal porozumieť v tej chvíli sám sebe. Predsa sú najlepší priatelia, tak prečo to nepovie narovinu, nahlas tým svojím sebavedomým hlasom? Prečo nad tým musí premýšľať a prečo otáľal s odpoveďou?

Skrátka nevedel. Len cítil, že na tom niečo nebolo správne. Možno myslel, že tie slová niekoho zrania. Možno niekde hlboko tušil, že to nie je až taká úplná pravda, ako sa preňho do tej chvíle javila. A možno, možno šlo o oboje.

„Ah,“ Kiba si natiahol na hlavu kapicňu v snahe ochrániť sa pred nepríjemným počasím. „Bavil si sa dneska?“ nenápadne podstrčil inú tému.

„Hai,“ radostne zahlásil blondiačik a prikývol. No čo, premýšľať nad tým bude inokedy.

„Na to že sme sa na svah nevrátili… “ zašomral Kiba a zaklonil hlavu. Hľadel priamo na oblohu nad sebou, ako keby ju vyzýval k tomu, aby na nich spustila všetok sneh, ktorý má.

„Na to bude dosť času,“ odvetil Naruto a znova sa obzrel.

„U-hm,“ pritakal Kiba myšlienkami inde. Na všetko bude dosť času. Znova sa zahľadel priamo pred seba. „Vrátime sa?“

„Je zima…“ podotkol Naruto namiesto odpovede.

Sneh zastonal, keď ho Kiba neľútostne zašľapol. Takým tým svojim vlastným snežným spôsobom. Psí chlapec sa postavil k Narutovi, celkom blízko, a blondiak necúvol. Tiahlo ho to k nemu. A viac a viac. Po všetkých slovách, ktoré mu Shikamaru povedal, po všetkom tom, čo sa mu prehnalo hlavou… aj po Narutovom vyhlásení, že sú skrátka najlepší priatelia. Mal pocit, že nebude schopný to zadržiavať. Pretože tá nutnosť blízkosti a dotyku sa v ňom stupňovala a hromadila a chcela von.

Bolo naivné myslieť si, že si tak poskytnú čosi z vlastného tepla. Cez hrubú vrstvu oblečenia ktoré na povrchu bolo vystavené chladu. No jemu stačilo nakloniť sa, aby ucítil jeho horúci dych. Už nebol taký pokojný, ako pred chvíľou. Čítal mu to v očiach, každú malú reakciu. Videl to na ňom. Tak ako predtým, nebránil by sa. Nechal by, nech sa to stane.

Pohľadom skĺzol nižšie a zastavil na jeho perách. Jemne pootvorených, ako keby na niečo čakali. Tak moc ho to dráždilo…

„…Kiba?“ ozval sa Naruto tým svojim nevinným hláskom a vrátil Kibov pohľad späť hore, do azúrových očí.

„Hm?“ odvetil akoby nič.

„Prišli sme odtiaľ, že?“ Naruto sa obrátil a ukázal prstom jedným smerom. Stopy na snehu boli už len matne viditeľné.

Z pier psieho chlapca unikol povzdych. „Poďme naspäť…“ a vydal sa späť presne tade, kade prišiel. Navonok pokojnejší, ale vnútri rozhádzaný. Pretože to už bolo silnejšie než on.