Toto sa nemalo stať

Postavy v čiernych kimonách so širokými nohavicami hakama stáli v dvoch radoch oproti sebe. Tváre mali skryté za chráničmi, ktoré len na temene odhaľovali strapaté čierne vlasy alebo pestré šatky. Telocvičňou sa ozývali bojové pokriky, dupot nôh a nárazy bambusových mečov šinaj. Bol som totálne unavený, nohy sa mi triasli, pľúca horeli, a to že sa na mňa kimono nepríjemne lepí som prestal riešiť už pred polhodinou. Napriek tomu všetkému som odhodlane pozrel na svojho súpera. Lapal po dychu a pevne držal svoj meč v oboch rukách, sledujúc ma spoza chrániča očami sršiacimi energiou. Odrazu sme sa obaja pohli. Súboj v kende netrvá ani minútu, no za tých pár sekúnd som stihol dostať šinajom po predlaktí. A prehral som.

Nesmierny hurhaj v telocvični preťal pevný hlas nášho trénera, ktorý nám oznamoval koniec hodiny. Všetci žiaci sa postavili do pozoru, potom si kľakli na zem, meče položili vedľa seba na ľavý bok a hlboko sa uklonili. Hneď ako tréner opustil telocvičňu, začali sa ozývať vzdychy úľavy a hlavne nadávky adresované bolesťi a nášmu milovanému trénerovi. Minulý týždeň sme na kendo turnaji utrpeli zdrvujúci porážku, čo ho poriadne rozhnevalo. Kôli tomu nás takto celú vyučovaciu hodinu trápil a nútil trénovať bez prestávky.

Zložil som si chránič hlavy a venoval som svojmu súperovi unavený úsmev. Bol to môj najlepší kamarát, Koki Tanaka, a na môj úsmev odpovedal šibalským úškrnom.

„Na viac nemáš? Celú dobu som mal podozrenie, že si sa premenil na dievča.“ podpichoval ma a pomohol mi vstať. Nahnevane som ho chytil okolo krku a strhol som mu z hlavy tmavomodrú šatku. „Vidíš, Satoru, už sa aj urážaš ako baba.“ smial sa a šikovne sa dostal spod mojích rúk.

„Nabudúce ti to vynahradím a sľubujem, že budeš odchádzať celý fialový.“ vyhrážal som sa mu. Odpovedal mi na to veselým smiechom a rozbehol sa smerom k šatniam.

„Ale fialovejší ako ty nebudem.“ kričal za mnou a stále sa smial. Len som rezignovane pokrútil hlavou a rozbehol som sa za ním. Na neho sa proste nedalo hnevať.

Býval som v malom prístavnom meste. Náš dom sa nachádzal zhruba na okraji, kde sa začínali polia a odkiaľ bol pekný výhľad na okolité kopce. Konečne bol piatok, škola nám odpadla a jedine tréner kenda sa pokúsil pokaziť mi tento pekný jarný deň. Domou som sa vrátil nezvyčajne skoro, bolo ešte len pol tretej. Mama už varila obed a po celom dome sa šírila príjemná vôňa. Saki, moja mladšia sestra, sa chorá vyvalovala na gauči v obývačke s rúžkou na tvári a sledovala svoje obľúbené anime.

„Som doma,“ zakričal som mame smerom do kuchyne. Vo dverách sa objavila jej veselá tvár a prišla ma privítať.

„Už zase si celý dobitý,“ konštatovala smutne hľadiac na moju ruku, ktorá už počas cesty domou stihla nabrať zelenú, žltú a fialovú farbu.

„O tom je kendo, mami,“ vravel som jej. „Inak to nejde.“

„Nuž,“ vzdychla si, „ešte vždy je to lepšie ako keby si sa mi mal domou vracať s rukami v sádre,“ povedala nakoniec. „Poď mi pomôcť s obedom,“ dodala ešte a zmyzla v kuchyni. Hodil som tašku s kimonom a meč šinaj do svojej izby a chcel som ísť za ňou. Zrazu sa však podlaha podomnou prudko pohla. Nohy mi vyleteli do vzduchu a tvrdo som dopadol na zem. Omračený som sa nechápavo rozhliadal okolo. Rinčanie riadu padajúceho na zem v kuchyni znelo tak vzdialene a nezvyčajne, že som najskôr ani nábytok tancujúci okolo nebral vážne. Krik mojej sestry ma však rýchlo priviedol späť do reality. V prvom momente som videl Saki, ako pri mne kľačí a zúrivo mnou trasie. V jej detských očiach som videl paniku, no nie strach.

„Satoru, Satoru!“ kričala a aj keď videla, že sa snažím posadiť, stále mi do ramien kŕčovito zabárala nechty.

„Rýchlo, bež von!“ skríkol som na ňu a trochu hrubšie som ju posotil smerom ku dverám.

„Ale, niisan,“ zaplakala a chcela niečo povedať, no nepustil som ju k slovu.

„Von! Okamžite!“ bolo jediné, čo som jej povedal. Snažil som sa postaviť, no podlaha sa správala ako keby som bol na lodi ktorá si razí cestu desaťmetrovými vlnami. Chcel som sa dostať do kuchyne a zistiť, čo je s mamou. Takmer vôbec som sa nedokázal udržať na nohách a to, o čo som sa snažil, vizeralo ešte horšie a nemožnejšie ako slávna opilecká chôdza. Keď sa mi konečne podarilo dostať ku kuchynským dverám, uvidel som mamu ako sedí na zemi uprostred tisícok črepín. Jedlo čo sme mali mať na obed bolo rozhádzané po celej kuchyni, dvierka a šuflíky sa otvárali a zatvárali. Kričal som na ňu a prosil som ju, no nedokázala sa ani pohnúť. Kŕčovito sa držala skrine, pozerala sa na mňa veľkými vystrašenými očami a s nesúhlasom krútila hlavou.

„Notak, mami, poď. Prosím,“ vravel som jej, zatiaľ čo som sa zubami nechtami držal zárubne. Bolo to však na nič. Dobre som vedel, aký mala vždy strach zo zemetrasenia.

Keď sa po chvíli zem trochu upokojila, konečne sa mi podarilo mamu presvedčiť. Mala ruky škaredo porezané od črepín, preto som cestou rýchlo zobral lekárničku. Spoločne sme vyšli z domu a na ulici sme našli Saki. V rukách držala svojho hnedého zajaca a mne bolo hneď jasné, že ma neposlúchla. Namiesto toho, aby hneď utiekla z domu, šla do svojej izby po Usagiho. Nechal som to však tak, hlavné bolo, že sa jej nič nestalo.

„Satoruuu,“ začul som zrazu ako niekto volá moje meno. Pozrel som sa cez ulicu. Bola plná ľudí, zmetených a vystrašených. V tom som si všimol Tanaku, ako z celej sily beží a volá na mňa.

„Počul som, že to kľudne mohla byť aj deviatka. Dole… dole celkom roztrhlo cestu,“ vravel zadýchaný, keď k nám dobehol. Potom si ma odtiahol trochu na bok.

„Mám nápad, Satoru. Obaja dobre vieme čo príde vždy po zemetrasení,“ vravel mi rýchlo a vážne sa na mňa pozrel. Nemo som prikývol. Až dovtedy som si to neuvedomil. Skutočnosť, že zemetrasenie nie je vôbec nič v porovnaní s tým, čo príde.

Tanaka mi rýchlo vysvetlil svoj plán a bez ďalších rečí sme sa aj spolu s mamou a Saki rozbehli za ním. Sestra sa ma stále pýtala kam ideme, kým mama bola rada, že vie vôbec chodiť. Asi tušila čo máme v pláne, keďže sme mierili k moru. Naše mesto bolo malé, vďaka čomu sme sa do prístavu dostali veľmi rýchlo. Čakala nás tam už malá Tanakova jachta, naštartovaná a pripravená na rýchli odchod. Sedelo v nej zopár našich spolužiakov a len čo sme všetci nastúpili, jachta sa dala do pohybu. Čoskoro sme už letei v ústrety Tichému oceánu a zem za nami sa stále zmenšovala. Konečne som mohol mame ošetriť ruky. Bola unavená a zničená, po lícach jej tiekli slzy, plakala nad tým, čo sa malo stať. Saki stála vedľa Tanaku pri kormidle, v náručí držala Usagiho a vizerala tak, ako keby sa jej nič z tohto netýkalo, ako keby si neuvedomovala čo sa deje. Mala len trinásť rokov, no popravde to už nebolo prvýkrát čo ma prekvapila svojim silným, odvážnym duchom, ktorý sa okolnosťami nikdy nedal zastrašiť. S Tanakom sa rozprávala o zemetrasení a spoločne sledovali prvú vlnu, oproti ktorej sme plávali. Keď sme cez ňu prechádzali nemala ani päť metrov, no každý z nás vedel, že pri pobreží ešte vyrastie.

Pri spomienke na všetkých tých ľudí, ktorých sme nechali v meste, mi prišlo zle. Bol som rád, že som na Tanakovej lodi, no prišlo mi to tak nefér. Aj ostatní mali rovnaký nárok na záchranu a namiesto toho museli zostať v meste a čakať…

Návrat bol strašný. Bol to najhorší zážitok v mojom živote. Aj Saki sa po lícach skotúľali slzy, keď okolo nás preplával kúsok zo strechy nášho domu. Všade boli kusy domov, autá, nábytok, smeti, … Spomenul som si na trénera a ostatných chalanov z kendo klubu. Ešte ráno sme na neho tak nadávali a teraz by som ich všetkých aj spolu s trénerom najradšej videl na našej lodi. Čo sa s nimi stalo? To sa už asi nikdy nedozviem. Jedno viem však celkom iste. Toto sa nemalo stať…