Vegas II

             Slnko odkrylo tajné zákutia herného mesta. Dve hodiny pred poludním, už opäť bola všade šialená hudba ktorá sa miešala jedna cez druhú. Na chodbe sa ktosi hlasno smial. Vedľa ich izby, za stenou sa ozývali tupé vzdychy. O desať minút niekto klopal na dvere a pýtal si povolenie vstúpiť, že im nesie raňajky. To všetko Adrien prespal, pretože ho nikto a nič nedokázalo zobudiť po včerajšej noci, ktorá trvala do pol tretej rána. Unavený z cesty, mierne opitý, to jediné po čom túžil bol spánok. A klamal by, keby poprel, že tá posteľ nie je príjemná. Mäkká tak akurát. Vankúše z páperia, tak voňavé a obliečky hebké. Tú posteľ by si vzal na chrbát. Možnože je zaťažený na postele, a po Leslieho posteli, ktorú má doma, je toto druhá ktorú by chcel, ale povedať si predsa ešte môže.

            „Hmm…“ nepokojne sa zavrtí v perine, keď k jeho nosu sa donesie niečo hebké a mäkké, čo ho šteklí. Zaženie sa po tom rukou lenže o pár chvíľ ho to znova vyruší a on otvorí oči do bieleho rána. „raňajky uško.“

            „Čo to?“ pohliadne na malé biele pierko do ktorého Leslie fúkne a ono odletí. Pomaly sa znesie na perinu.

            „Chcem domov. Cudzie priestory kde ležalo už sto ľudí, ma desia.“ Posťažuje sa a usadí sa na posteli. Leslie mu podá tanier s jedlom a postaví sa. „Myška no tak.“ Vytiahne z tašky notebook a položí mu ho na posteľ. „Zahraj sa niečo. I karty sú dobrá vec. A ak sa napichneš niekomu na net môžeš i po nete. Sľubujem, že si tam dám hry. Sľubujem. Idem sa umyť.“ Vkĺzne do kúpeľne, pri čom dvere nechá pootvorené. Adrien pohliadne na čierny počítač ležiaci v bielo modrej perine. Leslie zrazu tak obetavý. Po tom všetkom. Ospravedlní sa mu, drží sa na uzde, a teraz mu sľubuje i hry? Odpije z čierneho čaju a nahne sa mierne na bok aby videl dovnútra kúpeľne. Zahliadne len kúsok Leslieho pozadia, keď sa nahne k umývadlu. Položí tanier s praženicou a hriankami so syrom vedľa seba na posteľ. Urobí si pohodlie a pritiahne si jeho notebook k sebe. To mu nevadí, ak sa mu bude hrabať v súkromných veciach? Možno že i preto mu ho dal. Aby sa dozvedel veci, ktoré sám Leslie nedokáže vysloviť. Otvorí notebook. Bez hesla. Pripravený, skutočne. Počká kým nabehne uvítacia obrazovka a oprie sa s notebookom položeným na kolenách. Napije sa čaju a prstom prejde po touchpode. O chvíľu sa načíta plocha a Adrien obleje skoro seba i notebook. Na pozadí za ikonami je jeho fotka ako spí. Tie modro biele obliečky svedčia jasne. Musel ju urobiť len teraz.

            „Leslie!“ zvolá po ňom. Toto si nenechá fotiť ho v spánku a dávať si jeho fotku na plochu. Čo ak by to videl Vivyen?

            „Počúvam uško!“ zvolá z kúpeľne. „čo má znamenať moja fotka na tvojej ploche v počítači?“

            „…no, páčiš sa mi,“ odpovie mu sucho.

            „Nemôžeš tam mať moju fotku,“ namietne.

            „Prečo nie?“ Leslie sa objaví medzi dverami s žiletkou v ruke a penou na tvári. Pár pásov skrz penu nasvedčuje tomu, že už časť tváre je oholená.

            „Uvidí to Vivyen a bude si myslieť to čo nie je pravda.“

            „Len tam spíš. Nie si nahý a nemasturbuješ.“

            „Nepotrebuje vidieť ako… proste…“ hodí nad tým rukou. Že sa vôbec pozastavuje. Prebehne si ikony pohľadom a Leslie sa vráti do kúpeľne dokončiť svoju očistu.

            Po pätnástich minútach sa Leslie vynorí z kúpeľne, celý voňavý od vody po holení. Ľahne si na brucho a oprie sa o predlaktia. „Objavil si niečo?“ Adrien otočí na neho hlavu a pohne mimovoľne nosom pri tej vôni. „Myslíš, karty a porno puzzle?“

            „Noo…“ pritiahne sa k nemu bližšie, pri čom si oprie hlavu o ruku. „Keby si sa napichol na net, niečo si stiahni.“

            „Vďaka za info, ale nechce sa mi.“

            „Uško, chcem ti len dobre…“ pohladí ho po bruchu cez látku tielka.

Stále sa ho musí dotýkať. Neustále, i keď vie, že to nechce. Ako sa má asi tak cítiť, keď Vivyen je chorý a potrebuje ho? Presne v tento okamih? Čo má robiť? Ako sa má cítiť. Leslie je zjavne typ človeka, ktorý nemá príliš vyvinutú empatiu.

            „Zavolám Vivyenovi,“ Leslie stiahne z neho ruku dole. Lenže neodtiahne sa, tak ako si Adrien myslel, len sa k nemu naopak ešte viac pritiahne a položí hlavu na jeho bruchu. Vyhrnie látku tielka a pritisne líce na horúcu pokožku na bruchu. „Mám ťa rád Adrien,“ palcom pohladí kožu. Adrien ucíti vlhký dotyk na koži v ktorom rozpozná bozk. Po tele, do každého kútika sa mu rozbehne husia koža a telo sa zachveje.

            „Vivyen,“ zopakuje si potichu pre seba a natiahne ruku na stolík po mobile. Ako mu má zavolať, keď Leslie je v tejto polohe. Ako sa môže tváriť že je pri Samym keď tam nie je. Ako sa môže vôbec… položí mobil na posteľ a ruku si priloží k čelu. Vyriešiť to čo najrýchlejšie. Je len sobota ráno. Ešte dva dni. Ako má prežiť dva dni v spoločnosti Leslieho? Prejde si rukou na ústa a zadrží ťažký povzdych.

            Mal chuť si pritisnúť ruky na uši, keď vstúpili do tej dunivej diery ktorá sa rozkladá z časti pod zemou. Niežeby nechodil do klubov. Ale toto bolo tak príšerne ozvučené, že mu naskakovali v tele i orgány. Klub bol obrovský. To je výstižné slovo. Skladal sa z dvoch častí. Z tej menšej a veľkej. Menšia časť bola vstupom do klubu, ktorý samozrejme viedol ešte nad zemou. Po vstupe si človek mohol vybrať či bude sedieť na poschodí, na balkóne a dívať sa na tancujúci dav, alebo pôjde dole do toho bordelu laserových svetiel a dunivej hudby. Pachu cigariet, alkoholu a stoviek rozličných parfumov. Leslie vybral bez opýtania. Zaviedol Adriena dole po schodoch práve do toho bordelu.

            „Uvedomuješ si, ako nehorázne podvádzam Vivyena?“

            „Uško prosím ťa…“

            „Ja sa nemôžem baviť keď on… cítim sa hrozne.“

            „Baby…“ otočí sa mu tvárou Leslie, „práve to, chcem aby si ma naučil. Zodpovednosti. To je to jediné čo od teba chcem a potrebujem. Ty to dokážeš. Ty áno. Ja ti verrím.“

            „Tak čo tu potom robíme? Keby si mi dôveroval, robil by si to, čo ti poviem.“

            „Vegas? Ber to ako rozlúčku so slobodu. Po tomto svinčíku čo tu zažijeme, už budem krotký ako baránok. A to ti prisahám!“

Opäť tie plamienky v šedých očiach. Adrien sa len pousmeje. Dva dni svinčíku áno? No ten bude vyzerať.

            „Usmial si sa. Prvý krát si sa usmial…“

            „Dva dni. Ale ak to poserieš Leslie. Ak to znova poserieš…“

            „Šššš… nič také nebude. Sľubujem ti to. Prisahám.“ Pohladí Adriena po tvári a pobozká ho na pery. „Nič také.“

            „Toto nerob. Nebozkávaj ma,“ pokrúti hlavou a odtiahne sa od neho. „Už nie…“ rozíde sa k baru, zatiaľ čo Leslie ostane stáť na mieste. Nebozkávaj ma… nebozkávaj ma. To je to jediné čo ma drží na uzde pri tebe. To jediné. Tvoje bozky.

„Mami, to je už piata kytica za jeden deň pre boha.“

            „Ale no tak! Aký boha…“ pokarhá ho matka a vloží kyticu kvetín do vázy. Usadí sa na kraj postele a podá svojmu najmladšiemu synovi vreckovky. Priloží ruku na jeho horúce čelo. „Tá horúčka akosi nechce ustúpiť.“

            „Cítim sa už lepšie keď som tu.“

            „Som rada, že ťa přesvědčili,“ usmeje sa Carry na svojho syna. „Adrien ti ešte nezavolal?“

            „Nie, asi má veľa toho na vyriadenie. Samy stále v niečom lieta.“

            „No, chcela som vidieť aspoň tvojho brata,“ povzdychne si a založí ruka na stehnách. Naposledy ho videla pred rokom na svoje narodeniny a to jej stačilo. Na tie, čo mala tento rok sa neobťažoval ani prísť. Len jej poslal darček poštou. Vraj nemá čas a ospravedlňuje sa. To jej  povedal telefonicky. Leslie, vždy ten chytrý, a slušný chlapec je dnes vymetač a sukničkár. Život mu zasadil toľko rán. Ani si to nezaslúžil. Mal skúšať herectvo ďalej, ale na jej vkus sa toho predčasne vzdal. Drogy na vysokej škole. Nikdy mu to neodpustila. Nádejný, talentovaný a atraktívny herec. Vie určite, že by sa uchytil.

            „Snaží sa mami.“

            „Kiežby Vivyen. Kiežby.“

            „Skutočne sa polepšil čo s ním bývam.“

            „Sú to štyri dni, čo si u neho.“

            „Ale vidím to na ňom.“

            „Netráp sa tým Vivyen. Musíš sa uzdraviť.“

            „Pokúsim sa dovolať Adrienovi. Požičiaš mi mobil?“

            „Samozrejme.“

            Telefón po dlhých a nudných tónoch zapol odkazovku. Vivyen opäť vytočil číslo svojho priateľa a priložil si mobil k uchu. Asi po šiesty dlhý povzdych mobilu sa konečne ozval. „Ahoooooj Adrien.“

            „Nechám vás.“ Carry vycúva z izby za dvere.

            „Miláčik, ako sa mi máš?“

„Už je to lepšie,“ usmeje sa a prejde prstami po bielej perine. V pozadí počuť zvláštny šum a hlasy cudzích ľudí. Takže je na ulici. Zrejme je so Samym. Niekde sa spolu stĺkajú. Rozumie, že chce byť aj so svojimi kamarátmi. Nikdy nepovedal, že musí pri ňom ostať, keď je chorý.

            „V pondelok som u teba ako na koni.“

„Ja sa teším.“ Keby už mohol vyzdravieť. Byť plne pri sile. Byť s ním a baviť sa. Zájsť si do baru a porozprávať sa. Milovať sa spolu dlho, celú noc, „strašne mi chýbaš.“

Adrien sa na druhej strane zasmeje „Som preč len jeden deň.“

„Nie tak… chýbaš mi ty… tvoje telo. Tak veľmi by som sa s tebou teraz chcel milovať. Je mi jedno kde.“

Na druhej strane sa rozhostí podivné ticho, ktoré vypĺňajú len hlasy okoloidúcich a autá.

            „Adrien? zlato? Si tam?“

            „Som… len si mi teraz… nasadil chrobáka do hlavy.“

„Ako to?“

            „Robíš mi chute Vivyen takto po telefóne a potom sa neviem vmestiť do kože.“

„Prepáč,“ natiahne s úsmevom, „chcem s tebou hovoriť aspoň hodinu.“

            „Miláčik… odpadne mi ruka a musím už ísť.“

„Ako sa má Samy?“

            „Samy… no. Všelijako.“

„Milujem ťa.“

            „Aj ja teba. V pondelok!“ zavelí Adrien a zloží hovor.

            „Áno, v pondelok,“ povzdychne si a pevne zovrie mobil. Ten svoj si zabudol v byte. Nemá ani kľúče, žeby tam poslal preň mamu. Mohla tam pokojne bývať kým tu Leslie nie je predsa. Radšej sa ho na to ani neopýtal. Kto vie, aký by mal dôvod. A hádať sa rozhodne nechce. „Môžem si nechať tvoj mobil?“

            „Samozrejme mám dva,“ usmeje sa vychytrale Carry a sadne si späť na kraj postele. „Dočkáš sa ho. Neboj sa ty nič.“

            „Ja som také strašné hovädo.“ Drepne si na kraj chodníka a hlavu skloní pri čom ju zakryje rukami. Priam utekal z klubu von. Skoro sa potkol na schodoch, keď mu Vivyen volal druhý krát. Najskôr si myslel, že to proste prejde a zavolá mu večer naspäť. Lenže začal volať znova a vtedy mu proste začalo tisnúť. Dostal strach. A teraz… stalo sa čo sa stalo. Toľko lží. Nikdy mu neklamal. A to všetko robí len kvôli jeho staršiemu bratovi. Dvaja bratia. Musel uviaznuť medzi dvoma bratmi? Medzi tak pevným a k tomu i pokrvným zväzkom. „Nenávidím sa! Hovädo nič viac!“

            „Tu si mi. Čo sa stalo, že si tak vyletel?“

            „Ja už nemôžem Leslie,“ pokrúti nesúhlasne hlavou, „Musím do L.A. musím za ním.“ Otočí sa, ale Leslie ho zachytí a pritiahne k sebe.

            „Keď som ťa žiadal o pomoc, myslel som to vážne. Videl som aký máš vzťah s mojim bratom. Rozprával mi o tebe toľko krát. Písal mi maily. Div nebásnil. Vedel som, že ak mi niekto dokáže pomôcť si to ty. Nikdy si mu neklamal. Nikdy si ho nepodviedol ani si sa nedíval po iných. Ty si tá správna cesta. A ak ťa kazím, tak mi je to ľúto. Zastav ma skôr, než to všetko zničím.“

Spomedzi Adrienových pier sa vydá dlhý a ťažký povzdych, plný niečoho neurčitého, čo v ňom viazne už od rána. „…si vážne dobrý herec Leslie.“ Stiahne zo seba jeho ruky. Už sa rozhodol čo spraví. A späť to nevezme.

            „Vrátime sa dovnútra,“ vojde späť do klubu.

            Leslie celý čas, nemo sledoval každý pohyb, každé slovo Adriena. Čím dlhšie začínal mlčať, tým mizernejšie sa pre neho začal cítiť. Urobil niečo zle? Áno. Mohol to spraviť lepšie? Áno. Môže to nejako vrátiť? Zrejme nie. Veci minulé sa skrátka odčiniť nedajú. Začínal rozumieť tomu, čo jeho činy znamenajú. Každý dotyk ktorý mu venoval, každý bozk, bol sebecký a márnomyseľný. Táto neistota sa začínala dotýkať viac ľudí než boli len oni dvaja a Vivyen. Nikdy už nedostane späť Adriena ako v deň, keď sa stretli? Usmievavý a neodbytný?

            „Prepáč mi.“

            „Nejako často sa mi v poslednej hodine ospravedlňuješ.“

            „Pretože mi je to vážne rúto,“  nahne sa viac k Adrienovi a zovrie v ruke pohár. „…myslíš, že sa môžem zamilovať?“

            „Každý človek sa môže zamilovať.“

            „Myslím seba…“ priloží si ruku na hruď Leslie. „konkrétne len mňa, uško…“

Adrien pohliadne na tmavé drevo ktorým je obložený bar. „Neviem.“

            „Každý človek vraj…“

            „Ty zrejme nie,“ otočí sa na Leslieho ktorého pohľad opäť ochladne. On a fixovať sa len na jednu osobu? Nemožné. Nedokáže si dovidieť ani na špičky topánok. Je tak zaslepený sám sebou, že jediné čo mu dodáva ešte silu sa neodstreliť je istá rozkoš. Niečo z týchto nepríjemných vecí nakoniec padne.

            „Prečo tá pretiahnutá tvár?“ napije sa svojej whiskey Adrien „nikdy si nepočul pravdu?“

            „V poslednej dobe je jej na mňa až príliš…“

            „Leslie…“ začne úplne odznova, „nezáleží na tom kto ti čo povie, len na tom, čo si o tom myslíš. Možno by si sa mal naučiť rozoznávať čo je správne a nie.“

            „Naučíš ma to?“

            „Si stratený.“

            Adrien sa postaví a odíde od baru. Celá táto spoločnosť ho pohlcuje. Navrátiť sa niekam, kam patrí. I do toho malého mestečka odkiaľ prišiel. Do zapadákova, kde si každý myslel, že nič nedokáže. Jeho zvedavosť prerástla cez múry mesta s počtom obyvateľov osemsto. Malý prekliaty chlapec ktorý pchal nos tam kam nemal. Za každý malým príbehom, za každou veselou tvárou sa ukrýva isté tajomstvo. Či je malé a bezvýznamné, alebo zmena jedného života v minulosti. Každé rozhodnutie je tvorbou osudu, ktorý si človek činí sám. Jedno jediné rozhodnutie.

            „A čo presne to má znamenať?“ opýta sa Leslie tesne za jeho chrbtom. Šepne mu do ucha a ruky priloží na jeho boky. Pohladí ho po nich smerom k bruchu, kde ruky spojí. Čelom sa oprie o Adrienove rameno. „Pre teba… len pre teba. Som šialený a nedokážem sa cez to preniesť.“

            „Na to sú psychiatri.“

            „Potrebujem ťa. Mám šialenú túžbu byť s tebou. Neverím v lásku na prvý pohľad, alebo nejaký divoký magnetizmus. Jedno, ale viem…“ narovná sa Leslie a pritisne sa telom k Adrienovmu chrbtu „si v mojom okolí jediná osoba, okrem Vivyena, ktorá má srdce. Ktorej na mne záleží.“

            „Nikdy som netvrdil, že mi na tebe záleží. To si nahováraš sám. Robím to pre Vivyena. Pretože ty si nestabilný živel. Si agresívny. A jediné čo potrebuješ je…“

            „ššš.. baby ja viem veľmi dobre čo potrebujem. Som to ja, a ja cítim vlastné potreby. Nemýľ sa mi.“ Pobozká Adriena pod uško a perami sa otrie o lastúrku „ak budem s tebou, budem len s jednou osobu. Jednou jedinou… už nikdy viac…“

            „Silou mocou chceš ublížiť vlastnému bratovi, pre ktorého sa chceš zmeniť?“ vymaní sa z Leslieho objatia a otočí sa mu tvárou. Rozhodnutie. Toto slovo mu bude v hlave strašiť ešte veľmi dlho ak nie do konca života. Možno niečo ako sľub, niečo ako vzťah, je založený hlavne na vernosti a úprimnosti. Lenže človek ktorý vidí povrchnosť situácie dokáže situáciu i zle posúdiť. Niečo hlbšie, a bolestivejšie stálo za všetkým. Za Lesliem, za ním i za Vivyenom. Dvaja kedysi neoddeliteľní bratia stoja teraz každý na inom brehu. Leslie stroskotal. Zabil sám seba a povstal z rakve. Len pozliepaná osobnosť, ktorá sa vláči od kúta do kúta. Nedokáže sa vrátiť k vlastnému bratovi. Pohliadnuť mu do očí. Akoby mohol niečo také rozbiť viac než to rozbité je? Leslieho túžbu znova sa  navrátiť k rodine ktorá ho podľa jeho mylných slov odvrhuje.  Všetko zničiť. Rozhodnutia vedia byť omylné a veľmi zlé. Tak ako to jeho.

            „Môžeme byť priatelia Leslie. Nikdy som nič proti tomu nemal. Nezmeníš sa pre priateľov?“

            „Človek by sa mal meniť pre seba nie?“

            „A nemeníš sa pre seba?“

            „Tvrdil si… prečo mi to hovoríš?“

            „Pretože viem, že ak ti nedám to čo chceš, tak to nikdy neskončí.“

            „To čo chcem?“ nikdy v živote Viveyna a ani nikoho iného nepodviedol. Nemá na to dokonca ani vlohy. Asi je príliš veľký srab sa postaviť sám sebe proti svojej túžbe. Nedokáže si ju vyplniť, i keby bol Leslie posledný človek na svete. Bude stáť a ďalej trvať na tom, že je to akési sväté poslanie a sľúbil na smrteľnej posteli Vivyenovi, že ho nikdy neopustiť a nepodvedie. Zo symbolu sa stala matra, dokonalé prikázanie.
ťažké  myšlienky Adriena prerušili až dve dlane, ktoré priložil Leslie na jeho tvár.

            „Nech to bol súhlas na čokoľvek…“ pritisol svoje pery na Adrienove. Len jeden človek. To bolo cieľom Leslieho, ktorý podozrivo začal robiť všetko len pre pozitívne postoje a svoj dobrý pocit.

            „Budeme len tancovať…“ šepne do Leslieho pier a skloní nižšie hlavu. Akékoľvek odhodlanie sa stráca. Ak by bol schopný mu dať hocičo aby ho tým uspokojil a Leslie by potom skutočne odišiel… urobil by to. Lenže ako si môže byť istý, že Leslie stále nehrá svoju drámu?

            „Tancovať…“ pritisne Adrienovi ruky na hruď a zatisne ho k tancujúcemu davu. „Skutočne netušíš, ako dobre mi je  s tebou… ale chcel by som ťa spať. Nechcem ťa meniť Adrien. Takto to byť nemalo…“ priloží mu ruky na bedrá a pritiahne si telo k sebe. Vdýchne do seba obyčajnú vôňu človeka. Vôňu Adriena bez akéhokoľvek prikrášlenia. „Si predsa silná osobnosť…“ prsty hravo prejdú na zadok ktorý zovrú. Lelsie zatvorí oči a prenesie sa do toho momentu v jeho pracovni. Miestnosť nasýtená vôňou, dvoma telami, ktoré po sebe túžili. Adrienovimi vzdychmi… zašlo to tak ďaleko a predsa Adrien dokázal cúvnuť. Zachovať si chladnú hlavu. Žeby jeho vôľa slabla? Neverí tomu. Odmieta uveriť tomu, že by sa splietol.

            „Nechcem aby si teraz na niečo myslel,“ prevesí ruky cez Leslieho ramená a šepne mu do ucha. Byť na oplátku k nemu milý a vyformovať ho. Chcel od Leslieho nežnosť, a tá sa časom premenila na chtivosť. Ďalšia vec, ktorú nedokáže ovládať. Chcel autoritu, a nedokázal si ju vydobyť. A teraz tu stojí, nechá sa objímať, hladiť a zvádzať a jeho vôľa slabne. Srdce mäkne a keby dokázal, poslal by ho do nemocnice. Do tej osamelej izby, kde na neho čaká Vivyen. Neplač ty malý blázonko. Nemal by si už nikdy a pre nikoho plakať. Vnútorne či navonok. Nemalo by ti ho byť ľúto. Je to rovnaké hovädo ako ostatní. Brat Vivyena či nie, je to zlý človek.

Izby bola ponorená do tmy. Všetky tie šialené svetlá, ktoré Adriena tak rozptyľovali. Krikľavosť sveta, ktorá je nepravá a len odleskom šialenosti ľudstva. Závesy a žalúzie, ktoré ukrývali celú maškarádu boli to jediné, na čo sa chcel sústrediť. Jediný bod. Odtiahnuť ich, odbúrať tú clonu a nechať tie šialené splietanie svetiel dopadnúť na seba. Mať rozptýlenie na ktoré by sa vyhovoril. Si hlupák Adrien.  Raz ťa tie medaile za hlúposť utopia. Padne ako kameň na dno plytkej vane.

Smeroval svoje zmysli k závesom. Cez látku prenikali len drobnučké svetielka zvonku. Hnedé oči sa privreli. Leslieho ruky, ktoré ho hladili boli ako magnet, ktorý priťahuje dlhé strapce jeho zmyslov na kovových vlascoch k sebe. Darilo sa mu to, až ich konečne držal v rukách. Hladil Adrienove telo pod látkou košele. Stojac za ním sa posúval perami po celom krku, z oboch strán. Na šiju a hore do slabo hnedých vlasov. Vsal do seba ich vôňu a oprel čelo o jedno z ramien. Snažil sa v sebe držať celú tú energiu, tú chuť sa na neho vrhnúť a strhnúť dole každučký jeden kus oblečenia.

            „Čakáš až sa sám zastavím… čakáš, že to nakoniec neurobím.“  Po žiadnej reakcii vzal Adriena za rameno a otočil ho k sebe „dáš mi všetko čo chcem, po čom túžim, a čakáš, že sa toho zrieknem…  kvôli tebe? Vieš čo vo mne pôsobíš?“

            „Hádku.“

            „Vedel si dobre, že to nepotlačím.“  Chtivo pritisol pery na Adrienov krk a prstami rozopínal hravo a skúsené gombíky. Povolil posledný gombík a dve horúce dlane sa pritisli na Adrienovu hruď. Ani jediný krát sa nepohol. Neopätoval mu to.

            „nemôžem ťa zlomiť… nemôžem…“ odtiahol sa od neho Leslie „nakecal som ti tie kraviny…“ zvýšil hlas, „že  si to jediné čo chcem. Že si úžasný.. všetky tieto nezmyslené bláboly. Je mi zo seba zle. Často mi je zo samého seba zle.“ Leslieho lamentovanie vyzeralo ako veľmi dobre zahratá scéna v divadle. Malo to však jeden háčik. Tie emócie boli pravé na toľko, že sa vrhali do Adriena ako ostré šípy. Ani jeden však neprenikol.

            „som tak povrchný kokot, ktorý nedokáže na svete urobiť nič poriadne len priviesť ženskú k orgazmu. To je moje životné poslanie. Táto jebnutá, drbnutá komédia!“ rozhodí perinu i vankúš z postele. Vrchný matrac ktorý sa zloží z časti na kríž. „toto je môj svet. Pružiny a smrad lacných hotelov. Nikdy nebudem mať viac. Som sociopat a mrcha.“

Adrien bez pohnutia a čo i len jedného slova hľadel neustále na Leslieho. Nepretrhol niť pohľadu ktorá ho k nemu viazala.

            „Správny čas na sebaľútosť.“

            „Pokojne sa mi posmievaj…“

Adrien sa pohne z miesta a sadne si k nemu. I v tom nervovom znení, ktorým práve Leslie žije, sa mu nezdá nijaký nebezpečný ani nepríčetný. Adrien si povzdychne a pohliadne do steny. Nemá city. Nič okrem hnevu a ľútosti v ňom neostalo.

            „Povedz mi o tom. O vojne… o Červenom kríži.“  Leslie mlčiac na neho otočí hlavu. Tento človek je vrah. Nerobí nič iné, než v ňom zabíja nádej.

            „ak sa so mnou potom vyspíš…“ zúfalo si oprie čelo o Adrienove plece, „nepovedal by som to nikomu ani za pol miliardy a doživotnej zásoby špagiet s parmezánom.“

Adrien odvráti hnedý pohľad od steny  pohliadne do tmavých vlasov ktoré pokrývajú Leslieho hlavu

            „Tiež mám rád špagety ale radšej s údeným syrom.“

            „Vrah špagiet. Čo si ty za človeka vlastne?“ posťažuje sa Leslie a zdvihne na neho hlavu. „všetkých nás týraš.“

Adrien sa usmeje „samozrejme… tak mi o tom už niečo povedz.“

Leslie sklopí pohľad a odvráti ho od Adrienovej osoby. Pohliadne do vzorky koberca, ktorú ledva vidno, pre žiadne osvetlenie miestnosti. Všade navôkol tma ktorú pretína pouličné svetlo, ktoré si našlo cestu skrz štrbiny medzi závesmi.

            „tento príbeh je divný.“

            „Pozri, ja to nepíšem… nemôžeme mať sex tak si to uvedom.“

            „Je to kruté! A bez sexu ti to nerozpoviem!“

            „Leslie!“

            „Sladko znie moje meno z tvojich naštvaných ústočiek.“ Prejde palcom po Adrienových perách, ktorý zachytí kožu zubami a uhryzne ho.

            „Vrah!“

            „Tak mi to rozpovedz, a možno mi ťa príde ľúto a nechám sa pomilovať.“

Nastalo ticho. Obaja sedeli vedľa seba s pohľadom do koberca, akoby dokázali tú vzorku vari nájsť.

            „Luhár.“ Odvrkne Leslie. Adrien sa len usmeje po pod fúziky a drgne do neho ramenom.

            „Nevtieraj sa….“ osopí sa na neho rovnakým tónom Leslie.

            „Tak ja teda idem.“ Povzdychne si a postaví sa z postele. Leslie na neho zdvihne pohľad. Zvláštnym spôsobom spanikári a chytí ho za zápästie.

            „Ale nikomu to nepovieš… prisahaj na svoj život.“

Dva pohľady sa stretli. Jeden chladný, druhý nekonečne hlboký. Adrien pocítil ako mu sila začína zovierať viac a viac jeho zápästie. Niečo na tom celom Leslieho príbehu nehrá. A dnes sa to dozvie.