Už sa s tebou nebudem hádať o tom, čo je pravda.

Vedeli ste to, že čím viac človek miluje, tým je väčší blázon a tým väčšiu šancu má na to aby sa z jeho lásky stala nenávisť?

Ulice zívali nočným tichom, do ktorého presiakalo svetlo z pouličného osvetlenia. Tie tiene boli vážne nekonečné. Jediné, za čím ho to ťahalo, bola tma, v tme predsa nie sú žiadne tiene. Čím viac minút pribúdalo na hodinách zabudovaných v radničnej veži, tým viac tieň pribúdal. Nekonečné svetlo, ktoré sa túžilo vlúdiť do jeho temnoty, a vytvoriť tak tie príšerne podozrivé tiene.

            „Už neviem, či to neprekonalo všetky hry…“ modrý dym z cigarety stúpne k šeru, ktoré dožiera neďaleká lampa. Podľa pachu sa dalo ľahko zistiť, o cenu cigariet. Jediná značka, ktorú Aeris fajčila. Akýkoľvek tmavý kút ju začínal desiť, a predsa sa Sasuke vyskytoval len v tých tmavých kútoch. Tento krát to bolo niečo iné čoho sa v tej temnote obávala.

            „…šialene moc, túžim odtiaľto vypadnúť…“ cítila vlastný tras tela.

            „…nemáš sa prečo báť…“

            „Ani to, že mi stojíš za zadkom ma nijak moc extra nevzrušuje, ale stále je to lepšie istenie ako holá stena…“

            „…pravda, tá ťa nepretiahne…“

            „Si k posraniu vtipný Uchiha.“

Najradšej by vytrhla ten kus zaliateho železa v betóne, ktoré je pred ňou a pretiahla ho tým po hlave. alebo si urobila vlastné sadomaso a pretiahla  ho tým na iný spôsob.

            „Čo vlastne odo mňa chceš?!“

            „A keby som ti to len náhodou prezradil…“

            „…nie som zvedavá…“

            „Prišla si.“

            „Mala som snáď na výber? Ešte by si ma vyvliekol z bytu.“

Sasuke sa pohne smerom k nej na čo sa zastaví. Keby mohol, to dievča za tou stenou by zabil. Nechápe ako sa mohla stať ninjom. Urážka. Bude ju ignorovať. Prejde si k Aeris, ktorá si zapáli druhú cigaretu, ktorú jej Sasuke vytrhne z ruky a sám si potiahne. Usadí sa na betónový kváder o výške pol metra.

            „Čo chceš s ním robiť?“

Otázka ostala rovnako visieť vo vzduchu ako Sakura ktorá nechápala, ako sa dokáže človek tak rýchlo odlepiť od zeme. No, za pomoci druhého človeka to nie je ani problém.

            „…sú to dva dni Sasuke!“ zvolá po ňom keď sa pozbiera zo zeme.

            „…máš postranné úmysly?“ Aeris pohliadne na Sasukeho, ktorého jej otázka ani nezaujme.

            „…nedala si mi dôkaz o tom, že by si mi bola prospešná.“

Sakura sa postaví a opráši.

            „Nebudem sa s tebou hádať, o tom, čo je pravda…“

            „Konečne…“

********

            „Nechápem o čom to meliete…“ pohliadne zo Sasukeho na Aeris, ktorá odklepne popol z cigarety a potiahne si z nej, cez čo povie; „Zbav sa jej, je k ničomu…“

            „…zíde sa nám.“

            „Keď myslíš…“

Sasuke sa postaví od stola a prehliadne si kuchyňu.

            „Je to smiešne.“

            „Čo? Tá vzorka alebo ten luster?“

            „Tie hrnce…“ukáže na modré kvetované hrnce v umývadle. Takže to nie je tapeta ani luster podivného tvaru. Nikdy ho nevedela poriadne opísať. A i keby sa snažila, asi toho moc z jej opisu ľudia nepochopia.

            „Moje hrnce, nie sú smiešne. Sú výtvarne dokonalé…“

            „Veľké kulové, a nie výtvarne dokonalé, pozri sa na to…“ Sasuke sa rukou vytiahne jeden z hrncov za ucho, pri čom ako ho drží nahnute sa z neho vyleje natečená voda spoločne s penou ktorú vytvoril saponát.

            „…to je modrá farba, a makety kvetov…“ pustí hrniec späť na čo dopadne s buchotom a vyleje sa z neho ďalšia voda.

            „Ak si tu prišiel len pre to aby si mal čo buzerovať, mohol si sa kľudne doma dívať do zrkadla.“

Sakura radšej mlčí. Nebude sa medzi nich pliesť. I taká má taký pocit, že by bolo lepšie odísť. Lenže tiež má taký pocit, že ak odíde, Sasukeho už nikdy neuvidí, a nikdy sa nedozvie pravdu o Narutovi. Prečo riešia hlúpe hrnce? A vzorky tapety? Predsa je to tak hlúpe, keď sa dejú tieto veci. Ide o život Naruta. Je nezvestný a dúfa, že ešte i živý.

            „Čo budeme robiť?“ opýta sa naraz, a votrie otázku medzi ten inteligenčne stojaci rozhovor. Aeris sa uškrnie a Sasuke ju odignoruje. „Tak vidíš, je k ničomu… má len hlúpe otázky…“ nič jej na to nepovie a oprie sa o dres na čo si prehliadne Sakuru doslova od hlavy, po päty. Akoby ju kopíroval do pamäte a chcel zobraziť na papier. To však rozhodne robiť nebude. Má s ňou celkom iné úmysly, a to je pokúsiť sa na ňu nalákať Naruta. Dievčina sa to dozvie a Aeris rovnako. Všetko chce svoj čas. Najradšej by hral túto hru sám, ale je príliš nebezpečná.

            „Môžeš ísť domov… ak budem niečo potrebovať, dám ti vedieť. Nemusíš sa o nič starať.“

*****

            A umenie života bolí.  Počul si niekedy o tom, ako rýchlo som vyrástol v to kým som? Len cez jedinú noc. Bolo to smutné, úbohé, ako minúty dokážu meniť celé roky života. Nič nie je také aké som si to predstavoval. Dokonca ani to, po čom som v kútiku duše najviac túžil. Po tebe… pretože ty, zosobňuješ moju túžbu.

            Dym stúpal vysoko k nočnej oblohe. Bolo jedno ako dlho tam sedí, neustále si predstavoval to isté. Vždy keď si sadol na toto miesto. za každým sa mu vynárali rovnaké otázky, obrazy o tom, že prítomnosť skutočne nemusela takto dopadnúť. A pri tom všetkom, pri visiacich otázkach v ťažkom sparnom vzduchu, bol sám. Možno to tak bude lepšie, ak sa na všetko vykašle. Dá si zbohom, sebe, všetkým a odíde. Svet je veľký, a niekde sa už ujme. Všetko zanechať za sebou, posunúť sa ďalej, bez riešení, bez odpovedí. Aké ľahké by to bolo. A ako málo ho tu drží. Koľkú vôľu vynaloží na to, aby dokázal ostať. Urobiť si čistý brloh, skutočne čistým.

            „Neutekám pred tebou…“

            „…si hladný?“ mohol počúvať jeho hlas odkiaľkoľvek. Rozoznal by ho všade. Medzi davom ľudí, medzi krikom. Pretože on zosobňoval všetky jeho túžby.

Sasuke mierne nakloní hlavu na bok a pohliadne na jasnú oblohu. V lete sú hviezdy tak zlatisto žiarivé, zatiaľ čo v zime, sa trblietajú ako striebro. Má radšej zimnú oblohu. Tak ostrú a jasnú.

            „…momentálne nie…“

            „Ako dlho toto chceš hrať?“

            „Dajme tomu, pokiaľ neuveria.“

            „A prečo si myslíš, že v tom budem s tebou spolupracovať?“

            „Pretože to chceš.“ Osoba ktorá sa vynorila z tmy tam rovnako zmizla. Nastalo ticho. Také isté ako pred tým. Akoby tam ani nikto nebol. Len ten hlas, ktorý mu stále rezonoval v hlave. mlčky, ticho, beztrestne s hlavou ponorenou vo vine.

Z rôznych dôvodov, a vždy, si myslel, že by bolo správne zanechať veci tak ako sú. S rozmaru ich meniť podľa seba a prispôsobovať.  Hrať pravidlá niekoho cudzieho, bolo únavné a otravné.

            Neuveriť znamená rovno to, že to nedokážem pochopiť. Nemôžem pochopiť, že si tu a zároveň nie si.

*****

            Mesiac býval krásny. Tak na dosah, a zároveň ďaleko, cítil sa teraz rovnako oko priestor medzi bodom A a bodom B. Tá prekážka, ktorá držala sny od ich majiteľov. Prekážka v živote iných. Nula, ulička bez východu, labyrint bez blúdenia. Nuda v nude. A šialenstvo v šialenstve. Miesto, kde sa chodilo dole hlavou, a po rukách. Nič normálne a zároveň až nenormálne normálne. Rovnako ako bol otravný, nenávistný a vzbudzoval nenávisť. Tak ako alkohol pre alkoholika, ako drogy pre feťáka. Byť zamilovaný do smrti, nie je žiadna sranda. Hrať odovzdaného a toho, ktorý je vždy k niečomu.

            Zbehne schody dole na chodbu. V tme chodby sa zablysne plameň, ktorý vydala zápalka. Pripáli si cigaretu a zápalku odhodí. Rovnako ako tma potrebuje svetlo, i svetlo vie byť unavené.

            Uvidíme sa neskôr…