Vitaj v rodine! Allen!

„Kam vlastne odišiel?“

„Komui ho poslal do Archy…“

„Nii – san!“

Zvolá zelenovláska na svojho brata, ten sa začne oháňať chabými argumentmi.

„Ako si mu to mohol urobiť?“

„Musel sa zamyslieť nad tým, aké môže mať dopady na naše život!“

„Páni, a to som myslel, že ten najhorší som tu ja!“

Trojica, Kanda, Lavi a Lenalee pohliadnú naštvane na Komuia, ktorý sa pousmeje.

„Ty si vedel, že to nebude trvalé! Prečo si mu to nepovedal?“

„Prečo ste sa všetci tvárili ako mŕtvoly?“

„Nezahováraj!“

Lavi ho má chuť preraziť. Stačí mu málo a prihluší ho kladivom.

„Počúvajte! Namiesto toho aby ste ma chceli zabiť, by ste ho mohli ísť hľadať!“

Kandovi zatepe na čele žilka.

„A kto ho odtiaľto vyštval?!“

„Oi! Ja som ho predsa…“

„Nii – san! Mal by si prijať svoju zodpovednosť! Videl si ako sa Allen v posledné dni choval, a predsa si ho v tom nechal!“

„Ja… nemôžem za to, že ten sen na mňa nemal dopad… asi sa mu o mne nesnívalo…“

„Tak dosť!“

Povie Lavi. Chcel by chápať o čom sa tu točí, ale akosi to nejde do kopy. Jeden hovorí cez druhého a vôbec, tie slová nakoniec i tak nedávajú sebamenší zmysel. Namiesto toho aby sa tu hádali by mali skutočne zistiť, čo vlastne sa stalo.

„Ako si vlastne zistil, že to bol Allenov sen?“

„Videl som to pretváranie na vlastné oči. Vchod do Archy svietil.“

„A prečo si ho nezobudil?“

Lenalee ho prepáli pohľadom, na čo sa ozve Kanda.

„Keby zastavil proces, mohli by sme ostať…“

„…uzavretý medzi realitou a snom.“

Dokončí jeho myšlienku Lavi.

„Allen – kun…“

     Ani nevedel kam sa dostal. Všade navôkol sa rozprestierali lesy a veľké jazerá. Človek by sa tam stratil hneď. Dvere sa za ním zavreli a mesačné svetlo roztvorilo pred ním nádhernú nočnú scenériu prírody. Mesačné bledé svetlo striebristo dopadalo na bledé ihličie, vytváralo ilúziu striebrenia sa vzduchu. Jeho vlasy pohlcovali to svetlo a zároveň odrážali. Nikdy v živote nič krajšie nevidel. Odraz guľatého mesiaca na jazere. Vlnky ktoré sa vytvárali a lámali ten obraz a znova dávali do kopy. Ten pokoj ktorý by sa dal krájať… všetko čo vyžarovalo z lesa bolo tak čarovné akoby z rozprávky.

Len sa usmeje. Po dlhom čase sa na neho usmialo šťastie. Vykročí teda nočnou zeleňou hlbšie do lesa, aby si našiel chodníček. Čím hlbšie kráča tým je svetlo tmavšie,  a les hustejší. Miestami má pocit, že sa už stratil, keď les znova zredne. Zaujímavé, že odchádzal ráno, a sem je už noc. No Archa je zvláštne miesto, a človeka dokáže vychodiť i na druhej strane sveta. Takže sa tomu nedivý. Len by chcel vedieť kde sa nachádza.

Po dvoch hodinách blúdenia nájde cestu vonku. Konečne sa dostane na cestu s výdychom. Už mu skutočne začínalo pripaľovať. Predsa len, stratiť sa v noci v tak hustom lese nebola sranda. Ešteže nebol rozlohou veľký. Vydá sa teda po chodníku smerom na východ, aby mal skorší východ slnka. Smerom na východ určite nájde nejaké mesto. Vykračuje si a Tim samozrejme poletuje za ním. Nikdy by si neodpustil nevziať so sebou i svojho najlepšieho priateľa. Taká samozrejmosť. Tim bol vždy a všade s ním. I tento krát ho podporil a nenechal samého. Je mu za to vďačný.

„Tim… myslíš, že mesto je ešte ďaleko? Umieram hladom…“

V okolí sa ozve známe zaškvŕkanie v bruchu. Allen si naň položí ruku a na tvári sa mu objaví bezmocný výraz. Tim vyletí vyššie a vytvára okolo neho kruhy.

„Umriem od hladu…“

Vlečie sa ani mŕtvola, keď narazí na rýchly spád cesty dole. Je to kopec a na konci toho kopca v doline uzrie svetlo. Očká sa mu rozžiaria a okamžite má viac energie.

„Záchrana!“

Rozbehne sa dole a Tim v šoku za zletí dole za ním.

Zabúcha na dvere jedného z domčekov v dedine. Lenže tam mu nikto neotvára. Ako tak prechádza tichou nočnou ulicou, všimne si, že už sú všetky domy tmavé. Len to jediné svetlo, ktoré ho sem prilákalo svieti v diaľke ako svetluška, ktorá ukazuje na cestu. Kráča za ňou a už možno ani moc nemyslí na svoj hlad, skôr ho upútava to svetlo, za ktorým kráča, a ktorému sa nijakým spôsobom nepribližuje.

„Myslím, že mám od hladu vidiny Tim…“

Allen sa zastaví a vydýchne. Tim zakrúti hlavou a preletí okolo Allena dve kruhy.

„Takže obaja máme vidiny.“

Tim si sadne na jeho plece a ovisnú mu krídla. Občas sa cíti hlúpo i vo spoločnosti ľudí.

„Môže to byť nejaká pasca? Tim?“

Zlatý golém vzlietne.

„Máš pravdu, pokiaľ to nezistíme… tak…“

Znova mu zaškvŕka v bruchu.

„…i tak umrieme od hladu…“

     Po pol hodine pochodovanie vpred, zistia, že sa k svetlu priblížili asi tak o kilometer, pretože je jasnejšie. Lenže i tak niečo nesedí. Allen sa zrazu zastaví a Tim s ním. Hľadí to tmy akoby do nej skutočne mohol ľahko nahliadnuť. Hneď ho prejde chuť na akékoľvek jedlo… no aspoň trocha.

V temnote a svetle strieborného mesiace zahliadne temne fialový odraz motýlích krídel.

Nevinná tvár sa stiahne. A Tim pristane v bezpečí Allenovho kabátu.

„Oh, shounen…“

Nie! To nie je možné! Ako je to možné?! Tak ako?!

Prečo neumierajú? Prečo nemôžu umrieť? Prečo nie sú mŕtvy?

Prečo ich nedokážem zabiť? Prečo?!

Nikto neumiera, tí čo by mali, proste neumierajú…

Prečo ich nedokážem zabiť?

„…to…to nie je…“

Z tmy sa začne vynárať viac a viac motýlích krídel, ktoré smerujú k Allenovi.

„Si mŕtvy! Zabil som ťa!“

„Shounen…“

K tmavému nebu osvetlenému strieborným mesiacom stúpne modrý cigaretový dym.

„…zabil som…“

V Allenovej tvári sa objaví zúfalosť, srdce udiera rýchlim rytmom, všetko je tak šialené.

„Deje sa niečo? Shounen?“

Ten hlas, cigaretový dym, fialové motýle…

„To je sen… toto nie je skutočnosť! Všetko sa mi len zdá! Proste mám od hladu halucinácie!“

Zvráti hlavu bokom a zavrie oči. Skôr, než nechce aby to bola realita, to nesmie byť realita. Pretože, ak Tikky skutočne existuje, každý koho v Noah zabili, je znova na žive. Tikky, Road, Skin. …Kanda ktorý skoro v boji so Skinom umrel, všetko to bolo márne! Všetko do konca! Sú snáď skutočne nesmrteľní?

„Čo tu robíš tak sám? Shounen?“

A ak to nie je realita tak i tak nebude riskovať. Radšej. Nech je to už akýkoľvek svet, nebude riskovať svoju smrť, ani nikoho iného. Noah sú jeho nepriatelia a tým to končí.

„Oh, shounen…“

Prenesie Tikky potom ako zahliadne Allenovu innocence.

„Ty  tomu ešte stále nechápeš? Si jedným z nás…“

Allenova ruka s innocence padne dole späť k telu. Ďalší ktorý mu to hovorí. Skloní hlavu k zemi. Pripadá si ako v zlom žarte, kde sa všetky tieto žartíky obracajú na neho. Stredobodom zlej pozornosti.

„Ty!“

Zúrivosť v ňom by sa dala len tak krájať a merať.

„Ako sa opovažuješ ma nazývať Noah?!“

Pozrie na Tykkiho zospodu. Dve sivasté kalné oči, ktorých pohľad ešte potemnie.

„Taká urážka!“

„Tykky odhodí cigaretu bokom. Z trávi pokračuje dym ďalej k nebu. Motýle poodletia od Allena späť k svojmu pánovi.

„Už to skončíme! Raz a navždy! Tykki Mikk!“

„Oh, vážne? Shounen? Myslíš, že je to možné?“

„To sa uvidí!“

Prečo dokázal byť každým krokom bližšie a bližšie svojej skaze? Prečo urobil to čo urobil? Únik z bolesti do ďalšej bolesti. Jeho svet bola jedna veľká bolestná guľa, ktorá ho požierala zvnútra ako niečo nesmrteľné, presne tak ako to robia všetci na tomto svete.

Možno tie slová, ktoré vrazili do čiernej tmy neboli dostatočne silné. Možno to bolo len tým, že nedokázal nič viac. Len preniesť svoje svetlo do temnoty, ale nedokázal ho v nej udržať. Mučený svätý, tak ako každý svätý na tejto planéte. Mučený silou ľudstva, aby raz pochopil, že je zbytočné chrániť niečo, čo o to nestojí. Tak prečo to robí? Prečo chráni i keď vie, že nikto o tom ani netuší? Pretože ľudia sa dokážu zmeniť? Stačí jedna tragédia a spoznajú sa… stačí len jedna tragédia… všetko sa to točí okolo bolesti, strachu a tragédii… všetko je to len o tom jednom… o smrti…

Prečo mu tie slová vraví? Prečo na tom tak trvá? Prečo tá bolesť prišla práve teraz? Kde sú všetci? Všetci ktorých miloval, všetci jeho priatelia, všetci ktorí ho držali… kde sú teraz?

Prečo to tak bolí? Prečo to bolí?

Prečo nemôžem umrieť? Prečo ma nenecháte umrieť? Prečo…?

Túžim, tak moc túžim sa vyslobodiť z tejto bolesti…

Z tohto sveta ktorý tak bolí…

Prečo sa to nedeje…

Prečo nemôžem odísť? Prečo, mi to nedovolíte?!

Do prachom zaneseného chodníka padnú prvé tmavo červené kvapky. Jedna za druhou takmer na to istý miesto, pomaly vytvárajú malú kaluž. K ním dopadá pramienok, ktorý stečie dole jeho rukou. Bolí to, tak moc to všetko bolí…

Čokoľvek povie, urobí, len čo sa hne… všetko bolí… každé slovo, každý pohľad… bolí…

…prečo to bolí? Zraňuje…

Prečo nemôžem kričať? Prečo nemôžu moje ústa kričať?!

Slzy stečú bo bledej tvári dole. Miestami sa na nej vytvoria hnedé fľaky ktoré sa začnú formovať. Pohlcujú bledú pokožku do svojho odtieňa. Od tváre po celé telo, ktoré padne na kolená. Bielu látku pokryje šarlátová, napíja sa tou tmavou tekutinou, rozširuje sa škvrna.

Všetko to je tak absurdné, nemiestne… úplne vedľa…

Všetko na tomto svete, sa deje len preto, že to má zmysel… ale aký je ten zmysel? Prečo ho nikde nevidí? Prečo ho nemôže nájsť aby mal jeho život zmysel… tak potom aký má jeho život zmysel? Hľadať tú odpoveď na otázku zmyslu? Čo je to za život? k čomu je? Jeho život…

Prečo to bolí?!

Prečo nemôžem… dýchať?

Prečo… Mana! Prečo?!

Spod belasých vlasov začne odkvapkávať krv, steká na hnedkastú pokožku na tvári, do očí, ktoré núti zavrieť. Dole k perám a z nich po krku až k prašnej, zabudnutej ceste. Pár jaziev ktoré sa mu objavia na čele… vystupujú na povrch, a životodárna tekutina steká ďalej dole po tvári.

Ale prečo nemôže kričať? Prečo ho to tak bolí a nevydá ani hlásku? Prečo nemôže kričať od bolesti? Prečo nemôže urobiť celkom nič?

Vnútri ho to ničí, všetka tá bolesť ktorá sa mu tam hromadí.

Tak to bolí…

Prosím… prosím…

Slzy sa zmiešajú s krvou a dopadajú dole tvárou v malých reťazcoch dole.

Krv sa vpíja do bielych vlasov a zliepa ich… akoby sa do nich vnárala, prefarbovala ich… pomaly zatemňuje korienky a vystupuje vyššie, menia sa… odtieň z bielej padá na šedú, na hnedú až čiernu…

Zaborí nechty do poľnej cesty skropenej jeho krvou a slzami.

Nevníma nič a nikoho, len tú neutíchajúcu bolesť, nesmiernu bolesť v jeho srdci, ktoré tepe, rýchlejšie a rýchlejšie, jeho innocence… tak to bolí, tak nesmierne ho to bolí… cíti ako v ňom bojuje… ako sa snaží zabiť to niečo čo nad ním preberá kontrolu. Rozlieva sa po celom tele… tá sila, nevinnosť…

Bije mu v srdci ako hlučný vodopád, cíti ako mu krv splašene koluje v žilách. Všade samá krv… všade len krv…

Prudko otvorí oči… ten impulz… jednoduchý impulz… šedé dúhovky sa stiahnu, všetko vyvrcholí, a posledný kúsok svetla v jeho očiach zaplní jantárová tma…

Prosím… prosím… odíď, prosím odíď!

Posledná červená kvapka dopadne do prachu. Jediné čo padá dole jeho tvárou sú slzy… očisťujú zašpinenú tvár… jediné čo kedy mal a bude mať sú slzy…

„…bo…bolí…to…“

Prederie sa cez rozochveté pery na ktorých pomaly zaschýna krv. Len tie slová, konečne dokázal niečo povedať. Nadýchne sa a znova a znova… no nech sa snaží kričať akokoľvek, nedokáže to…

Kroky… tiché kroky, ktoré sa k nemu blížia… pach… ten jedovatý obláčik dymu ktorý letí k nebu…

Pohliadne tmavými očami na nohy ktoré sa pred ním objavia.

„Vitaj do rodiny… Allen Walker…“

…tichý pokus o pomoc… tichý výkrik do tmy…

…prosím…

Prečo nemôžem umrieť?