…tlkot srdca…

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Tma zahaľovala dve postavy, stojacej na rovnakej chodbe, hoci na opačnom konci. Nevideli jeden druhého a predsa vedeli, že tam ten druhý je. Stáli bez pohybu, ale nedokázali utíšiť svoj dych. Aspoň jeden z nich.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Už pred tým vedel, že sa s ním niečo deje. Že niečo nie je v poriadku, tak ako by to malo byť. Stál sám a pozoroval, vždy to bolo tak, i keď by ostatný povedali, že to nie je pravda. Skrýval sa a utekal, a nikto to na ňom nepoznal. Večne skrytý za smiechom.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Lavi…?“ jeho meno, vyslané do priestoru. Z tých pier, z jeho pier, bezcitných, chladných, uzamknutých. V nedosažiteľne. V podbrušku zacítil doposiaľ neznáme chvenie a zatúžil ísť vpred, hoci sám si nebol istý, či sa udrží na nohách.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Jeho srdce, to ho prezradilo. To zbesilé tempo kdesi v ňom, ktoré vytváralo plamene. Tak nahlas búchalo, že ho musel počuť snáď každý. Celý svet , a zrazu nemohol oklamať nikoho. Všetko, čo mohol, bolo stáť, potláčať záchvevy túžby, nutkanie urobiť to, čo tak moc chcel urobiť. Iba stáť a počúvať vlastné srdce, ktoré sa domáha jedného jediného.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Yuu…“ šepnuté slovo. Patriace jedinej osobe. Osobe stojacej naproti nemu, na opačnom konci chodby. Delia ich metre a metre a mnoho tmy. Spaľujú ho plamene a i tak cíti chlad. Chcel by vystrieť ruku a dotknúť sa ho, ale nemôže, je moc ďaleko. Nedočiahne. Nesmie.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Kroky. Rezonujúce v tej prázdnote, zvláštne zladené s tlkotom. Dva zvuky, premiešané, spojené. Dokonalá harmónia.  Keď zrak nefungoval, mohli sa plne sústrediť na sluch, počuť to, vychutnať to, precítiť to. Obaja boli na pokrajoch síl, už to nemohli dlhšie vydržať, nedalo sa to zniesť. A predsa to jeden skrýval lepšie, než ten druhý.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Lavi…“ celkom blízko. Tak blízko. Teraz už smel? Len jediný dotyk. Neubránil sa. Zdvihol ruku a natiahol ju dopredu, kamsi do priestoru, až kým ho neucítil. Jeho oblečenie. Zašušťali brušká prstov o látku ako sa ho snažil zachytiť a pritiahnuť k sebe.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Yuu…“ nič viac. Len mená. Ticho. Nádychy. A ten tlkot srdca. Nepočul jeho srdce, len svoje. Desilo ho to, mal strach. Pritiahol ho k sebe.

„Čo robíš?“ prekvapenie skryté za výstrahu. I jemu sa rozbúchalo srdce. Tá blízkosť…

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„To je v poriadku.“ Usmial sa. Nebolo to vidieť, ale bolo to počuť. „Vieš, že sme rovnakí. Nebráň sa tomu.“

„Pch, rovnakí?!“

„Obaja sa na niečo hráme…“

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Dobre…“

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Yuu?“ Chrbtom narazil na chladnú stenu. Presnejšie, bol na ňu zatlačený. Sprudka sa nadýchol.

„Chceš to, nie?“ ozvalo sa mu pri uchu. Len jemný šepot, čosi, čo mohol počuť len on a nikto iný. Slová adresované jemu. Chladné a i tak nežné. Zavrel oči. I tak nič nevidel. Predstavil si jeho tvár. Jeho oči. Stále sú tak odvrátené od ostatných, do samoty?

„…pre teba…“

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Rukou sa dotkol jeho líca. Vedel kde je, cítil ho, počul ho. Chvíľu zotrval na jeho studenej pokožke, kým sa pohol nižšie, k jeho perám.

„…ty sa usmievaš…?“

„Chm!“ odvrátil hlavu. Prerušil dotyk a Laviho ruka klesla.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Cítiš to?“ vyhľadal jeho ruku, aby si ju mohol priložiť na hruď, tam kde tak nahlas bilo jeho srdce. Znova sa ponorili do ticha, takmer naprostého, no i tak dokonalého.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Chcem ťa…“ pohol sa od steny, aby sa mohol k nemu priblížiť, o tých pár posledných centimetrov.

„Odkedy taký egoista?“ oprel sa oňho provokatívne čelom a rukou mu zašiel do ryšavkastých vláskov.

„…viac…“ vydýchol Lavi a už znova sa ocitol natlačený pri stene. Medzi dvoma chladnými vecami. Exorcistom a tým múrom. Pričom ten prvý držal jeho srdce a ten druhý zase jeho domov.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

„Tak viac…“ zapriadol Kanda. Prekonal tú vzdialenosť a obtrel sa svojimi perami o tie jeho. Rukami sa zaprel do steny. Lavi mu už nemohol ujsť. Tak dlho práve po tomto tajne túžil! Aj keď si to až do tejto chvíle sám nepriznával… Napokon sa zobudí, prebudí sa na to, ako z lotusu odpadávajú lupene, a zistí, že to celé bol len sen. Hra jeho mysli s ním samým. Jeho pocitmi. Splní mu prianie a vzápätí všetko zruinuje, vzrušenie zastúpi strach. Odtiahol sa. Stojí to za to?

„Hm?“ Lavi bol žiadostivý. Chcel jeho pozornosť. Jeho dotyky. Chcel ho, celého celučičkého, každú bunku jeho tela, každú kvapku krvi, každú myšlienku, všetko, všetko čo ho robilo tým, kým je, všetko, proste všetko.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

A Kanda, ktorý ho držal v zajatí, sa rozhodol netrápiť ho, pretože tým trápil i seba. Ak sa má prebudiť, nech si to aspoň užije kým sa dá. A ktovie, možno toto je jeden z tých snov, z ktorých sa neprebudíte. Sen života zvaný láska.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Bozk. Najskôr opatrný, skúšobný. Potom naliehavý, neodbytný. Prebojoval sa jazykom do jeho úst a prebádaval každý jeden kúsoček, a rovnako tak Lavi bol viac než aktívne zapojený. Vychutnať tú chvíľu. Pominuteľný okamih ktorý sa už nikdy viac nemusí zopakovať. Ako keby celý ich život mal konečne zmysel práve v túto jedinú chvíľu.

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Konečne sa od seba odtrhli. Potrebovali dýchať, aj keď si možno mysleli, že viac potrebujú toho druhého. Vzduch… taká zbytočnosť. Kanda sa presunul na jeho krk, nedočkavo strhol ten hlúpy šál, čo všade Bookman Jr. nosil a začal ho ochutnávať. Jednou rukou mu zašiel pod tričko a kolenom ho podráždil v rozkroku, takže Lavi vydal tlmený vzdych.

„Tu?“ hlesol.

Kanda sa odtiahol. „Nechceš?“

„…chcem…“

Ba-dump.

Ba-dump.

Ba-dump.

Len úsmev na perách, tak nezvyčajný… Chcel ho vidieť. Ale nemohol. Dotýkal sa ho, všade. Zapadli do prvej miestnosti na ktorú natrafili, prázdnej izby, a len za svitu mesiaca z toho druhého nie práve trpezlivo strhávali oblečenie…

Ak je toto sen… nechcem sa nikdy prebudiť…

Ak to nie je sen… tak čo to potom je?…

Ba-dump… Ba-dump…