Tri slová

„Mmmm…“  zavrtel sa na posteli. Bolo tak zvláštne píjemné mať zase malú posteľ.

Len s ťažkosťami si uvedomoval, že bola sobota. Takže teoreticky vstávať nemusel, lenže keď na vás niekto uprene pozerá, začnete sa ošívať a nie je to vôbec príjemné, no a potom už nezaspíte.

Vrhol na Sasukeho obviňujúci pohľad a otočil sa mu namosúrene chrbtom.

Na perách sa mu usadil úsmev, ako keby konečne bolo všetko tak ako malo byť. No a nie?

Shikamaru sa zrazu tváril, ako keby od nich nechcel nikdy odísť, znova sú naspäť a pomaly sa to možno i vráti do starých koľají. Bude to bezstarostné a v poriadku.

Napravil si perinu, bola mu zima. Nejasne mu hlavou preletela myšlienka, že by mohli začať kúriť.

„Áááách!“ znova sa prevalil čelom ku Sasukemu. Toto nie je fér, on to vedel! Má po spaní…

Hinata zamyslene kráčala po chodbe. Stále si nedokázala vysvetliť to náhle zmiznutie onoho papiera s informáciami, ktorý jej dala Sakura. Nikde ho nevedela nájsť, a to si bola istá, že si ho dávala pod vankúš. Teraz ho už nemá šancu nájsť, ak by tam niekde predsa len bol. Jedna z mála naozaj ľutovala to, že sa vrátili. Bolo jej v horách dobre, a tiež tam bolo dosť príležitostí.

Zrazu zastala, pretože začula hlasy. Zdvihla hlavu a vzápätí skamenela.

Priamo oproti nej bol Naruto spolu s Kibom a Leem. Teda, takto ráno v sobotu by ich tu práve nečakala.

Odsunula sa im z cesty ku stene. Nezdalo sa, že by si ju všimli.

„Ale ja som fakt nebol v zoo!“ bránil sa blodiačik.

„Možno si to len nepamätáš,“ podotkol Lee.

„V každom prípade, keďže nemáme čo na práci, tak sa tam pôjdeme pozrieť, nie?“ škeril sa Kiba.

„A budú tam žirafy a slony a tigre a a a….“ Naruto sa zamračil.

„Hej, a pirane,“ pomohol mu smejúci sa Kiba.

„Zoo zvieratám neprospieva,“ zahlásil Lee. „Vyzrajú tak znudene.“

„Akože to z nich vysáva energiu?“ uchechtol sa Naruto.

„Nó! Áno!“ prudko kýval hlavou Lee.

„Neviem ako ty,“ Kiba štuchol lakťom do Naruta, „ale ja mám z neho dosť.“

Nato sa obaja rozosmali.

Hinata sa zostala za nimi dívať, pritisnutá na stenu. V horách sa správali tak odlišne. Žasla nad tou zmenou. Melanchóliu vystriedala radosť. Ako keby len fakt, že sú tu,spôsobil ich náhlu bezstarostnosť a veselosť.

Zľahka sa pousmiala. Počkala kým odídu a potom pokračoval po chodbe, kráčajúc bez cieľa.

Chumáč strieborno-čiernej srsti. Dve veľké okrúhle jantárové oči, ktoré ostražito pozorujú vlastných pozorovateľov. Drobné prstíky pevne držiace kovové mreže. A niekde za tou bytosťou je mnoho podobných tvorov, ktoré skáču po lanách a konároch bez zápalu, len čisto kvôli tomu, aby si vybili energiu.  Oproti tomu divný až nepríjemný škrekot, a tam, za ďalšími mrežami, kôpka červeného peria. Stránia sa, ľudia pre nich nepredstavujú nič nové či zaujímavé, ich existencia je fádna, celé dni plynú podľa určitého harmonogramu, ktorý sa do ich smrti pravdepodobne nezmení.

Zoo. To bolo miesto, kam ľudia zatvárali zvieratá, a obvykle sa pri tom odvolávali na dva dôvody. Buď to preto, lebo chcú zachovať ich rod, chrániť ich pred voľnosťou, alebo proste preto, aby ich mohol každý vidieť.

„Prečo ľudia chodia radi do Zoo?“ spýtal sa Naruto pozerajúc na jedného z lemurov, ktorý ho bez problémov ignoroval.

„Čo je to za hlúpa otázka?“ odfrkol Kiba, ktorý sa vlastne nikdy nad ničím podobným nezamýšľal. Už ako malý chodil do Zoo, bol zvyknutý, nepredstavovalo to preňho nič nové či zvláštne. Neposkytovalo mu to dôvod pýtať sa nad podobnými vecami.

Zamračil sa. Ruky mal vo vreckách, tento deň bol chladný, i keď chvíľu ich mátalo slniečko.

„Tak prečo?“ naliehal Naruto a obrátil sa, aby sa mohol na Kibu pozrieť.

„No prečo?“ zjavil sa pri nich i Lee. A citeľne ho takisto zaujímala odpoveď na vyššiepoloženú otázku.

„Lebooo,“ zatiahol Kiba a obrátil sa im chrbtom. Zamieril smerom k východu, ktorý bol už len pár metrov od nich.

„Ale to nie je odpoveď,“ mrnčal Naruto, ktorý po chvíľke postávania pobehol za ním.

„Proste je to hlúpa otázka,“ odvrkol mu na to Kiba. Prečo sa nejde spýtať niekoho iného?

Dostali sa von, zastali na chodníku, trochu stranou, tam, kde neboli ľudia, a čakali kým niekto povie, čo ďalej. Prvý sa o slovo prihlásil Lee:

„Poďme na pizzu!“

„Súhlas,“ okamžite jeho návrh schválil Kiba a hodil očkom po Narutovi, ktorý sa zamyslene díval opačným smerom. „Haló. Zem volá Uzumakiho!“ Potiahol ho niekoľkokrát prudko za rukáv.

„Hm?“ Naruto mu venoval zmätený pohľad. Bolo viac než jasné že nevnímal. Kiba sa málinko predklonil, aby videl, čo vlastne to blonďaté decko tak zaujalo. Lenže tým smerom nikoho nevidel, teda až na jedno iné blonďaté decko úplne na konci ulice.

„Čo je tam také zaujímavé?“ spýtal sa zamračene.

„Huh? Nič,“ Naruto sa trochu nahol aby Kibovi zastrel výhľad.

„Ahá, nič,“ zašomral Inuzuka. „A inak, ideš s nami na pizzu?“

Váhanie.

„Stretneme sa potom… v škole…“ odpovedal napokon neurčito.

„Fajn,“ zaškeril sa naňho Kiba, obrátil sa k Leeovi a postrčil doňho. „Platíš!“ oznámil mu so smiechom.

Blondiačik sledoval, ako miznú za rohom. Zostal v ňom len nejasný pocit toho, že by mal ísť s nimi. Keď už tá možnosť nebola na obzore, nejak opadla i z jeho mysli, a on sa začal zaoberať tým, prečo vlastne zostal. Čo ho prinútilo zvrtnúť sa a pozrieť na to decko kdesi na konci ulice, hrozne ďaleko.

Skoro zinfarktoval.

To decko totiž už nebolo na konci ulice, ale pomerne blízko. Bolo to dievčatko. Dlhé blonďaté vlásky mu padali do tmavých očí, na ľavom líci malo dve čiarky ako škrabance či jazvy. Pozeralo naňho takým hlbokým skúmavým pohľadom, aký by ste u dieťaťa určite nečakali. Neusmievalo sa a ani nič nepovedalo, ale aj tak sa zdalo, že od neho niečo chce.

„Um.. ahoj…“ povedal Naruto pomaly. Bolo to zvláštne hypnotizujúce, pretože si bol istý, že to dievčatko mu niekoho pripomína. I keď asi šlo o skomoleninu dvoch osôb. No jemu stačila tá jedna. Nemohol sa odtrhnúť od tých jej tmavých očí, ktoré na svet pozerali s nadhľadom, jemne arogantne.

Také malé dievčatko.

Odpoveď nedostal a tak prinútil svoje svaly počúvať aby si mohol čupnúť a tým sa dostal bližšie na jej úroveň. „Ako sa voláš?“ skúsil.

„…Ai…“ začul tichú, no nie bojazlivú odpoveď, povedanú sladkým detským hláskom.

„Takže Ai,“ Naruto bol nadšený spoluprácov. „A čo tu robíš?“

 „Nič,“ odvetilo dievčatko a natiahlo rúčky dopredu.

Naruto si nebol istý, čo od neho očakáva. „Čo chceš?“

„Dotknúť sa ťa,“ odvetilo to stvorenie jasným a úplne vážnym hlasom.

„Nič čo by sa nedalo splniť!“ vyhlásil Naruto a zasmial sa.

Čas.

Čas je relatívny pojem.

A práve v tej chvíli v spoločnosti malého dieťaťa, ktoré po objave, že Naruto je skutočný a teda hlavne hmotný začalo prejavovať istý druh hyperaktivity, i keď trochu odlišný od toho Uzumakiho, začal plynúť dosť rýchlo. Obed bol dávno za nimi ale ani jeden z nich nebol hladný.

Prechádzali sa po meste, zastavili sa na všetkých ihriskách, ktoré stretli. Chodili po obrubníkoch a múrikoch. Skákali zo schodov. Kývali autobusom, ktoré prechádzali okolo. Naháňali sa. A pomedzi to sa aj rozprávali.

„Vieš, že máš pekné oči?“ povedala Ai Narutovi keď spolu sedeli na operadle lavičky a jedli hotdogy namiesto neskorého obeda. „Aj ja také chcem!“

Naruto sa dlho zahľadel do jej očí. Čiernych očí. Tak známych…

„Mne sa páčia tvoje oči,“ ozval sa blondiačik zamyslene

„Prečo?“ v hlase zaznela detská naivita.

„Pretože mi niekoho pripomínajú…“ povedal zastreto.

„Koho?“

Naruto sa na lavičke postavil. „Poď, ukážem ti,“ zaškeril sa.

Svet je bizarný. Možno si to naplno neuvedomujeme, ale v skutočnosti to každý z nás vie. Zvláštne je, že i tak nás dokáže vždy niečím prekvapiť. Alebo niekedy rovno riadne šokovať. Sú veci, ktoré sa zdajú absurdné, a zrazu sa proste dejú. Niečo nečakáte, a už len z toho dôvodu sa to stane. Človek nikdy nevie, čo mu život prinesie. Niekedy to ani vedieť nechce. Svet by stratil svoje čaro ak by sme presne vedeli, čo nás čaká. Nevedomosť je niečo úžasné, čo dokáže z fádnosti urobiť niečo vrcholne zaujímavé. Kvôli čomu sme nervózni alebo nahnevaní, je to niečo, čo nám dovoľuje prežívať emócie. Nevedomosť zaručuje, že nebudeme len existovať, ale budeme žiť.

„Ehm?“ Tri písmenká, dožadujúce sa vysvetlenia. Zdvihnuté obočie značiace otáznik. Hneď na to mračenie. Viac nebolo treba. Nebolo nutné skladať slová, otázky. Takto to možno bolo i jasnejšie.

„Sá-sú-ké~!“ sladučký hlas a nutkanie hodiť sa tmavovlasému chlapcovi okolo krku. Prečo?

… len z recesie…

„To kde si nabral?“ ušlo Sasukemu, pretože sa mu zazdalo krajne podozrivé to malé dieťa ktoré sa schovávalo za blondiačikom.

„Hééé?“ zamračil sa pre zmenu Naruto. „Nemáš rád deti?“

Sasuke sa donútil nezaujato odvrátiť zrak a pozrel späť na časopis, ktorým doteraz znudene listoval. „A čo keď nie.“

„Sá-su-ké~!“ ozvalo sa znova, tak zvláštne drankavo.

„Nečakal si že budem šťastný keď so sebou prinesieš to -“ zarazil sa. Až teraz, keď sa Naruto málinko posunul, uvidel to malé dievčatko. Čierne očká, zlaté vlásky, a tie dve čiarky na jednom líci. Bola to zvláštna kombinácia.

Naruto sa uškrnul. „Volá sa Ai,“ informoval ho nadšene a sklonil sa do predklonu k dievčatku. „A to je Sasu,“ ukázal na Uchihu, ktorý ho pohotovo začal prebodávať mrazivým pohľadom.

„Nemám Sasu rada!“ vyhlásilo dievčatko pričom potiahlo Naruta za tričko.

„Odkiaľ ju máš?“ spýtal sa Sasuke vecne. Ten malý blonďatý vetrelec sa mu páčil asi tak ako on jemu. Čiže vôbec. Malé decko, a decká sú otravné. Navyše, ako práve teraz, občas prejavujú až príliš úprimnosti. Taký diablici vlastne. „Vráť ju tam, odkiaľ si ju vzal!“ bolo jasné že je to rozkaz, nie žiadosť.

„Ne-é,“ dostalo sa mu odmietavej odpovedi, pričom prvá otázka bola dôkladne ignorovaná.

„Ne-é?“ zavrčal Uchiha.

„Ne-é!“ zopakoval Naruto rozhodne.

„Nechceš ju vrátiť rodičom?“ Sasuke sa rozhodol, že sa nebude rozčuľovať, radšej sa pokúsi ísť na to diplomaticky.

„Hm..“ zdalo sa, že Naruto sa zamyslel. „Až bude chcieť..“ prehodil a na to sa obrátil k Ai. „Chceš?“

Dievčatko len bláznivo pokrtilo hlavou.

„Vidíííš!“ obrátil sa Naruto znova ku Sasukemu. Z nejakého dôvodu mal jeho hlas obviňujúci podtón.

„Poďme sa hrať!“ dožadovala sa Ai Narutovej pozornosti.

„Háái!“ schválil jej nápad a Sasuke si len trpiteľsky povzdychol.

Izba bola ponorená v tme. Na dvoch posteliach sa chúlili traja ľudia, alebo v niekoho abstraktnom pojímaní dvaja a pol. Sasuke ležal na svojej posteli na chrbte a hľadel na strop a Naruto spolu s Ai ležali obrátený obaja ku stene v Uzumakiho posteli. Bolo im príjemne a teplučko, dievčatko už dávno zaspalo hlbokým spánkom, zatiaľ čo blondiačik len vyzeral že spí.

Sasuke lenivo obrátil hlavu na bok. Mesiac, ktorý odrážal zopár zablúdených slnečných lúčov v podobe striebristého bledého svetla, bol viac než postačujúci na to, aby videl Naruta spolu s tým dievčatkom schúlených jeden k druhému.

Bolo to tak ťažké pripustiť si to? Že ho to naozaj bolí? Že to je niečo viac než osobná nesympatickosť voči tomu dievčaťu? Že to celé je o ňom a Narutovi? Že práve on chce v tejto chvíli ležať vedľa neho? Cítiť jeho dotyk, teplo jeho tela? A ideálne i počuť jeho hlas šepkať slová. Mať v sebe milión pocitov v jednej chvíli. Myslieť si, že ide umrieť, ale od šťastia. A pochopiť, že stredom toho jeho sveta je práve Naruto…

Áno, bolo to ťažké, ale nie nemožné.

A hoci je Uchiha niekedy natvrdlý, väčšinu z týchto faktov už moc dobre poznal.

Zavrel oči. Možno, keď to nebude vidieť tak živo pred sebou, vymaže si to z hlavy. A ešte lepšie, možno to nahradí iná, vlastná predstava. Predstava tvorená túžbou.

Nepomohlo to. Cítil v sebe zlosť. Nevedel, čím to je, kde sa tam vzala, ale  bola tam. Náhle nepokojne sa posadil a zhodil nohy z postele. Musel sa ísť vyvetrať. Len pár krokov a vyšiel z malej miestnosti na chodbu, kde sa jednoducho oprel o stenu. V tú chvíľu mu to stačilo. No na ako dlho?

Azúrové očká sa otvorili a on sa obrátil, aby zistil, že sa mu to nezdalo, a druhá posteľ je naozaj prázdna. Nepáčilo sa mu to, že Sasuke teraz, okolo polnoci, proste vstal a niekam odišiel. A kdesi v úzadí cítil výčitku, ktorú tak úplne nechápal, lebo veď on nerobil nič zlé.

Rozhodol sa po krátkom váhaní. Unavene si prešiel chrbtom ruky oči a pohliadol na dievčatko, ktoré spokojne spalo. Zhlboka sa nadýchol a postavil sa, bez ďalšieho otáľania zamieril ku dverám.

„Sasu-?!“ nečakal to, že tam bude len tak stáť a opierať sa o stenu, pár centimetrov vedľa dverí, so sklonenou hlavou, zavretými očami a rukami prekríženými na hrudi.

„Hn?“ vydal zo seba zamručanie.

Naruto zavrel dvere a rukou sa o ne oprel. „Prečo nespíš?“

„Prečo ty nespíš?“ vrátil mu to Sasuke, pričom sa nenamáhal otvoriť oči či zdvihnúť hlavu.

„Nespím lebo nespíš ty!“ vyhlásil zamračene Uzumaki.

„Hn…“

Nezaujatosť. Nezáujem. Ignorácia. Ticho. Chlad.

„Tak prečo nespíš?“ mraučal Naruto.

„Čo keď to dieťa niekto hľadá?“odvetil Sasuke, hoci sa nedalo s istotou určiť, či to bola odpoveď na otázku, alebo Narutove slová ignoroval a povedal to, na čo aktuálne myslel.

„Eh?“ blondiačik nechápavo naklonil hlavu.

Povzdych. Signalizujúci únavu z nechápavosti, z donútenia vysvetľovať a vôbec z osoby, ktorá tam stála s naklonenou hlavou.

Čierne oči v tme vyhľadali modré.

„Jej rodičia,“ povedal pomaly a zreteľne. „Určite sa o ňu boja.“

„Num…“

„Kedy ju vrátiš?“

Ako keby to bola vec. Niečo, čo si požičal alebo dokonca ukradol a napokon si privlastnil. A teraz mu niekto dohovára, aby to vrátil…

„Prečo si ju sem vlastne doviedol?“ v hlase Uchihu zaznela netrpezlivosť.

„Kvôli…“ Naruto prehltol a uhol pohľadom.

„Hn?!“ výzva na pokračovanie. Alebo skôr príkaz.

„Pretože.. jej vlasy.. a tie dve čiarky na líci.. mi pripomínajú mňa samého.“

„Preto?“ Sasukemu vyletelo obočie.

„A…“ vydral zo seba blondiačik, „… jej oči mi pripomínajú teba…“

Ticho. Nechápavosť i pochopenie zároveň.

„Má v sebe trochu z nás oboch,“ prinútil sa pokračovať Naruto. „Zdá sa mi, ako keby k nám patrila. K tebe a ku mne, ako keby bola niečo… niečo čo nikdy byť nemôže… naše dieťa…“ posledné dve slová bolo sotva počuť. Napriek tomu ich Sasuke počul a zamračil sa.

A predsa na malinký moment sa chcel rozosmiať. Smiať sa a smiať. Možno že práve táto chvíľa na to bola vhodnejšia než iné. Keď to od neho nikto nečaká.

„Eh… teda… ja som… to som ne… ja…“ Naruto si uvedomil čo povedal a ako to vyznelo. Pocítil červeň v tvári a rozpaky, zrazu nevedel, čo má povedať či urobiť. Nechcel, aby si Sasuke o ňom myslel niečo zlé, ale to, čo práve povedal…

Nervozita. Strach. Očakávanie.

„Kedy ju vrátiš?“ spýtal sa Sasuke znova. Hlasom, ktorý nič neprezrádzal, chladne.

„Keď povieš…“

„Čo?“

„Tie tri slová…“ mumlal Naruto smerom k dlážke.

„Aké tri slová?!“ spýtal sa Sasuke ostro.

„Mám ťa rád.“ Naruto zdvihol hlavu a jeho vydesený pohľad sa stretol s tým Sasukeho. „Pretože ja ťa mám rád!“ dodal tónom obhajoby, takmer až plačlivo. „Mám ťa rád… a chcel by som… počuť to i od teba…“

Mlčanie. Prázdnota. Ľad. Obavy.

„Sasuke…?“

„…“

„Sasúúú?“ roztomilý, sladučký hlások, akého bol schopný len jeden jediný anjelik. Anjelik ktorý sa v tej chvíli hrozne bál.

„To je v poriadku,“ doliehal k nemu hlas. Chladný a pri tom tak zraniteľný. Poznal ho, iste. Predsa patril niekomu veľmi dôležitému. „…Choď spať…“

„U-hm….“

Kroky na chodbe, tlmené linoleom. Rýchle, s určitým cieľom. Dych. Náhlivý. Nepríjemný zvuk keď osoba zastala. Šťuknutie otvárajúcich sa dverí. Mesačný svit ktorý prenikol na tmavú chodbu. Náraz do stoličky a jej takmer pád. Šuchot na posteli. Znova kroky, tentokrát tlmené už kobercom.

Sasuke podišiel ku Kibovej posteli. Videl, že chlapec spí, práve mal na tvári zvláštnu kyslú grimasu. Uchiha sa zaprel do postele a vyhupol na ňu tak, že teraz bol nad Kibom.

„Kiba!“ sykol. Nič sa nedialo, tak s ním trochu zatiahol. „Kibá!“ dovolil si zvýšiť hlas. Potiahol ho za vlasy, čo mu tak divne odstávali.

„Auchechm…“ zavrtel sa psí chlapec a vzápätí zmätene otvoril očká. „TYYYY?!“ zahučal. „Zlez! Zlez! Čo tu chceš?! Koľko je hodín?“ Kiba sa prudko posadil, Sasukeho rukou odháňal z postele a pohľadom hľadal žiarivé červené čísla na displeji digitálnych hodín.

„Bude jedna,“ informoval ho Sasuke nezaujato a hoci zostal na posteli, aspoň sa rozvalil na boku.

„Čo chceš?“ prebodol ho Inuzuka nepriateľským pohľadom.

„Kde ste včera boli s Narutom?“

„A to je čo za blbá otázka?!“

„Kde ste boli?!“ naliehal Sasuke.

„V Zoo,“ prevrátil Kiba očami. „Spokojný?“

Sasuke ako na povel vstal. „Hai,“ zašomral a vydal sa ku dverám. Bez akýchkoľvek ďalších slov či vysvetlenia znova zmizol na chodbe a tentokrát mieril von z budovy. Nevadilo mu, že má na sebe len pyžamo, čiernu mikinu a botasky na bosích nohách. A že vonku mrzlo. Nejako tieto dve skutočnosti ignoroval.

Vrchol múrika, na ktorom sedel, bol proti vetru chránený konármi stromov, ktoré rástli na jeho druhej strane. Len tam tak sedel a hypnotizoval nápis Zoo, ktorý bol na opačnej strane cesty, a čakal. Čakal na ľudí, ktorí hľadajú svoju dcéru.

A o úmorné množstvo času sa konečne dočkal. bol hrozne unavený a tiež rád, že nezaspal, lebo ak by to premeškal, tak by… Tú vetu nechal vo svojej hlave radšej nedokončenú. Zoskočil na zem a s rukami vo vreckách mikiny sa nenáhlivým krokom vybral k nim.

Stále bola noc. Tmavú ulicu osvetľovali len pouličné lampy a pred ústami sa mu vytvárala para.

„Kde len môže byť?“ žena mala slzy na krajíčku a pevne zvierala muža okolo krku, div že ho neuškrtila. On sa len stále bezmocne obzeral a opakoval čosi v zmysle „nájdeme ju“, lenže Sasukeho príchod natrhol tento ich už zabehaný systém.

„Nehľadáte malé dievčatko?“ spýtal sa ako keby išlo o tú najobyčajnejšiu vec. Ako keby vravel „dnes je sobota“.

„Ach, videl si ju?!“ žena pustila svojho muža a vrhla sa na Uchihu.

Odvrátil hlavu na bok. „Videl…“

Pravdupovediac, nemal príliš rád hysterických ľudí plných úzkosti v nezávideniahodných situáciach. Boli schopní urobiť čokoľvek a ich správanie bolo veľmi neobvyklé. Radšej by sa držal ďalej alebo sa im vyhol oblúkom, lenže toto spôsobil Naruto, a ten sa nemal k tomu napraviť to. Takže to zostalo na ňom.

Prehltol teda nevôľu, vyvliekol sa z jej zovretia a naznačil im nech ho nasledujú.

Postavili sa k posteli. Narutova ruka bola ležérne prehodená cez malé telíčko Ai a tí dvaja tam len postávali. Zrazu sa cítili nervózne.

„Vy ste ju našli a postrážili?“ zašepkala žena. Už asi stý krát mu najvrúcnejšie ďakovala, zatiaľ čo muž sa snažil vymotať dievčatko z blondiačikovho ľahkého no i tak dosť problematického zovretia.

„Hn…“

Ai spala pokojne naďalej i keď ju muž zdvihol. Ešte trikrát poďakovali kým zhodnotili, že radšej už pôjdu. Sasuke len prikývol, ich slová sa mu v hlave rozplývali, ani nevedel, čo mu hovoria, už sa mu to zunovalo. Počkal, kým odídu, a klesol na posteľ. Nevyzliekol si mikinu ani sa nevyzul, len tam tak sedel a pozeral na Naruta, ktorý sa zavrtel a prevrátil sa na druhý bok, čelom ku Sasukemu.

Zo spánku zamručal, trochu sebou trhol. Nezobudil sa, ale tiež úplne nestíchol.

Sasuke naňho pozeral a premýšľal, či by ho mal zobudiť alebo nie. Čo sa mu asi tak zdá? Blondiačik sebou mykal, občas sa zamračil. A zrazu vykríkol.

Sasukeho srdce sa na chvíľu zastavilo, keď to počul.

Nebol to obyčajný výkrik. Bolo to meno. Meno prenesené s obrovským množstvom strachu, zdesenia a bolesti. Sám hlas protestoval proti niečomu, čo sa odohrávalo v Narutovej mysli. Zamrnčal, začal pofňukávať. Tak utrápene a osamelo. Ako keby niečo, čo sa v ňom nahromadilo za úžasnú jednu stotinu, keď vykríkol, chcelo zrazu von. Rvalo mu to vnútro a uvádzalol ho do stavu beznádeje.

Sasuke vstal z postele a nahol sa nad neho…