Ukrytý & stratený

Svetlo modré oči prenikli do tmy. Rozprestierala sa všade navôkol ako. Akoby bola z vody. Tmavá, čierna voda, v ktorej sa topil, nemohol sa nadýchnuť. Steny pod dotykom jeho dlaní boli tak mäkké, vlhké, cítil ako sa prehlbujú, akoby boli z vlny. Steny plné pružín, ktoré sa mohli ohýbať a tak rozširovali temnotu, ktorá sa vôkol neho rozprestierala. I keď mal pocit, že nemôže dýchať, jeho nádychy boli hlboké, rýchle a prudké. Ani nepremýšľal nad tým, či je tu niekde zdroj kyslíka. Všade len tma, ktorá rozširovala priestor tak ako sa rozširuje vesmír. I ten vesmír je osvetlený. Len dýchať a dýchať, akoby mu niekto mal čo chvíľu vziať posledný nádych a odsúdiť ho na zánik. Na večnú temnotu. Behom pár chvíľ, pochopil, že temnota nie je to, čoho sa skutočne bojí… smrť, ktorá ju privádza, je jeho strachom… umrieť a nikdy nepohliadnuť do svetla. Nevidieť obrysy, jednoduché tvary. Prostú bielu… len tmu. Neohraničený priestor, nekonečný, zblúdili, bez východu a konca. Nič viac, nič čoho by sa mohol dotknúť, pod nohami prázdno stále by iba padal, bez záchytného bodu.

            „Nemaj strach z temnoty… ani zo smrti, nemaj strach z ničoho. Všetko zlé čo bolo, je minulosť. Pretože to bolo, a v budúcnosti, sa nám nič zlé nestane, Naruto…“

Hlas rovnaký ako tóny tmy ktorá sa miesila v jeho očiach. Akoby boli odjakživa spolu, brat a sestra. Využívali navzájom svoju pomoc. Len pre jeden cieľ. Nerozluční súrodenci. Je tu s ním, obaja. Tichý spoločníci. Z lásky, ktorá predstavovala svetlo, vzišla pravá podstata náklonnosti, ktorú k nemu Sasuke cítil. Celé jeho vnútro bolo čierne. Stekalo, krvácalo a zaplavovalo číru vodu atramentom. Naruto uväznený pod hladinou, ďaleko na dotyk, strácal pohľad na odrazy svetla. Pokus o nádych, o žiaru, o otvorenie svojich očí. Padalo to ako noc, ale i v tej noci, svietia hviezdy a mesiac. A keď nie to, neustále je tam svetlo. Žiadna noc nie je temnejšia než to, v čom sa ocitol. Vo vákuu, v ktorom bol stratený. Spoločne s človekom, ktorého nadovšetko  miloval. Jeho vlastná láska ho priviedla na pokraj zničenia. Po boku s človekom, ktorý si vzal jeho srdce a vo svojich rukách z neho drvil z neho krv. Pomaly po kvapkách padala dole a vpíjala sa do zeme. Nikde, len sa strácala. A z rúk, kde túžila krv navždy ostať, aspoň ako jedna časť Narutovho srdca, ju zmývala voda… ďalej omývala čokoľvek by ho udržalo na žive.

            „Vieš, i keď si stál pri mne, a snažil si sa ma priviesť späť, do života… bol si to ty, kto ma z neho vytrhol. Nie som ti nič dlžný. Po pravde, stále dlžíš niečo ty mne…“

Nevnímal tón hlasu, len smer odkiaľ Sasukeho hlas prichádzal. K čomu má žiť? Tento život, túto hru na slepotu a hmatanie v neznámych a kalných vodách?

            „…ak si chceš niečo vziať…“ jeho hlas prešiel tak čisto a jasne. So sebavedomým. Už proste strach nemá. Ak má byť tá temnota tak dokonalá a nekonečná, proste bude blúdiť, ale bude mať pokoj. Navždy….

            „…neber si to po kúskoch… vezmi si všetko…“ šepli Narutove pery posledné slová.

            „…celý môj život…“

♣ ♣ ♣

            Nemusíš sa už smiať. Nikto to od teba nechce. Môžeš byť ticho a tvoj pohľad stále bude prezrádzať tú jednu a samú vec. Si tak otvorený. Nemusia tvoje pery šeptať, nepotrebujem nič počuť, tvoje oči mi jasne hovoria; milujem ťa… neustále a dookola. A to, je tá jediná vec, ktorú som v živote chcel. A zároveň tá vec, ktorej som sa najviac bál. Láska, ktorá by ma mohla zmeniť. Spraviť zo mňa nového človeka. Bezbranného, so slabinami. Je asi neskoro na to, aby som to mohol odvolať. Ale jediný spôsob ako sa vrátiť do svojho života. Tam, kde som nezraniteľný, je zbaviť sa svojich slabín… odstrániť zbytočné pocity… odstrániť teba… nedovolím ti odísť. Už nikdy!

            Vysloboď sa…

            Ruky sa natiahli dopredu. Začul bolestivé zapraskanie svojich kostí. Ten chlad, ktorý cítil na svojich rukách, nebol žiadny dotyk, žiadne podchladenie, či omrzliny. Boli to okovy, ktorých reťaze zarinčali, ako náhle sa pohol. Prvý krát. Pripútaný sám k sebe. S rukami v okovách. Krátka reťaz ktorá ruky spútala k sebe. Dlane, ktoré dopadli na spoločne na zem pred telo, ucítili nerovnosti povrchu. Prach a kamienky. Jeho zmysli sa pomaly začali vyčisťovať. Úder do hlavy, ktorý mu Sasuke spôsobil mu tepal vzadu akoby sa z jeho lebky chcelo niečo dostať. Nevedel, či mu hlavu rozbil, alebo je to len otras, ale nedokázal sa na nič sústrediť. Nevnímal, len vedel, že existuje a počul hlas. Všetko v jeho svete sa prepadlo, bolo tmavé, a realita sa vďaka strachu prispôsobila jeho svetu paranoje.

            Aby si vedel, ako ťa nenávidím, a nemienim s tebou jednať o iných možnostiach. Ostaneš tu.. nezabijem ťa… nie som schopný to spraviť… ale už nikdy v živote, neskrížiš moju cestu…

Mal nehorázny smäd. V ústach vyprahnuté a v hrudi ho pálilo. Toľko prachu a sucha. Ruky akoby mal z piesku, žiadna vlhkosť, vysušená pokožka. Ako dlho tu do čerta už je? Konečne sa dokázal dostať na nohy. Ktoré sa roztriasli. Ťažko započali chôdzu. Stále dopredu, po nerozvážnych krokoch. Míňajúce smer, len tma… bez svetla, bez okna. Nekonečná tma. Možno je mŕtvy, ale ak je v jeho posmrtnom živote Sasuke, tak to musí byť pani smrtka, pekná skurvy dcéra.

Nebude sa s ním zahrávať. A jednoducho sa ho proste nezbaví. Nebude tu čakať na smrť. Nebude čakať na svoj koniec. chce vidieť boj o život? Ten pravý boj? Tak nech zabudne na svoje posedenie v nemocnici. Ukáže mu aké je to bojovať do posledných síl.

            „Uchiha…“ prenesie k dverám, spod ktorých prichádza svetlo.

            „…až sa vrátim, ty parchant… veď, že budem to jediné,  čo ťa bude zaujímať… skurvím ti život tak, že budeš prosiť, aby si ma v živote neobjal… aby si ma v živote nevytiahol z dilemy a strachu z temnoty… pretože to, čo cítim ja, pocítiš teraz i ty… a ja… ti kurva sľubujem, že smrť bude to najjednoduchšie východisko!“ búchne oboma spútanými rukami do kovových dverách, kde kov narazí o kov.

            „…chceš sa ma zbaviť? Tak uvidíš, že so mnou, si sa nemal zahrávať…“ kopne do dverí, za ktorými sa pohne postava. Dve tmavé oči, ktoré bez pocitu pohliadli do utíchajúcej tmavo modrej. Tie mračná, ktoré sa v nich stiahli. Ako boží hnev v raji. Vytvorili si vlastnú rajská záhradu. Všetko bolo dokonalé, kým sa nepriplietla do cesty jedna slizká myšlienka… jedna jediná, ktorá zničila ich raj a prestavala ho na peklo. Dvetisíc stôp dole odnikiaľ. Len svet plný zhmotnených pocitov a myšlienok.

            „…tak uvidíme, ako dlho ti bude trvať sa odtiaľto dostať… uvidíme, aké silné je tvoje odhodlanie… chceš ma zabiť myška? Aby si nezomrel skôr, než sa tvoj jediný skutočný cieľ aký si kedy v živote mal, uskutoční…“

            Možno sa to príliš rýchlo zvrtlo. Nedokázal som tomu zabrániť. Tomu čo spôsobovalo môj strach. Človek, stratený v temnote. Ukrývajúci sa v nekonečnej šírave, bez konca. Kričiaci, prosiaci, a predsa sa nikdy neukázal. Ten človek, ktorému som nikdy nedokázal pomôcť. Trpiaci. Skrytý pred zlom, ktoré ho vyhľadávalo, stratený v skrýši v ktorej sa ukrýval. Ten hlas, ktorý ma prenasledoval, sa zmenil. Nedokázal som to vtedy, nedokážem to teraz… muž, ktorý kričal o pomoc… žena, ktorá utíchla a muž, ktorý prosil… dva hlasy, ktoré sa vynárali. Oba stíchli. Nedokázal som mu pomôcť vtedy, nedokážem i teraz. Stratil sa vo svojej temnote… tento krát, dobrovoľne… Sasuke… svojim hlasom si ma priviedol do temnoty. Následne z nej vyviedol… aby si si vychutnal môj pád… alebo som len stále blúdil v tme? So zatvorenými očami a predstavami že vidím niečo… mojou paranjou a psychózou… vtiahol si ma do svojho lesa, svojej nočnej mory. Celkom si ma pohltil. Kúsok po kúsku, bez toho aby som si to všimol… už od prvej minúty… si ty, moja temnota…

            Nebol dobrý nápad sa ťa pokúsiť zachrániť. Nasledovať prosiaci hlas. Ako sladký spev démona, ktorý ma chytil do pasce. Ľutujem to… a som ochotný, svoju chybu napraviť… pre všetko čo som kedy k tebe cítil. Ak je to, z čoho mám strach ja, jediné tvoje vykúpenie, spravím to pre teba. Aby si mal pokoj. A s tebou, som docielil ten pokoj i ja.

♣ ♣ ♣

O dva mesiace neskôr

Prvá z decembrových nocí, priviedla na nebo guľatý Mesiac, spoločne so žiarivými hviezdami. Studená zima práve začala, a v mraze vypadalo všetko tak čisto a jasno. Tak ostro, a blízko ako nikdy pred tým. I keď bol Mesiac ďalej než kedykoľvek predtým, vypadal jasnejšie a mrazivejšie. V okolo Konohy už pár mesiacov prevládal kľud. Žiadne roztržky, žiadne bitky. Čas ako stvorený na odpočinok. Čierna stuha, ktorá ešte stále visela z okna ružovovlásky sa jemne hojdala v chladnom vetre. Nikdy nemohla pochopiť, a nedokázala uveriť tomu jedinému… že je preč. Navždy preč. Bez jediného slova. Bez otázky. je mŕtvy, alebo sa stratil? Odišiel? A zároveň, nikdy si neprestala pokladať tú jedinú otázku… môže za to Sasuke? Čokoľvek sa stalo… prešli dva mesiace, a jej myšlienky nedokázal utíšiť ani mráz… nedokázal zahasiť ten horiaci plameň zvedavosti a túžby po pravde.

Položila biely hrnček s čajom na stolík k stolnej lampičke v obývačke. Nástenné hodiny ukazovali jedenásť hodín večer, ale jej telo nebolo unavené. Nepotrebovala spánok. Proste tak ako každý večer, nedokázala zaspať. Zo strachu, zo smútku. Prečo len, Narutove zmiznutie v nej prebúdzalo také myšlienky? Bála sa zrazu tieňov, vŕzgania podlahy. Občas mala pocit, akoby ho začula. Videla ho v dave, v uliciach Konohy. Pretrvávajúca nervozita, ktorá sa v nej stupňovala. Už dva mesiace, mala v túto noc skončiť. A bolo len otázne, akým spôsobom.

O pár hodín svoj boj so spánkom vzdala, a jej telo sa ponorilo do odpočinku. V ten istý čas, sa otvorili dvere od jej domu a tiché kroky smerovali do izby, kde zaspala, ležiaci na gauči, pod dekou. Všetky dni, ktoré sa premenili na týždne a mesiace. Dva nekonečné mesiace.

A on presne vedel, že Sakura, niečo tuší. Prečo sa nezbaviť nepriateľa kým je čas, a nesnorí úplne všade? Nikto ho potom nebude podozrievať, kým sa ona nepýta. Sľúbil si, že ju to bolieť nebude. A tak keď jeho ruka spočinula na jej ústach, zelené oči sa stiahli a spoznali tvár nevítanej návštevy.

            „Šššš…“ prst na voľnej ruke si priložil k perám.

            „Ak budeš dobrá, možno zvolíme inú alternatívu, než smrť… takže, budeš ticho?“ prikývla a jej mlčanie spečatil i tmavý pohľad muža, ktorého kedysi, ale skutočne len kedysi dávno milovala. Po tom, ako stiahol z jej tváre ruku, nevyšla spomedzi poodchýlených pier, žiadne otázka, ktorú mu tak moc chcela položiť. Sasuke, ktorý sa hral na trúchliaceho, stál zrazu pred ňou a vyhrážal sa jej smrťou.

            „…čo si mu urobil?“ šepla akoby sa bála že to steny začujú a pošlú ďalej do sveta.

            „Čo si mu pre boha urobil? Sasuke?“

V zelených očiach sa zaleskli slzy. Naproti nej, tie večne tmavé a chladné sa ani nepohli. Neuhli jej pohľadu, ktorý nakoniec padol k zemi. Bolo to predsa tak jednoduchá otázka. Lenže, odpoveď bola mnohonásobne nebezpečnejšia. Čo mu teda urobil? Tak čo?

            „Je tam, kde už nepocíti nikdy žiadny strach… na mieste, ktoré čaká každého z nás.“  Postavil sa od Sakury, ktorá sa zostra nadýchla a tak presekla svoje slzy. No ani jedno slovíčko z nej viac nevypadlo. Hľadela spoza clony sĺz na muža, ktorý sa stal objektom mnohonásobných túžob. Jeho vražedná láska, doslova zabíjala. Teraz, čakala na ňu…

            „Prečo? Čo ti kedy urobil? Po tom všetkom… potom všetkom, čoho sa pre teba vzdal.“

            „To sú keci!“ zvolal po nej s hnevom v očiach.

            „Sprosté lži, ktorými sa ma snažil ovládnuť!“

Ružové pramene sa rozleteli na stranu, ako Sakura prudko začala krútiť hlavou. Nezmysli, všade samé nezmysli, ktoré vyplývajú zvnútra tohto človeka. Šialeného človeka, ktorého Naruto niekoľkokrát zachránil. Čoho sa dočkal za svoju dobrotu, akého oplatenia, záchrany života? …jediné, čo mu Sasuke priniesol, bola bolesť, pár chvíľ radosti… strach a nakoniec smrť… ktoré skutočne mohlo byť i jeho vykúpením.

            „Je mŕtvy…?“

Tiché slová sa stratili vo veľkom priestore, ktorý ich nestihol pohltiť hlbšie do seba.

            „Dúfam…“

            Márnosť sa v nás vytratila. Z hniezdočka lásky, vytvorili sme si zákutie temnoty a hriechov. Otáčali sme pocity, hrali sme sa. S mysľou, s rukami, s našimi telami… došli sme do jedinečného bodu šialenstva. Tou silou, a odhodlanosťou, ktorou sme trpeli… naša láska, bola od začiatku, naša skaza… nemôžem nad tebou plakať… nechcem…