Trest, alebo začiatok ..?

„Čo je to…“ rozmýšľal sám nad sebou.
„Čo je … za čudný pocit?“ Nevedel si odpovedať. Jediné, čo sa mu honilo hlavou, bol ten zvláštny tlak.
„Nie… nie, prosím… dosť!… To stačí!“ Snažil sa dostať zo svojích úst, ale von sa dostávalo iba tiché pazvuky.
„Bolí to… veľmi to bolí!“ Ozývala sa vnútri neho. Myslel si, že každú chvíľu prestane dýchať. Prial si, aby to bola pravda. Aby teraz zomrel a nemusel prežívať niečo z týchto odporných vecí. Chcel kričať z celých pľúc, no jeho zvuky dusil pravidelný príraz.
„Prečo to robíte? Nič som vám nespravil!“ Došiel na koniec ľudských síl. Už nevládal ani myslieť. Jeho jediným želaním je, nech sa to skončí rýchlo.
„Ách… óch…!“ Tieto pravidelné stony vychádzali z človeka, ktorého nepoznal. Po tele mu prechádzal studený vzduch a zo spodu sa ťahal mrazivý chlad. Nevidel nič. Pred sebou mal iba tmu, ktorá sa môže každú chvíľu stať jeho domovom navždy. Ležal nehybne na studenej zemi. Jediné zvuky, vydával muž (alebo chlapec. V tej chvíli si to nedokázal uvedomiť) a jediný prísun tepla mal zozadu.
„Ja…. nechcem takto zomrieť!… nechcem… umrznúť na smrť… a navyše… navyše takto.“ Prežil si toho veľa. Stratil najlepších priateľov, dokonca sa o neho nezaujíma ani jeho vlastná rodina, zostal sám. No takto nehodlal skončiť. Ešte chcel žiť.
„Prosím… odpustite…“ Cítil, ako sa mu viečka pomaly privierajú.
„Nechcel som nikomu ublížiť…“ Hlavu mu klesala stále nižšie a nižšie. Kto by si pomyslel, že človek ako on, skončí takto? Taký krásny, tak výnimočný a predsa tak štedrý.
„Potrebujem čas… aspoň trochu času… prosím.“ Zdalo sa mu, že na okamih počuje zvonivé „Odpúšťam“, ale to sa s ním hrala jeho fantázia. Nikdy nezažil lásku, nikdy nepocítil vášnivy bozk od milujúcej osoby. Chcel to prežiť. Potrebuje čas, aby si splnil všetky sny. Ale kto ho počuje?
„Je mi to ľúto!“ Dostal zo seba z posledných síl. Bolo to tak hlasné, že to počula aj neznáma osoba. Ešte chvíľu vydržal počúvať, ako sa ku nemu blížia kroky šuchotania listom. Všimol si, ako sa osoba prikláňa, ale už nepočul jej slová. Hlava mu klesla na studenú zem a zalial ho studený pot, po ktorom prišlo bezvedomie. Neznámý človek začal utekať.
„Dobrú noc… mám… vás…“ Nestihol dopovedať, pretože zaspal ťažkým spánkom mŕtvych.

Medzitým
„Prosím, tu polícia.“
„Dostavte sa ihneď do lesa! Je to naliehavé“
„S kým prosím hovorím?“
„Choďte a zavolajte aj záchranku…“
„Pane…!“ Skôr ako sa stihlo niečo dopovedať, tajomný muž zložil slúchadlo.


„Kde je? Je už 10 hodín večer a on stále nie je doma. Keď príde domov, bude mať riadne problémy. Zakážem mu všetky činnosti!“
„Čo sa stalo mamy?“ Spýtalo sa 13 ročné dievča.
„Ako čo sa deje? Vídiš tu niekde svojho brata?! Ten zasran sa zas niekde túla!“ Kričala na celý byt 35 ročná žena a dievčatko sa takmer rozplakalo.
„A ty čo robíš? Ako to, že ešte nespíš? Padaj do postele, inak ťa zbijem ako psa!“ Dievčatko sa iba otočilo a hnedé vlasy spavili krásnu siluetu. Zavrela dvere, zhasla svetlo a ľahla si na svoju fialovú posteľ s ružovými kvetinkami. Chvíľu počúvala zlostné pochodovanie jej mamy. Nakoniec započula otvorenie chladničky a štrngot fľaše.
„Árgh… zas ide piť!“ Prakticky jej to bolo jedno, ale ráno ju bude bolieť hlava a to jej uškodí na jej nervoch. Z toho vyplýva, že bude odpornejšia než teraz.
Bolo jej divné, že jej brat ešte nie je doma. Večierka je o 8 a porušil ju iba pár krát a to iba vtedy, keď mal nejaké vystúpenie, alebo niečo zo školy.
„Skúsim mu zavolať.“ Zdvihla mobil, ktorý mala položený vedľa postele a našla si jeho meno v adresári. Zvonilo to, ale o chvíľu sa ozval iba odkažovač.
„Sakra, toto sa mi nepáči.“ Keď zaznela výzva na nahratie správy, dievča sa nadýchlo a povedalo: „Ehm braček? Počúvaj, nech si kdekoľvek, prídi prosím domov. Mama ťa chce zabiť a dokonca si „pripravila“ na teba dávku alkoholu. Prosím, dojdi čo najrýchlejšie. Tvoja sestrička!“ Po skončení začala plakať. Odložila mobil a zakryla sa perinou. Hlave mala iba jedinú myšlienku.
„Kde si braček?“


Na ďalší deň večer
V izbe sa šírila tma. Taktiež bolo veľmi ticho. Jediné, čo vydávalo nejaký zvuk bola zapnutá televízia na stene. V správach akurát dávali niečo o znásilnenom chlapcovi. 
„Hm…“ ozvalo sa jemné povzdychnutie. Skôr niečo ako zvuk po zobudení. Pomaly otváral bolestivé oči. Keď sa mu ich podarilo otvoriť, pred sebou zbadal veľké presklenné okno.
„HHMM… kde som to?“ Hľadal tie správne slová, ale nedokázal ich vysloviť. Bol veľmi zmätený. Nedokázal rozumne rozmýšľať. Čakal, že každú chvíľu sa niečo stane. Pokúsil sa vstať, ale tu ho zastavila pichavá bolesť po celom tele.
„Čo sa stalo? Prečo som tu? Kde to vlastne som?“ Poobzeral sa dookola a uvidel, že vedľa seba má nejaké zariadenie, ktoré vedie až do jeho ruky.
„Bol to iba sen?… Alebo to bolo naozaj?“
       
        „Chlapca údajne znásilnil neznámy muž, niekde hlboko v lese. 15 ročného študenta našli pár desiatok metrov ďalej od miesta činu. Zatiaľ sa nevie, kto tento odporný čin spáchal, ale polícia pátra po páchateľovi veľmi intenzívne…“

„Nie!!“ Chlapcovi sa hrnula do očí jedna slza za druhou.
„To nemôže byť pravda… ja nemôžem byť tým chlapcom! Tomu neverím!“ Po týchto správach začal spomínať. Posledná vec, načo si pamätá je, ako sa ponáhľal domov, pretože má mamu alkoholičku a histerku.
„Čo sa stalo?… Ja?… Niečo ma strhlo na zem… a potom ma to začalo…“ Znovu sa mu pustil prúd sĺz, ktoré nevedel vôbec zastaviť.
„On ma…?“ nedpovedal. Otvorili sa dvere a do nich vbehli dve osoby. Rýchlo si ľahol a zakryl sa perinou a utrel si slzy. Uložil sa do pôvodnej polohy, aby nebolo poznať, že bol hore. Počul kroky aj tretej osoby, ktoré boli celkom kľudné.
„Pani Takanori. Váš syn vás nepočuje. Momentálne je v bezvedomí po tom, čo sa stalo. Neviete, prečo neprišiel domov?“ Chvíľka sa mlčalo, kým neprehovoril zvonivý hlas dievčatka.
„Chcel byť sám. Viete, všetci jeho priatelia ho odhodili ako kus handry. Potreboval sa uvoľniť a proste… no proste byť sám.“ Tento hlas by poznal všade.
„A kto ste mladá slečna?“
„Ach… prepáčte mi moje nevychovanie, ale to mám po mame. Som je ho mladšia sestra, Neko. Neko Takanori.“ Áno. Bola to jeho sestra, ktorú mal nadovšetko rád. Vždy sa s ňou o všetkom rozprával a mal ju najradšej z celej svojej rodiny.
„Si drzá. Toto si doma vybavíme.“ Ozvala sa jeho mama hrubým hlasom. Keď mala vypité a bola podráždená, vyzerala ako tá najhoršia striga, aká sa dá predstaviť.
„Prosím, nehádajte sa. Ste v nemocnici a pokiaľ ste si nevšimli, váš syn je v kóme.“ Chcel sa ozvať, že je v poriadku, iba ho niečo bolí, ale zdalo sa mu rozumnejšie, že bude ticho.
„Prepáčte nám to prosím. Je toho na mňa moc.“ Hlas sa jej skľudnil, ale Neko vedela, že je to iba pretvárka.
„Zavolali ste nás sem večer, pretože vám sem priviezli pacienta, ktorý má byť môj brat. Dokonca ste povedali, citujem „potom, čo sa stalo“, ale stále nevieme čo sa stalo. Tak, čo sa stalo?“
„Nie, nehovorte im to…!“ Znova ju chcel zastaviť, ale svoj výkrik udusil v sebe.
„Ťažko sa mi o tom hovorí. Navyše po tom, čo som sa dozvedelam, čím si prešiel. Ale máte právo vedieť jeho zdravotný stav. Tak teda dobre…“ Doktorka v bielom plášti sa nadýchla a požiadal obidve, aby si sadli. A tak aj spravili.
„Je mi to veľmi ľúto, ale… Váš syn… Vašeho syna znásilnil v lese nejaký muž. Informovala o tom neznáma osoba, ktorá sa skontaktovala s políciou, aby ihneď vyrazili do lesa a zavolali záchranku. Našli ho niekoľko desiatok metrov od miesta činu. Ak mám byť úprimná, je to priam zázrak, že žije a dokázal sa vôbec postaviť. Predpokladáme, že tie rezné rany ma z toho, ako sa snažil dostať sa preč a spadol zo svahu. Ani nevedel, kam ide. Ako hovorím… nie sme si istý, čo sa vtedy stalo, ale jediné, čo môžme na isto teraz povedať je, že to bude mať psychickú odozvu, ak sa vôbec preberie.“
„Ako to myslíte? Prečo by sa nemal môj braček prebrať?“
„Môže, ale nemusí. Nie sme ešte v štádiu, že to môžme povedať na isto. Masaki má šťastie, že je živý…“ Áno tak sa volal. Chlapec, ktorého príbeh sa práve začal, mal byť pôvodne mŕtvy.