Vegas

      „Miláčik, zlatko počúvaj ma…“ Adrien vykúzli tú najstarostlivejšiu tvár akú len dokáže a zovrie mu pevne ruku. „Ja sa vrátim. Hneď po víkende budem u teba. Sľubujem.“ Vivyen si povzdychne. Najskôr ho prehovorí a priam nadpozemskou silou a odhodlaním presvedčí, aby šiel do nemocnice a teraz ho tu nechá samotného? Čo sú to za kruté žarty? A Leslie rovnako. Obaja sa proti nemu spolčili.

            „Ale… prečo obaja? Prečo obaja niekam idete?“

            „Musím do St. Monici kvôli Samymu. Dostal sa zase do problémov. Však ho poznáš. Je taký postrihaný ako ja.“ Usmeje sa a pobozká ho na pery.

            „Adrien som chorý.“ Odoženie ho preč, keď z obyčajného bozku sa snaží dostať jazykom tam kde by nemal.

            „Ale prečo aj ty?“ nakloní hlavu na Leslieho ktorý stojí pri stene s rukami vo vreckách.

            „Mám neodkladnú prácu Vivyen, ale budem sa snažiť aby som sa za tebou mohol staviť. Matka príde vedel si to?“ usmeje sa, „len za tebou. Má o teba strach, tak sa neboj.“

            „Ale kde bude bývať?“

            „V hoteli.“

            „Nenechávajte ma tu.“ Zaprosí zúfalo, „Leslie vieš, ako nemám rád nemocnice.“

            „Ale miláčik…“

            „Adrien.“ No to snáď nie, jemu sa lesknú očká. Ako mu to mohol urobiť? Klamať mu k tomu všetkému? Mal ho vziať preč od toho vydriducha. K nemu domov, do St. Monici. Odviezol by ho v tej svojej rachotine i keby ju mal od polovice cesty tlačiť. Tam by boli spolu, v bezpečí. Vyliečil by sa a nedovolil by, aby sa niečo z tohto stalo. Teraz je naproste v Leslieho pazúroch. Ponorený, zakliaty. A v tých klamstvách, ktoré sa rodia z klamstiev, sa nakoniec celý zamotá a všetko to praskne. Veľmi dobre to vie. Všetko by mohlo byť podstate lepšie, keby sa teraz priznal. Lenže márnivá ľudská nádej…

            „To je v poriadku Vii…“ usmeje sa Adrien na ten nadurdený výraz.

            „Nie som žiadna hracia konzola.“ Vivyen zamrká na Adriena a potom i na Lesliho. Obaja to povedali s ním a naraz takže to bolo trojhlasne. Vivyen sa zasmeje a povzdychne si. „Nie si malé dieťa Vii. Budeš v poriadku. Počul si doktora. Tu sa o teba postarajú lepšie. Dobre, že sme ťa sem zaviezli.“

            „Len som vám prekážal.“ Znesie sa nižšie na perine. „Ale vôbec nie.“ Postrapatí mu svetlé vlasy Adrien. „už musím ísť, aby som sa dostal do St. Monici pred večerom.“

            „Tým svojim autom Adrien? Choď radšej vlakom.“ Leslie sa na tú poznámku zasmeje. „Ty sa nerehoc!“ ohriakne ho Adrien a venuje svojmu milencovi posledný bozk. „málo ťa bolí tá modrina?“

            „Už mlčím.“ Zdvihne ruku vzdávajúc sa Leslie, „opatruj sa Vii.“ Mávne mu a vyjde na chodbu. Ten tupec tupí za tupený. To je Leslie. Nič viac, už len niečo menej.

            Jednu vec, mal na svojom aute rád, keď chcel aby skapalo tak skutočne skapalo. Inak skapalo i bez toho, aby to chcel. Ale dnes sa mu to podarilo. „Tak nepôjdeme nikam.“

            „Adrien, Adrien…“ povzdychne si Leslie a zdvihne čiernu kapotu.

            „Akoby si sa v tom vyznal.“ Odvrkne Adrien a sadne si na kraj prašnej cesty, ktorá smeruje z Kalifornie do štátu Nevada, rovno cez Nevadskú púšť. Cíti ako sa už schladilo, i keď práve to nie sú teploty pri ktorých by túžil po svetri. Stále je najmenej dvadsať stupňov. Pohliadne na Leslieho ktorý s baterkou v ústach, svietiac si k motoru sa skloní pod kapotu a začne sa hrabať v prevodovkách a spojkách. Adrien si poposadne mierne na kraj aby mal na neho výhľad. Aká drzosť. Takto sa skláňať a vystrkovať na neho zadok. Prečo vôbec chodí v tak obopnutých veciach? To dáva vedieť všetkých, že je kurva? Jeho matka by mala radosť. Jeden syn gay, druhý pretiahne všetko čo sa mu páči.

            „Čo tvoja matka?“ opýta sa Leslie po chvíli, akoby vedel na čo Adrien myslí. No jeho oči stále hľadia na súčiastky pod kapotou.

            „Čo s ňou?“

            „Je šťastná, že jej jediný syn je gay a nikdy jej nedá vnúčatá?“

            „Naša generácia po mojej smrti vymrie.“

            „Smutné.“

            „A ty? Koľko tvojich detí už behá po svete?“ Leslie vystrčí hlavu spod kapoty a posvieti si baterkou na Adriena ktorý odvráti od neho hlavu kvôli ostrému svetlu. Leslie sa len uškrnie a prejde dovnútra auta, ktoré naštartuje asi na piaty krát. „hotovo.“ Adrien sa s povzdychom postaví. Už dúfal, že sa ich cesta zvrtne. Lenže na druhú stranu, by nechcel stvrdnúť uprostred púšte s tým magorom.

            „Budem šoférovať chceš?“

            „Ani nápad. Nevieš ako sa k nemu chovať.“ Vyšikuje Leslieho na druhú stranu a sadne si za volant. Zabuchne dvere. Zaradí a rozbehne auto ďalej po ceste. Asi po dvadsiatich minútach sa Leslie dívajúc sa na temnú krajinu ozve prvý krát. Vystrčí ruku z časti von z okna a nechá si prsty prečesávať vetrom, ktorý protichodne spôsobuje auto svojim pohybom.

            „Vieš čo ma priťahuje na mužoch?“

            „Myslím, že ma to ani nezaujíma.“

            „…muži sú proste muži. Zachovajú si svoju tvár i keď sú v sračkách. Žena, ak sa raz urazí, ak sa raz poháda, napríklad so svojou kamarátkou, už s ňou neprehovorí. Je urazená, precitlivená.“

            „Ženy sú v tomto zásadové.“

            „To áno….“ vtiahne ruku späť do auta a oprie ju o okno. Prstami si zájde do vlasov a pohliadne na Adriena, „…ľutuješ, že nie si teraz žena?“

            „Čo to zase trepeš?“

Leslie sa zasmeje a opäť otočí hlavu k oknu. Púštna dlhá noc. Niečo do seba to rozhodne má. Nikto na svete by ich nevyrušoval. Kiežby dokázal využiť ten moment s pokazeným autom. Aspoň raz urobiť niečo, čo by sa Adrienovi skutočne páčilo. Byť mu o krok bližšie.

            „Zastav.“

            „Zbláznil si sa?“ krátko pohliadne na Leslieho.

            „Proste zastav… musím si odskočiť.“

            „Pane bože…“ spomalí a zatiahne auto ku kraji cesty. Leslie vystúpi z auta a prejde o kúsok ďalej do púšte. Otočený Adrienovi chrbtom začne so svojou potrebou.

            „Teraz si potrebuje odskočiť.“ Pohliadne na stav benzínu. Radšej vypne motor. Len dúfa, že potom aj naskočí.

            „Môžeš nachvíľu prísť sem?“ zvolá do vnútra auta Leslie.

            „Na čo?!“ žiadna odpoveď. „kriste boží.“ Zahundre si pre seba a zabuchne za sebou dvere od auta. „ak si nenašiel mŕtvolu alebo poklad, tak ťa ovalím.“ Chcel by ho biť! Dlhou palicou mu dávať rany po zadku a šibať ho bičom.

            „Tam máš kameň.“ Hodí hlavou smerom k balvanu, ktorý stojí pri malom kaktuse. Malé červené svetielko zasvieti v tme a hore k nočnému nebu stúpne svetlý obláčik dymu.

            „Púšte ma vždy priťahovali.“ Otočí hlavu krátko na Adriena ktorý si drepne ku kaktusu.

            „…mňa tiež.“ Zahundre opierajúc si hlavu pri ústach. Leslie sa pousmeje. „Ja som to počul.“ Potiahne si z cigarety a otočí sa celý k nemu.

            „Ešte sa hneváš?“

            „Budem sa navždy hnevať.“ Oznámi nezaujato a naberie hrsť vychladnutého piesku, ktorý sa presype pomedzi prsty.

            „To ti ešte nikto nepovedal, že si sakra jebateľný chlap?“

            „Môžeš s tým už prestať?“

            „Takže nie…“ odklepne popol a pohliadne do temného horizontu ktorý je pred ním v rovine púšte.. „Teraz si naštvaný, ale až nebudeš… tak sa znova vrátiš.“

            „Čože?“

            „Vrátiš sa… áno vrátiš.“ Prikývne si Leslie pre seba a spraví pár krokov znova hlbšie do púšte.

Adrien sa s povzdychom postaví. Nevie či má vôbec zmysel sa nad Lesliem ešte niekedy nejako pozastavovať. Ten chlap je jednoducho stále veľký otáznik, ktorý sám nevie čo znamená. Nevie čo chce a ako sa k tomu dostať. Slabá vôľa. Založí ruky do vreciek od čiernych džinov a pohliadne na postavu pred sebou. Nemôže poprieť že je atraktívny a priťahuje ho. Ale to je tak všetko. Okrem telesnej príťažlivosti v tom skutočne vôbec nič iné nie je. A to nie je žiadne utešovanie vlastnej osoby.

            „Ty to vážne nechceš? Ani trocha?“ zastaví sa pred ním Leslie, „sex? So mnou? Sex s hocikým iným, než je Vii?“

            „Nie.“

            „Stručná odpoveď. Ani teraz?“

            „Nie.“ Odpovie pokojne Adrien.

            „Nechceš ho vyfajčiť?“

            „Nie.“ Opäť pokojná odpoveď.

            „Ani ty mne?“

            „To už vôbec nie.“

Leslie sa rozosmeje „takže uprednostňuješ vlastné uspokojenie pred cudzím. Aké kruté voči mne. To aby som sa prispôsobil.“

            „Môžeme už ísť?“

            „Kam sa tak ponáhľaš? Nechceš si vychutnať nočnú púšť?“

            „Nie, potĺkajú sa tu mimozemšťania.“ Odpovie Adrien a rozhliadne sa ostražito okolo seba. Leslie sa usmeje. Vráti sa. Ten šialený Adrien ktorý sa stále len vypytuje a hlasno sa smeje sa vráti a navráti mu to podivné chvenie po tele, keď sa nezmôže na nič iné, než po ňom stále a opakovane túžiť.

            „Akú hru máš najradšej?“

            „Nehrávaš hry.“

            „Vieš, doteraz som si o takýchto maniakoch myslel, že sú večne zalezení, bieli ako stena, mastní, a nerobia nič, než sa napchávajú.“

            „Biely som.“

            „Až nezdravo uško.“ Priloží mu prsty na pery. Adrien sa ani nepohne. Nebude robiť žiadne odozvy na jeho činy. Len ho tým vyprovokuje a to čo sa stalo v obývačke mu stačí aspoň do konca roka. Musí sa uskromniť pri osobe akou je Leslie.

Pristúpi bližšie k Adrienovi. Druhou rukou zájde prstami do hnedých vlasov „Hebké, voňavé…“ otrie sa tvárou o jeho líce a privrie oči. „sexi postava… porušuješ predstavy ľudí.“

            „Zmier sa s tým.“ Odvetí potichu.

            „Chcem ťa bozkávať. Šialene po tom túžim. Vyzliecť ťa a privlastniť si tvoje telo.“ Palcom prejde pomedzi pery, pri čom sa šuchne o špičku jazyka. „Povedal ti to Vivyen niekedy? Ako veľmi po tebe túži? Ako ťa miluje? Každý kúsoček tvojho tela. Jeho belosť, jeho chladnosť…“ prepustí pramienky vlasov a dlaňou skĺzne po tvári, cez krk, na hruď. Pod jej citlivosťou ucíti malý hrbolček, čoby bradavku, na ktorej zastane. „ako šialene ťa chce až chorobne.“ Zovrie látku trička a pritiahne si ho telo, „doháňa ho to do šialenstva. Nemusí ťa ani poznať, ani vedieť tvoje meno…“ šepne do pier, pri čom sa s každým slovom o ne otiera svojimi. „len túžiť.“ Pritisne roztúžene pery k Adrienovým. Vydobyje si s takou ľahkosťou cestu dovnútra. Pátrajúc po jeho jazyku, mu Adrien vyjde v ústrety sám. Opätuje mu prekvapujúco bozk, ktorý sa začne stupňovať v samotné šialenstvo v jeho hlave.

            „Chcem ťa…“ šepne do bozku hlasom plným túžby Leslie, „chcem…“ zhryzne jemne spodnú peru a znova sa vnorí do bozku. Prstami prebehne po tele dole a rovno pod tričko, celou dlaňou. Chladné ruky, a horúce telo. Naproste šialená kombinácia, ktorá ho vzrušuje ešte viac. Celé to horúce telo chce mať pod sebou, dotýkať sa ho, bozkávať. Za každým, keď sa pokúšal ísť na Adriena pomaly, tým nežným spôsobom, zvrtlo sa to práve v toto šialenstvo. Vyhrnie mu tričko vyššie.

            „Prestaň.“ Odstrčí ho od seba Adrien a pohliadne zlato hnedými očami na Leslieho, ktorý sa snaží utlmiť svoj zrýchlený dych. „to sa ti stáva často?“

            „Len pri tebe.“

            „To, že sa vzrušíš behom pár sekúnd?“

            „Presne to.“ Prikývne Leslie.

            „Ah bože…“

Potrebovalo to vôbec nejako okomentovať? Celú túto situáciu?

            „Počkaj!“ zvolá po Adrienovi Leslie, ktorý si pár krokov za ním nabehne, keďže Adrien sa rozišiel rezko ako do olympiády. „to mi chceš povedať, že keby som pokračoval v tom… v tom nežnom tempe, nechal by si ma?“

            „Nasadni.“ Zabuchne za sebou dvere a naštartuje auto, ktoré sa začne brániť. Motor vychladol, takže sa zase môže modliť aby naskočilo. Teraz to vážne potrebuje. Nič iné mu neurobí v tento okamih väčšiu radosť, než štartujúce pojazdné auto, ktoré vydrží až do Vegas.

            „Odpovedz mi!“ nahne sa k oknu Leslie a otvorí dvere. Nasadne si vedľa neho. „O to ti ide? Aby som bol k tebe nežný? Aby som ti hovoril všetky tie slová? Aký si krásny, a chcem ťa? Hladil ťa a bozkával?“

            „zapni si pás.“

            „Tak je to…“ usmeje sa Leslie a zapne si pás. „ty si vážne divný chlap.“

            „Sklapni!“ zavrčí nervózne stále otáčajúc kľúčom v zapaľovaní. „a ty naskoč!“ buchne po volante.

            Prísť do Las Vegas znamenalo z tmy vstúpiť do miestnosti plnej blikajúcich svetiel a divných zvukov. Ako dve rozdielne miestnosti. Človek síce videl cez sklenenú výplň dverí, kde sa to asi tak chystá vstúpiť, no keď dvere otvoril, bolo to naproste niečo šialené, zhýralé, až krikľavo extrémne. Presne ako teraz. Všetky krikľavé farby, buď svietili alebo blikali. Nápisy barov, kasín, klubov. Všetky možné tvary a slová.

            „Bolí ma z toho hlava.“ Povzdychne si Adrien a pretočí pomaly volant, kedy zahne doľava po ceste. Tá hudba ktorá sa všade miesi okolo. Všetky druhy, rôzny štýly v jednej kaši ktorá mu pôsobí bolehlav. A k tomu tie sýte farby, lemované tmou noci.

            „Vítam ťa vo svete, peňazí, zlodejov, gamblérov…“ nahne sa tesne k Adrienovi „…a hier.“ Šepne mu do uška, ktoré stihne pobozkať. „tam zaparkuj uško.“  Pritisne prst na sklo Leslie aby mu ukázal miesto. „Čo ťa na tomto mieste vlastne tak strašne priťahuje?“

            „Uvidíš. Všetko uvidíš.“

            Adrien sa nedôverčivo obzrie za svojim čiernym autíčkom, ktoré tam trčí ako zubný kaz medzi ostatnými bielymi zubmi. A nie kvôli svojej farbe. „Ja počkám tu.“

            „Si normálne? Poď…“ vezme ho za zápästie a vtiahne do jedného z kasín, ktoré žiary všetkými farbami.

            „Dobrý večer prajem.“ Adrien ani nestíha registrovať všetkých ľudí, ktorý sa im zdravia a usmievajú sa na nich. Vlastne toľko ľudí tu je, že nie je normálne, aby ich tu toľko bolo.

            „Vo Vegas ťa oddajú i s chlapom.“ Drgne do Adriena ramenom s úsmevom. Už dávno mu pustil zápästie. „pôjdeme k baru  niečo si dať.“

            „Ja, myslel som, že najskôr vybavíme nejaké ubytovanie, predsa len…“

            „Ale neboj sa, všetko má svoju postupnosť. Vyzeráš byť nervózny, uško.“

            „Nemám rád, toľko ľudí po kope.“ Sadne si k baru a pohliadne na barmana v bielej košeli a čiernej veste, ako dôležito otiera poháre v bielej utierke.

            „No tak, čo si dáš uško?“ nahne sa k nemu Leslie. Adrien sa na neho otočí a ich pohľady sa stretnú v bezprostrednej blízkosti. Proste bol zaujatý tým pohárom a utierkou, že si nevšimol ani ako sa ho barman pýta čo bude piť.

            „Ja neviem, pôjdeme ešte niekam autom?“

            „Nie, uško… nepôjdeme. Všade nás dovezú nohy.“

            „Danieslna s ľadom.“

            „Uško má zhýralí jazýček.“ Pohladí Adriena po stehne ktorý ho z boku kopne do lýtka a vezme si malý dáždnik z prázdneho pohára ktorý stojí vedľa neho. Žltý krepový papier s obrázkom palmy. Dáždnik do kokteilov.

            „Takže, uško…“ otočí sa k Adrienovi na barovej stoličke, keď dostanú svoje pitie Leslie. Odpije zo svojho piva a položí ho na podložku. „čo chceš skúsiť najskôr.“

            „Mňa by skôr zaujímalo, prečo si ma tu vlastne volal. V L.A. sú kasína tiež.“

            „Ale toto je Vegas baby.“

Adrien prevráti do seba celý zlatistý obsah pohára a otrie si ústa. Okamžite prehltne a nahne sa k Lesliemu „…čo keby si začal používať moje meno?“

            „Až sa mi bude chcieť, uškaté baby.“

            „Chcem Vivyena.“ Ofučí tváričku a otočí sa späť k baru, kedy s prázdnym pohárom kývne na barmana.

            „Znesieš alkohol Adrien?“

            „dal som si jeden pohár za koho ma máš?“

            „Len pre istotu.“

            „Jasné, že znesiem. Len mi chýba môj milenec. Nemôže?“

            „Ale môže… Vii.“ Prikývne s myknutím pliec Leslie a znova odpije z chmeľového alkoholu.

            Po tom, ako sa obaja osviežili po ceste, zaviedol ich Leslie do hotelu, ktorý patril kasínu. Rovnaká budova, iná časť a tretie podlažie. Obaja vyšli hore po schodoch, k apartmánu číslo sedem. Pozlátená číslica splývala so slabo hnedými dverami. Leslie vložil kľúč do dverí a vpustil Adriena za sebou dovnútra.

            „Vitaj v našom prechodnom kráľovstve.“

            „Jedna posteľ. Prečo som to nečakal.“

            „Ale uško, jedno lôžkové postele sú lacnejšie a uznaj, že práve peniaze sa nám z vreciek nekotúľajú. Neurobil som to pre nič iné. taký bastard s ká ako klišé na čele, nie som.“ Leslie si zloží svoju tašku na posteli a rozopne si košeľu.

            „Dobre, ale spím pri okne. Keby prišiel vrah, tak bodne najprv do teba.“ Vyšikuje ho od okna. „a keď príde spiderman?“

            „To sú za drísty!“ buchne ho do ramena Adrien a vyzuje sa.

            „Hlavne, že ten tvoj vrah je tak strašne kúl.“ Zamkne dvere od izby. „spokojný?“

            „Tche…“ urazí sa a sadne si na posteľ. Leslie si stiahne košeľu z ramien. Pretiahne ju cez ruky a pohodí na posteli. Vyzuje si tenisky o päty a takmer skočí na posteľ. Kolenačky sa pritiahne k Adrienovi a usadí sa mu za chrbtom. „Tak sa uvoľni predsa. Sme dvaja chlapi.“  Zovrie mu ramená,

            „Si strašne trápny ak byť to zaujímalo.“

            „Nezaujíma.“ Položí hlavu na Adrienove rameno a rukami ho objíme okolo pásu. „baby, čo keby si sa proste uvoľnil. Vyzleč sa, daj si sprchu. Obaja sme spotení ako prasiatka skrz tú púšť.“

            „Mne je tak dobre.“ Ani sa nehne. Odmieta niečo robiť pred tým živlom ktorý sa nevie kontrolovať.

            „Ty sa ma hanbíš?“

            „Správne.“

            „Ale no taaak… pozri…“ odtiahne sa mu od chrbta a postaví sa pred neho. Adrien zvedavo na neho pohliadne. Keď prsty odopnú gombík na nohaviciach a následne ich stiahnu zároveň so spodným prádlom, Adrien sa nadýchne že ho ovalí najsprostejším slovom aké pozná, keď Leslie rozpaží ruky a znova ich nechá padnúť k telu „Keď budem nahý i ja, bude to tak lepšie?“

            „Obleč sa prosím ťa…“

            „Adrien, sme len chlapi. Obaja máme to isté.“

            „To neznamená, že sa ti túžim dívať na vtáka.“

            „Páči sa ti, že áno?“ uškrnie sa na jeden kútik.

            „O čo sa vôbec snažím.“

            „Páči sa ti jeho veľkosť, hrúbka. Že som hladko oholený. To som spravil pred cestou, aby som ťa náhodou nepichal na tom sexi zadočku.“

            „Leslie už prestaň konečne!“

            „Ty si vyslovil moje meno.“ Blažene si tlesne rukami o seba a podíde bližšie.

            „Nepribližuj sa ku mne s tým… ťahaj.“ Adrien sa prevráti na posteli, div nespraví kotúľ vzad a pristane na druhej strane.

            „Ale baby. Ani dotknúť sa?“

            „Obleč sa ty úchylné hovädo!“ hodí po ňom vankúš a za ním druhý.

            „Čo ti to robí? Si gay predsa. Má sa ti to páčiť.“

            „Mne sa nepáčiš ty, v tom je to.“ Uhne sa mu a skončí v stene takmer s hrčou na čele.

            „Ešte si ublížiš opička.“

            „Volám sa Adrien kurva!“

            „Baby, upokoj sa. Už sa idem obliecť aha. Vidíš?“ zdvihne ruky v náznaku mieru a prešmykne sa okolo neho. Adrien si uľavene vydýchne a privrie oči. Prečo s tým súhlasil? Tak prečo? Možno nechať sa pretiahnuť a týždeň ležať len na bruchu, by bol lepší trest.

            „Uškooo!“ takmer sa mu postavia vlasy a všetky chlpy na tele, keď ucíti to úplne nahé telo pritisnuté na ňom. „vypadni odo mňa ty úchyl!“ zaprie sa Lesliemu o ramená a odtisne ho od seba. „okamžite sa obleč!“

            „Keby som bol Vii, tak ti to nevadí.“

            „Nie si Vii a nikdy Vii nebudeš! Hovoríš ty vôbec ľuďom ich pravými menami?“

            „Mojej mame hovorím mama.“

            „Ty…“ on ho rozštvrtí. Úplne ho rozoberie na kúsočky. On chce späť svoj svet. Svoje hry, svoje blbé nápady. Toto snáď nemôže byť skutočnosť. Chce Samyho a Vivyena neustále presviedčať o striptíze. Chce svoj starý život späť. Pár dní, len štyri dni s týmto cvokom, a má cvokárčenia dosť na ostatok života. Už sa vlastne ani nespoznáva. Všetko je preč. V háji.

            „Povedal som ti, aby si sa uvoľnil. Nebudem na teba nič skúšať pokiaľ budem pri vedomí. Sľubujem ti to Adrien. Pokús sa uvoľniť. Vyber to zo seba. Rád sa predsa bavíš nie? Si novinár.“

            „Ja som novinár… jasné, že som novinár.“ Prikývne a prejde k posteli kde má tašku. Ani sa nebude vybaľovať. Dva dni mu za to nestoja. Ale tú sprchu si s radosťou dá. „idem do sprchy a ty ak sa tam objavíš tak z teba zoderiem i kosti.“

            „Rozumiem uško.“  Usmeje sa na neho. Stále má tú šialenú potrebu ho vziať za zadok. Tak ako pred tým. Lenže teraz ho proste položiť na posteľ na brucho a stláčať ho, masírovať a bozkávať pokožku na ňom. Jeho výhľad a myšlienky zahalia až dvere od kúpeľne, ktoré sa zatvoria.

            „Zodrieť kosti… to nemusí byť tak zlé.“ Posadí sa na posteli a oblečie si späť šedé boxérky. Po pravde nemá chuť nikam ísť. Keby to mal povedať Adrienovi tak to povie jasne, že s ním chce ostať v tejto izbe a urobiť si vlastný mejdan. Lenže potom, čo videl Adrien na izbe v hoteli, ho zrejme prešlo vykonávať tieto akcie.

            „Pôjdeme na jedlo, tak si pohni.“ Zvolá dozadu na Adriena. Jediné čo počuje, je padajúca voda.  Teraz tam tak byť. Jeho predstavy ho opäť dostávajú do kolien. Ako môže Adrien stále odolávať. Predsa sa toho toľko nedeje nie? Len sex. Každý má sex len tak. Vivyen by sa to tak či tak nedozvedel pokiaľ by sa Adrien neprekecol. Čoho sa zrejme bojí, tak to nechce spraviť. To mu dáva naopak nádej.

            „Adrien?“ otočí hlavu k dverám od kúpeľne, ktoré sa v ten okamih otvoria. „…ja viem, že robím kraviny.“  Adrien ustúpi od dverí kúpeľne a prejde okolo neho k posteli len v uteráku okolo bedier.

            „Prepáč.“ Otočí sa za tým takmer nahým telom. „myslím na všetky tie veci ako nejaký… proste. Chcem aby si vedel, že toto čo je so mnou sa deje len v tvojej prítomnosti. Nechcem aby si si to naďalej myslel, že spím so všetkým čo sa mi zapáči.“

            „Záleží na tom?“

            „Prosím?“

            „Záleží ti na tom, čo si o tebe myslím?“

            „Prečo by som ti to inak hovoril…“

            „Záleží ti na tom, čo si myslíš sám o sebe?“

            „Na to nie je odpoveď.“ Leslie sa otočí a zmizne za dverami tak isto ako pred tým Adrien. S pohľadom na jeho chrbte.

            „Stále neviem čo chceš odo mňa Adrien… stále.“ Pustí na svoje telo horúcu vodu, ktorá opäť a znova bubnuje prudko jeho telo. Jeho telo, ktoré túži po zakázanom. Túžba, ktorá len ublíži.