Tma plná bolesti.

Už som spomenula, že nikdy na tento deň nezabudnem. Možno preto, že to bolo prvý krát, čo sme sa stretli. Áno, to dievča v limuzíne som bola ja.

Noctisa zodvihli zo zeme a viedli do jednej z budov. Tam zamierili k výťahu, tak starému, špinavému a s prehnutými prechmi, že by Noctis neveril, že môže byť ešte funkčný. Len čo však výťah prišiel a otvorili sa dvere, oslepilo ho biele svetlo žiaroviek a úhladný čistý a hlavne novučičký výťah. Zviezol ich smerom dole a keď vystúpili, otvoril sa mu výhľad na obrovskú vojenskú základňu.

Zaviedli ho do malej miestnosti bez okien s čiernymi stenami a chladnou čiernou podlahou. Tam sa začali jeho najhoršie dni v živote. Nazýva sa to obmäkčovací proces. V cele s ním boli dvaja strážnici, ktorí si ho stále doberali, hocikedy zbili, nútili ho stáť pri stene v nepohodlných polohách. Cvíľu sa tak dalo vydržať. Keď tak však zostal hodinu, všetky svaly ho príšerne boleli a po niekoľkých hodinách, to bolo účinné mučenie. Pritom nedostal žiadnu vodu, žiadne jedlo a nesmel zaspať. Najviac nenávidel, keď doniesli vedro s ľadovou vodou a obliali ho. Kým vyschol, bola mu hrozná zima.

Stále si opakoval, čo sa učil v škole, ako sa v takýchto situáciách správať. Vedel, na čo to všetko je. Takýmto zaobchádzaním sa snažili zničiť jeho odhodlanosť a odvahu. Snažia sa človeka ponížiť a pokoriť. Aj napriek tomu všetkému sa snažil zachovať si chladnú hlavu, myslieť na niečo iné. Najviac rozptílenia mu prinieslo pomyslenie na dievča v červenom plášti. Bola milá a pekná, nevedel sa dočkať, kedy ju opäť uvidí. Bál sa však o svojich kamarátov. Vôbec netušil, čo s nimi je.

V cele bez okien sa nedalo vôbec tušiť, ako ide čas. Dva dni boli ako večnosť. Na tretí deň ráno, prišla konečne zmena. Otvorili sa dvere a dnu vstúpilo dievča. Noctisa opierajúceho sa rukami o stenu znova obliala voda.

     „Leo! To už stačí,“ povedala som jednému zo strážnikov. Pristúpila som k Noctisovi a zadívala sa na neho. Ešte poriadne nevyschol už zas mu látka na tričku a nohaviciach vsiakala nový nádel ľadovej sprchy. Nenávidel to.

     „Tak čo? Ako si si užíval posledné dva dni? Boli k tebe Reno s Leom dobrí? Dúfam že podstivo plnili moje príkazy,“ obrátila som sa k strážiacim vojakom.

     „Do poslednej bodky, seržantka.“

     „To som rada,“ opäť som upriamila pozornosť na Nostisa. Posunkom hlavy som dala povel vojakom aby ho chytili. Noctis si už zvikol na ich hrubosť, no nevedel sa zmieriť s tým, že je za tým všetkým ona.

     „Priprav sa vojak. Niekto by ťa rád spoznal,“ povedala som a s úsmevom zamierila von z miestnosti.

Vojaci s Noctisom ma nasledovi po spleti chodieb, kým sme nedošli do miestnosti na vypočúvanie. Posadili ho na stoličku a odišli. Izba bola takmer prázdna, len so stolom a dvoma stoličkami. V jednej stene bolo sklo, ktoré z jednej strany vizeralo ako zrkadlo. Keď sa v ňom uvidel, zľakol sa vlastného obrazu. Bol biely v tváry, pod očami mal hlboké čierne kruhy a oči mal unavené a červené. Mokré čierne vlasy mu padali na očividne schudnutú tvár. Sám seba nespoznával, veď vizeral ako bezdomovec.

Vošla som do miestnosti za sklom a zamyslene pristúpila k vysokému chudému mužovi stojacemu pri skle. Bol to vyšetrovateľ ktorý pozorne sledoval každý Noctisov pohyb a jeho správanie za posledné dva dni.

     „Čo si o ňom myslíš?“ spýtala som sa.

     „Ešte celkom neviem. Zdá sa, že je to ešte len študent. Rozhodne to nie je ostrielaný vojak,“ odpovedal. Unavene som sa posadila do pohodlného kresla.

     „Dúfam, že nebude robiť problémy a pôjde to s ním rýchlo. Na stole mám hory rozkazov a ešte aj jeho mi dajú na krk,“ vzdychla som si.

     „Neboj sa, poriadne si ho podám. Podľa toho, ako to vidím, sa do neho ľahko dostanem. Mimochodom, jeho správanie a reakcie mi veľmi priponímajú tie deti,“ povedal zmyslene.

     „Ani mi to nespomínaj,“ chladne som odvetila. Muž sa pousmial a zamieril ku dverám.

Noctis bol rád, že sedí. Nebál sa vypočúvania, vedel, že to nemôže byť horšie ako byť v spoločnosti Rena a Lea. Dnu vstúpil vyšetrovateľ a jeden vojak. Sadol si na stoličku oproti Noctisovi a zadíval sa mu do očí.

     „Meno,“ povedal. Žiadna odpoveď.

     „Hodnosť,“ stále ticho.

     „Dátum narodenia.“ Noctis chcel zdržovať a nechcel hneď všetko vyšetrovateľovi vysypať. Vedel, že nesmie byť agresívny, no ani nie poddajný. Zaryto hľadel do stola a ignoroval všetky otázky.

     „Pozri sa mi do očí,“ pokračoval vyšetrovateľ pokojným tónom. Vojak zobral obušok a nútil Noctisa dvihnúť hlavu.

     „Pozri sa mi do očí!“ povedal tentoraz so zvýšeným hlasom. Noctis zodvihol zrak a čo od neho žiadal.

     „Meno!“ zopakoval svoju otázku.

     „Noctis,“ odpovedal konečne.

     „No vidíš ani to nebolelo. Máš aj priezvisko?“ chvíľu bol ticho no nakoniec odpovedal.

     „Caritas,“ povedal potichu. „Ferocia,“ dodal po chvíli. Pri tom mene som spozornela. Vyšetrovatel sa zasmal.

     „Tak Ferocia. Ha! Klan Caritas ma vždy vedel pobaviť,“ vstal a začal sa prechádzať. „Caritas – rešpekt a ferocia – odvaha. Aká irónia, že ani jednou z týchto vlastností neoplývaš,“ zohol sa k Noctisovi vyšetrovateľ a posmešne sa mu pozrel do tváre. „Tvoja rodina na teba asi nebude pyšná.“ Noctis sklopil zrak. Nemal rád, keď sa hovorilo o jeho rodine. Takto pokračovalo vyšetrovanie ešte polhodinu. Nič viac z neho však vyšetrovateľ nedostal. Medzičasom prišiel do miestnosti za skolm mladý velitel.

     „Angel,“ povedala som prekvapene, keď som ho uvidela. „Čo tu robíš?“ spýtala som sa

     „Mám odísť?“ pozrel sa na mňa hrajúc urazenosť.

     „Nie, nie. Som rada, že si prišiel,“ na tvári sa mi objavil blažený úsmev, keď ma objal.

     „Povedali mi, že tu máš parchanta z Nosukatori. Vedel som, že budeš potrebovať niekoho na rozptílenie,“ povedal pozerajúc zachmúrene na výsluchovú miestnosť. „Vraj ťa skoro zabil,“ hodil na mňa ustarostený pohľad.

     „Ach, áno. Našťastie to schytalo okno. Mieril však dobre. Keby nebol nervózny a netriasli sa mu ruky, určite by trafil,“ dnu vošiel vyšetrovateľ. Na tváry mal nespokojný výraz. Mohol kričať, vyhrážať sa a biť po stole aj Noctisovi, nič už nepomohlo.

     „Nateraz s ním končím. Mám ešte veľa práce a volajú ma k ostatným,“ povedal, zobral si zápisník zo stola a odišiel.

     „Čo teraz?“ spýtal sa Angel.

     „Teraz ho vrátim Renovi a Leovi,“ odpovedala som.

***

Nasledujúci týždeň pokračoval zmäkčovací proces prerušovaný výsluchmi. Dostával len minimálne množstvo vody, bol však neoblomný a takmer nič nepovedal.

Na siedmi deň od Noctisovho zadržania, ho však už opúšťali posledné sily. Každým dňom boli strážnici krutejší a častejšie ho bili. Ešte si aj musel vyzliecť tričko a nohavice. O to večšia mu bola zima v chladnej podzemnej miestnosi bez kúrenia a bez šiat nebolo nič, čo by tlmilo údery strážnikov.

Večer toho siedmeho dňa som za ním opäť prišla. Na môj povel začali Noctisa strážnici nemilosrdne mlátiť.

     „Čo to bolo za misiu?“ pýtala som sa jednu z otázok, ktorú Noctis za ten týždeň počul už nespočetne veľa krát. Ako na ňu mal však odpovedať, keď vôbec netušil? Vždy povedal, že nevie, no to nebola odpoveď ktorú vyšetrovatelia čakali.

Vzdychla som si a zamyslene sa pozerala na Noctisa bezvládne ležiaceho na zemi. Leo zobral vedro a z vodovodného kohútiku do neho začal napúšťať vodu.

     „Dnes je to už tretí krát čo stratil vedomie,“ povedal Reno. „Nechápem, čo ho núti mlčať tak dlho. Už to prestáva baviť aj mňa,“ obrátil sa ku mne. „Čo spravíš ak ti ani budúci týždeň nič nepovie?“ vedel veľmi dobre, čo mám podľa predpisov urobiť. Vo vedlajšej miestnosti už nedočkavo čakala batéria s napätím, ktoré človek ešte prežije a niekoľko nástrojov pripomínajúcich „veselý“ stredovek. Aj Renovi sa to však zdalo kruté pri tak mladom človeku. Najprv som s ním nemala zľutovanie. Nevedela som mu odpustiť, že na mňa strielal. Teraz mi však pohľad na tak zničeného mladého človeka pôsobil smútok. Nemohla som porušiť príkazy a nechať ho. No keby povedal aspoň niečo, čo by nám pomohlo, všetko vypočúvanie a bitky, všetko by skončilo.

Voda z vedra presne trafila Noctisovu tvár. Prebral sa a pokúšal sa sadnúť si. Pristúpila som k nemu a čupla som si. Noctis opretý o stenu ťažko dýchal, stieral si vodu z očí a celý sa triasol. Aj napriek tomu som začala nahnevane.

     „Pozri, celé mi to len sťažuješ. Všade naokolo mám mŕtve telá svojich chlapov po tebe a tvojich kumpánoch, nastarosti mám tábor dvesto kilometrov odtiaľto, úrady v hlavnom meste odomňa žiadajú vysvetlenia a správy a ja sa musím zaoberať a stácať čas s tvrdohlavým hlupákom ako ty! Nemá cenu ďalej mlčať. Povedz už konečne niečo, lebo ti ručím, že sa z tadiaľto nedostaneš živý,“ kričala som už na neho. Dúfala som však, že mu tie posledné slová nebudem musieť splniť. „Čo ste tu robili?“ spýtala som sa.

     „Neviem… netuším. Pýtali sme sa poručíka, ale nepovedal nám. Som len kadet na praxi!“ otvoril konečne ústa. Mne sa to však celkom nezdalo.

     „Kadetov neposielajú na podobné misie, rovno do táboru nepriateľa. Či ich už saze pochytili YoungWave nálady?“ spýtala som sa chladne.

     „Mala to byť jednoduchá misia. Mali sme sa len pozerať,“ vysvetloval a ja som sa potešila, že mu konečne bolo do reči.

     „Pozerať na čo?“ vyzvedala som ďalej.

     „Ako sa máme správať na nepriateľskom území,“ odpovedal. Bolo mi to divné, veď to im mohli predviesť aj doma.

     „V ktorom ročníku si a na ktorej škole?“ spýtala som sa po chvíli mlčania.

     „V treťom. Kráľovská vojenská akadémia.“ To mi zatiaľ stačilo. Už som mala čo vedeniu povedať. Tak som z vrecka vytiahla kus chleba a dala mu ho. Lačne si ho zobral, no skôr ako ho začal jesť. Povedal ešte: „Povieš mi, aby ma tak nebili?“ znelo to smiešne, ako keď malé dieťa povie nerobte mi zle. No pohlad do jeho strápených očí vo mne vzbudzoval výčitky. Predsa len som to bola ja, kto dával strážnikom rozkazy.