V objatí ruží

Cítil pomalé bitie v jeho tele. Niečo iné  než srdce. Potichu to razilo v jeho tele cestičku. Celým telom naprieč, skrz neho. nedokázal otvoriť oči, akoby ich mal zlepené, niekto mu ich držal.  Prsty sa pokrčili. Nechty zaškrípali o zem posypanú prachom  a drobnými kamienkami. Zovrel ruku v dlaň a nadýchol sa s bolesťou, ktorá prešla skrz jeho telo. Niekde v pozadí počul hlasy. Zmätené, prepletené v jedno a to isté, akési blábotanie. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že tie prekliate oči nešli a nešli otvoriť. Ako tak sa pohol. Najskôr sa nadvihol na predlaktie a potom usadil. Rukou si zašiel na čelo, kde cítil niečo vlhké, lepkavé. Konečne sa mu podarilo otvoriť oči. Pálilo to a bolelo. Prekliate svetlo. Jeho výraz hovoril presne o tom, čo sa mu honilo hlavou; ktorý skurvený parchant? Oči rozmazane pohliadli na prsty, ktoré boli umazané od krvi. Zaujímavé, že na čele necítil žiadnu bolesť, skôr vzadu na temene, takže… zašiel si rukou do tmavých vlasov a tam ucítil zdroj všetkého. Ten parchant vychcaný, nedorobený… 

Rukou si zakryl oči, a tvár mu schovali dlhé pramene vlasov. Ešte toto mu chýbalo. Najskôr ten baka Walker, teraz nejaký zamindrákovaný Noah. Koľko ich ešte vylezie? Vybiehajú z dier ako nejaké hlodavce.

            „Ah, Ruženka sa nám prebudila…“ ozve sa dievčenský hlas spred neho. Na to zasmianie. Nôžky v čiernych topánkach prikráčajú bližšie.

            „Zaujímavé ako sa to všetko zvrtlo…“ Zachichoce sa dievča a znova sa zvrtne naspäť na čo sa vydá tými istými krokmi po malom tmavom chodníčku. Stratí sa v temnote a za ňou i smiech.

Kam zmizlo to svetlo? Navôkol všade samé machule a nejasné predmety, ktoré akoby sa mu začali smiať. Stromy sa k nemu začali skláňať, a rastliny sa pomaly preplietať medzi sebou a vytvárať sieť, do ktorej ho chceli zabaliť. Má halucinácie? Snažil sa racionálne myslieť, predsa stromy nemôžu a rastliny tiež nie, takže… za pomoci katany sa mu podarilo dostať na nohy. Temnoty, svetlo zaniklo tak rýchlo ako prišlo. Hlas dievčaťa, s ktorým prišlo. Len malé dievča v tejto pustine. Tmavom lesnom chodníčku. Ak mal predtým vidiny, teraz dostal i slyšiny podľa zvukov ktoré sa začali z lesa šíriť. K nemu na tmavú, nekonečnú cestičku, vydláždenú čiernou. Bez svetla…

            „Yuu… hľadal som ťa, tak dlho som ťa hľadal…“ tmavé oči pohliadli kútikom do boku, odkiaľ hlas prichádzal. Jeho meno sa zopakovalo, a za tým i smiech. Ten hlas mu bol známy, len niečo v ňom bolo zmenené, niečo, čo tam nepatrilo, nepoznával to.

            „Yuu… prečo si neušiel?“ prsty sa obopli okolo rukoväti katany. Cítil ten tlak ktorý na ňu vyvíjal i ten jemný dotyk stuhy. Ak mala byť toto ilúzia, bolo dobré si vyvinúť okamžite obranu. To dievča, ktoré zmizlo a zanechalo ho tu. Jedine Noah, to dokázali a niekde medzi tými stromami, alebo dokonca i tým stromom môže byť.

            „Ako si sa mohol nechať tak hlúpo zajať?!“ zvolal mužský hlas nasrdene. Hnev, nebol nikdy dobrý sprievodca.

            „Pomôžeš mi von? Odtiaľto? Pomôžeš mi?“

Kanda prudko otočil hlavu vľavo, odkiaľ hlas silnel. Začul šuchotanie lístia, a neskôr i jeho pohnutie. Slabé zelenkavo biele svetlo, ktoré chodník a okolie osvetľovalo, bolo dostatočné aby videl niektoré detaily.  Ten pocit, ktorý sa ním začal šíriť, však pokoj neznamenal a prenikal hlbšie jeho telom dovnútra, skrz na skrz

„Stratený Yuu…“ pocit prechádzal rovno do ruky, ktorá celou silou drvila rukoväť katany. Tak pevne a nasilu, že to zaškrípalo a hánky zbeleli.  

„konečne som ťa našiel…“ objavila sa ruka, ktorá sa natiahla dopredu a zhrnula konár stromu. Na to noha, kúsok tela, až vedľa neho stál celý a skutočný.

„Si v poriadku?“ nevládal sa ani pohnúť, na to aby niečo povedal.

„Kanda? Oi! Kanda!“ biela ruka sa zahnala a strelila Kandovi facku. Ten zamrkal a zatriasol hlavou. Videl Ho. Nebolo možné aby to nebol On. To predsa nebolo možné. Ten hlas, i keď pozmenený, to, ako ho oslovoval, a vôbec, všetky tie veci… všetko. Je skutočný, niekde v tom lese. Je tam, stratený a nemôže nájsť cestu von. Chce aby mu pomohol, aby sa obetoval, aspoň jeden krát v živote, pre neho.

„Moyashi!“ Allen sa s úsmevom poškrabká na hlave a pohliadne dopredu na cestu, ktorá zaniká v tme.

„Musíme nájsť cestu von…“

„..na to si vážne dokázal prísť?“ Kanda sa vydá dopredu, Allenovi zacuká v obočí. Stačí málo a obaja sa chytia. Bola to pre nich oboch skúška. Len oni dvaja o samote na mieste, ktoré nepoznajú, chytení v ilúzii.

„Mali by sme sa naučiť spolu vychádzať…“ nič…

            „Kanda!“ …z Kandovej strany stále nič.

            „Oi! Kanda! Počúvaš ma?! Vypadal si ako minútu pred infarktom keď si ma videl, čo to bolo? Vieš, tento les je plný ilúzii, videl som ich už zopár, a zhodnotil som, že skutočne…“ lenže jediné čo Allenovi ostávalo bolo, dívať sa na Kandov chrbát. Kráčal bez slova, sám, a to ho štvalo najviac.

            „…bude lepšie, keď budeme spolupracovať…“ ako tak mohol vidieť, nikam to neviedlo. Allen si povzdychol a postavil sa pred strom.

            „Budeš so mnou spolupracovať? Vďaka…“ otočí sa na Kandu, ktorý ani nezastavil ani nespomalil.

            „I ten strom so mnou komunikuje… pozri, ak ti je proti srsti hovoriť so zradcom tak tomu chápem, ale hovor so mnou preto, že sme sa dostali na jednu loď. Nezdá sa ti, že keby som stále patril k Noah, asi by som tu nebol?“ prečo to vôbec povedal? Takú hlúposť. Noah sú predsa známy svojim nekonečným podvádzaným. Takže…

            „Dobre, znelo to hlúpo, ale vážne… mne to povedať môžeš…“  vážne by sa skôr dohovoril s tým stromom, ktorý, ako mal pocit, mu normálne i odpovedal. Ilúzie, či nie, zdá sa, že všetko je tu viac komunikatívnejšie ako Kanda.

            „Ako teda chceš…“ nútiť ho nebude, a nebude do toho nútiť ani seba.

Allen zrazu zastane a zamrká. Čo ak je Kanda tiež len ilúzia. Nie, hlavne tomu nepodliehať. Možno on sám je vytvorená ilúzia pre Kandu, preto s ním nehovorí. Počkať, to môže byť zase ilúziou, že je by mohol byť ilúzia.

            „Naaa…“ ozve sa zúfalo a Allen pobehne viac dopredu za Kandom, ktorý stále mlčí. Zdá sa mu to, alebo je nejaká napätý. Vypadá tak, akoby sa snažil niekoho alebo niečo nájsť, začuť to. nastražené všetky zmysli. Možno i preto mlčí.

            „Len, ak je to niečo podstatné, čo sa chystáš spraviť, tak mi to láskavo povedz, nebudem ťa hľadať po celom lese…“ no ani to s ním nehlo. Čakal by, že by mu Kanda na to hodil do tváre nejakú svoju urážku, alebo pripomienku, ale nič. Len proste kráča ďalej a obzerá sa na všetky strany. To mu dáva viac pre, že niečo počul, keď sa pred ním objavil.

            „Videl si Road, že áno? vieš, nech si počul čokoľvek, môže to byť jej hra, neber to tak vážne…“

            „Rovnako ako to, aby sme si mysleli, že je to hra…“ Allen si prstom poklepal po perách a zamyslene kráčal ďalej. No nepovedal už ani slovo. Stačilo, že sa Kanda aspoň raz ozval. Už vedel, že ak sa niečo stane, upozorní ho na to.

                        O dve hodiny neskôr…

            Skutočne, tá cesta musela byť nekonečná. Navrhnutá pre tých, ktorý sa nedokážu vzdávať na to, aby zahynuli uprostred nej. Koľko kráčali už? Desať hodín?

            „Nedáme si pauzu… mám pocit, že kráčame už dva dni…“ no, dokáže zveličovať je si toho vedomí. Ale predsa, nemali by si šetriť energiu, keby prišli komplikácie?

            „Len sa ti to zdá, kráčame možno niečo cez hodinu a pol…“

            „Ako…“ Allen založí ruky v bok a oprie sa o strom.

            „… ďalšia ilúzia, tento krát ilúzia kráčania?“ lenže jeho telo to cíti. On tu blúdil dlhšie než Kanda. Možno… zase ilúzia? O chvíľu sa prepadne do depresie ak to takto pôjde ďalej. Ako sa zdá, s Kandom to ani nehne. Dokonca dokáže predpovedať čo je ilúzia a čo nie? To sa mu vážne nezdá toto.

            „Tak dobre…“ na to Allen vykríkne, ako ho začne niečo pichať do chrbta. Odskočí od stromu, ktorý otvorí veľké drevené oči a zamrká na neho.

            „EH?!“ ostane hľadieť na strom, ktorý normálne otvorí veľkú hubu, a v nej dlhé, drevené, ostré zubiská.

            „…stromček…“ Allen sa usmeje. Vypadá tak priateľsky. Preto k nemu natiahne ruku a strom na neho zreve ako divá zver a začne cvakať zubami. O pár sekúnd po ňom ostanú už len triesky. Allenov neurotický výraz prezrádza čo spravil. Ruka sa premení späť z drápov a vydýchne si.

            „…budeme mať oheň…“ usmeje sa.

            „Prestaň napádať stromy Moyashi…“

            „Allen desu, Bakanda!“ vezme do ruky jednu z triesok, ktorá sa mu na to premení v dlani na piesok. Ten prenikne pomedzi prsty a dopadne do trávi. To si už Allen však nevšíma, jeho oči uprene hľadia na postavu, ktorá sa mihoce medzi stromami a kríkmi.

            Kanda odtiahne vetvu stromu z cesty a zastaví, na čo sa otočí dozadu.

            „Moyashi!“ zvolá späť, lenže od Allena nejde ani hláska.

            „Baka…“ pustí opatrne vetvu, aby mu nedala po tvári a vyberie sa späť. Že on sa musí starať o také decko. Decko, ktoré všetkých zradilo. Ten malý parchant, on ho zabije, až sa odtiaľto dostanú, a vychutná si to. prejde cestičku späť, kde uvidí Allena stáť ako sochu vytesanú z kameňa. To ho má odtiaľ odniesť alebo čo?

            „Yuu… ahoj…“

Ak mu to bolo pred tým smiešne, tak teraz mohol prísť tretí a začať sa na nich smiať, ako tam stoja ako dve sochy vytesané z kameňa.

            „Tvoj priateľ?“ Allen ako tak otvorí ústa, ale nič viac sa na jeho tele nepohne.  

Muž pred nimi vystúpi viac z tieňa stromu, na tvári sa mu objaví úsmev.

            „Ty sa ma už nepamätáš? Yuu?“ bledá ruka plná jaziev sa natiahne po Kandovi, ktorého sa nakoniec s tou tiesňou i dotkne a on sa preberie.

            „Nesiahaj na mňa baka Alma!“  odstrčí od neho ruku, na čo sa muž zasmeje a Allen div neodpadne.

            „Ah, skvelé, nočná mora plná minulých stretnutí. Komui by už ťahal veľký kapesník.“

            „Jedna ironická poznámka, Moyashi a zakopem ťa tu, a ver mi, že to ilúzia nebude.“ Allen sa ani nestihne uhnúť Mugen ktorá ho poreže na ramene.

            „Baka! Čo to robíš?“ chytí sa za rameno, po ktorom mu stečie pramienok krvi. Kanda sa rovnako poreže na dlani. Zovrie ostrie Mugen a potiahne, na čo sa objaví krv.

            „K čomu je to dobré? Vysvetlíš mi to?“

            „Uisťujem sa, že nie si ilúzia.“ Vloží katanu späť do pochvy a otočí sa.

            „A čo on? Ukáže na muža, ktorý sa tam zrazu zjavil.

            „On ilúzia je…“

            „Ako to môžeš vedieť….?“ žiadna odpoveď. Ten chlap skutočne dokáže ľudí deprimovať.  A to už len tým, že raz mlčí, a raz normálne odpovedá. Celá jeho osoba je deprimujúca.

            „…Kanda!“ Allen sa za ním rozbehne na čo sa v polovici otočí späť ale po mužovi, ktorého Kanda oslovil ako Alma, ani stopy. Takže, žeby vážne? Ilúzia?

Myslieť na to, či nie? Vážne má zmysel sa nad tým viac pozastavovať? Samotná myseľ dokáže blúzniť. I tento krát by ich mohla oklamať. Radšej nemyslieť a konať intuitívne. Nasledovať chodník a dúfať, že sa aspoň niečo stane.

*****

Zatiaľ čo sa zdalo, že Kanda môže kráčať celú večnosť, a neunaví sa, u Allena to bol pravý opak. Nohy mu ťaželi, ledva ich vliekol, a mal pocit, akoby mu tam niekto pripevnil kilové závažia. Nohy sa mu lepili k zemi, a ťažko sa dali odliepať aby mohol kráčať dopredu.

            „Prosím aspoň na chvíľku…“ Allen si sadne na zem, poučený z pňov a iných porastov. Sloboda pre jeho nohy. Ľahne si na chodník a pohliadne hore.

            „Tma… tma…“ zeleno biele svetlo všade navôkol. Pred jeho očami preletí svetluška, a za ňou ďalšia a ďalšia. Otočí zrak bokom k stromom, z ktorých padne k zemi jemný zlatistý prach. Ako to, že si to pred tým nevšimol? Znova ilúzia?

            „Kanda?!“ Allen sa prudko posadí. Stačí moment a je na nohách, rozbehne sa. Ten pocit, ktorý ním prešiel. Ticho, mlčanie, svetlo, všetky tie krásne veci, ktoré sa okolo neho zrazu zjavili. Niekto ho chcel spomaliť, zastaviť, aby ho odtrhol od Kandy. Nohy sú zrazu ľahšie, a kroky dlhšie.

            „Kanda!“ prebehne malý úsek chodníka na čo ho zastaví pohľad napravo. Čistinka. Svetlo… zelené svetlo, znova. Navôkol akési podivné rastliny. Každým krokom sa mu rastliny viac približovali a on ich mohol identifikovať.

            „Ruže?“ chcel jeden z ťahavých šľahúňov odtiahnuť, no pichol sa. Inštinktívne si priložil prst k perám, a zlizol z neho krv.

            „Kanda, čo tam…“ pohliadol šedými očami, na Kandu, ktorý ležal na zemi v objatí krvavých ruží a ich ostňov. Tmavé vlasy ako záves rozprestreté okolo neho a na prste malá ranka po bodnutí tŕňom. O chvíľu na zem padne i druhé telo. Allen sa zosunie na mäkkú podstieľku machu a zatvorí oči. Okolo jeho tela sa zvinú ruže a ich vôňa ho posunie hlbšie do ríše snov.