Útecha

Tichá. Tmavá ulica. Nikde nikto. Niet divu, je skoro polnoc. Ticho pretrhne pravidelný klopavý zvuk. Kroky jednej osoby. Sťažka a pomaly dopadajú v pravidelných intervaloch na zem. Nemá sa kam ponáhľať. Ulica skrytá v tme. V okolitých domoch sa nesvieti. On ich ale predsa počuje. Cíti ich skúmavé pohľady. Ulica je možno nemá, pre neho však ticho nejestvuje. Počuje ich, neustále. Odkedy prišiel o matku, nemá pokoj. Nedokáže vyhnať z hlavy tie hlasy. Väčšinou počuje len šum, ruch. Ako keď idete po preplnenej, rušnej ulici.
Niekedy sa dajú rozpoznať konkrétne vety. Vždy ale hovoria o tom  istom…

„Je nám to ľúto…“

„To prejde…“

„Úprimnú sústrasť,“ či „Pozrite naňho, to je on…“

Poslednú dobu sa mu ale v hlave ozýva jedna vec, jedna myšlienka vyvstáva nad ostatné:

„Toto je Nataly, moja snúbenica…“

Bolí to, bolí. Sú ľudia, ktorých nikto nikdy nenahradí. Jedným z nich je matka. On to vie, vníma to. Nedokáže sa s tým vyrovnať. Nemôže ich vyhnať z hlavy… Vlastne, jedna možnosť tu je. Preto je tu!

Miesto osvetľuje len jediná pouličná lampa. Zastal práve pod ňou. Teraz vidno, je dobre oblečený, upravený. Na takomto mieste, v zapadlej uličke, kde by ste očakávali pasákov, pedofilov či zlodejov… Sú tu. Prečo sa mu ale vyhýbajú? Chodí sem každý deň či skôr noc. Nikdy, nikdy naň nik nevztiahol ruku. Prečo? Vedia to! On patrí jemu… Lampa zabliká. Je skoro polnoc. Stále je sám. Stále čaká, vyčkáva. Na čo? Na neho! Počuť kroky. Nohy rýchlo dopadajú na zem a predsa sa zdá, akoby ich majiteľ šiel neskutočne pomaly. Cíti pohľady… Ostatní sa dívajú a nemo závidia. Chlapec, s bohatým oteckom, v tejto chvíli bezbranný… Vedia ale, že ak sa ho čo i len dotknú, príde im to draho. On sa nedelí! Nie s niekým tak dokonalým. Hnedé, trochu dlhšie vlasy, gaštanové oči a telo Adonisa, zazobaný…

Čo viac si priať?

Konečne. Kroky sa priblížili, došiel až k nemu. Dotyčný sa ale nezastavil. Prešiel okolo stojacej osoby ako by nič. Zastal až ďalej. Tam, kde už svetlo lampy nedosvietilo a nahradil ho tieň. Obaja stáli, ani sa na seba nepozreli.  Jeden druhému cudzí a predsa poznajú toho druhého lepšie, než sami seba. Prevádzajú nemý rozhovor. Slová netreba. Rozhovor skončil. Chlapec zahalený tmou odchádza. Druhý pochopil. Ide za ním. Vie, čo to znamená. Konečne, konečne aspoň na malú chvíľu sa ich zbaví…

Priestor je malý. Nie ej tu skoro nič. Vlastne tu nie je nič, len priestor vystlaný čímsi mäkkým. Už to cíti. Cíti ho, jeho chladný dych na rozpálenom krku. Myšlienky miznú. Hlava sa vyprázdňuje. Napĺňa ju čosi iné. Snáď láska či túžba? Potreba!!! Ako fyzická, tak psychická. Zakloní hlavu, nechá ho hrať sa z jeho telom. Dobýva sa mu pod mikinu. Rozopne mu nohavice. Nechá sa. Nevadí mu to, práve naopak, potrebuje to… Pocíti jemný tlak. Chápe…

Už leží na chrbte na mäkkej podložke.  Cíti teplo v slabinách… teplo… jeho úst… Ošije sa. Stále, aj po tom čase je to zvláštny pocit. Jeho myseľ vypĺňa jediná vec, myšlienka, veta: „Potrebujem ťa cítiť!“ splní sa mu to. Teplo, vlhkosť sa približuje. Už to cíti. Má ho v ústach… Telo sa neovláda, nekrotí.

Netrvá to dlho a príde očakávaný okamih uvoľnenia. Zrýchlene dýcha. To ale ešte nie je koniec. Ešte nie, ešte ho necítil, nie tak ako chcel… v sebe… Ucítil tlak… bolesť. Nevadilo mu to. Miloval to… potreboval to viac, než kyslík. Je to ako droga. Bolesť vystriedala slasť a vzrušenie. Áno, pre toto prišiel. Pre toto chodí každú noc. Potrebuje svoju dávku sedatív proti stereotypu. Proti životu zbohatlíka, vždy ľutovaného dieťatka. Tu nebol bohatý, tu nebol nič. Len súčasť divokej piesne noci… spojenia dvoch nahých tiel, lesknúcich sa od potu. Onedlho je koniec. Noc sa s nami lúči a podáva štafetu ránu. Musí ísť… I keď už toľkokrát chcel zostať. Nemohol… Vracia sa späť do náruče supou. S chuťou jeho pier vyrytou do pamäti ako už mnohokrát. A predsa je stále tak opojná, aj po toľký krát… Je doma. Nikto si ani nevšimol, že bol preč. Nestal deň. Znovu ukazuje usmiatu, bezstarostnú tvár svetu. A tak to bude, až kým slnko nezapadne a tma nezakryje jeho slzy a bolesť. Kým ON neutíši jeho myšlienky… a kým čierna diera noci nepohltí všetky hriechy a neresti za ňou ukryté…