Vráť sa… len sa vráť (časť II)

            Vieš… svet je zvláštny. Našiel som ťa v ňom. Tým podivným absurdným spôsobom. Niečo čo ľudí spája keď cítia to isté. Ten zvláštny pocit. Ani nie sme spolu, len sa vnímame. Nemusíme sa držať, dívať na seba, hovoriť spolu, cítiť sa. Je to vo mne, ten pocit, že ty sám si vo mne. A kdekoľvek pôjdeš, budem s tebou.

            Domov je tam, kde je srdce…

            Deň za dňom a častejšie a čoraz nezrozumiteľnejšie prichádzali mu na um podivné myšlienky. Možno ani nemali nič spoločné s tým sľubom, ale prahli po vedení čo sa vlastne stalo. Predsa len, rok je čas, ktorý mu Sasuke nesľuboval. A Auree taktiež kamsi zmizla. Možno ten strach že by padli ďalšie a ďalšie otázky na jej osobu ohľadom toho odchodu. Prečo sa im to tak všetko len muselo skomplikovať?

Ten vzťah, oni dvaja, Daila… všetci na okolo. Smrť, vražda. Tie Sasukeho oči… to s akým kľudom ich zabil. A on mlčí, mlčí a mlčí a Sasuke je preč. Proste preč, zanechal ho tu s tým strašným tajomstvom vnútri, ktoré ho do kosti ohlodáva. Rok, je to jeden rok, kto na svete môže plniť takú misiu?

            Klamár! Klamár! Klamár!

            Dvere do pracovne Hokageho sa otvorili potichu ale človek ktorý tam vošiel sa nechystal byť moc kľudný. Hlavne pre tie myšlienky, ktoré sa mu honili hlavou.

            „Ja to musím vedieť! Musím! Prosím!“

Dve modré očká, ktoré vedeli kedy využiť ich kúzlo pohliadli do tváre Tsunade s takým oddaním, že mohla kľudne zletieť dole cez to okno ktoré bolo za ňou.

            „Ehm… je mi ľúto Naruto, ale takéto informácie ti podať nemôžem.“

Tak to akoby prekročilo všetky medze, ktoré existujú. Všetci mu niečo taja. Od začiatku po koniec a znova, a stále dookola, on to už nevydrží.

            „Ja sa to dozviem! Budem to vedieť, vyhrabem to i spod zeme, i keby som mal prehľadať každý spadnutý list v Konohe! Ja sa to dozviem!“

Len silné buchnutie dverí oznámi, že Naruto opustil jej kanceláriu. Akoby ho mohlo niečo také zastaviť? Vraj nemôže podávať také informácie! Vie kto mu to povie a ak bude odporovať tak urobí niečo… proste niečo kruté a od hnevu takého že sa budú diviť.

            Nôžky vybehnú schodisko hore a rúčka zabúcha na dvere. Keď sa nič neozýva, znova a znova búcha na dvere.

            „Kakashi!“

Ak to nevie on, a k tomu ak to vie a bude zapierať, on sa zblázni. Tsunade môže dať vystavať blázinec extra len pre neho. zošalie.

            „Naruto…“ ozve sa rozospatý hlas. Vlastne, Kakashi sa zrejeme vrátil len dnes ráno z misie. Ale čo, jeho starosti sú nadmieru dôležité! Rok! Jeden rok a nič, čakal, poslušne, ako taký psík ešte i cez čas, a teraz už toho má akurát tak dosť! Nebude sa viac snažiť prihliadať a čakať. Nebude ten poslušný psík, ktorý len šteká, ale nehryzie. Tomu je vážne koniec. Všetko to prekoná, všetko do jedného bodu.

*****

            Môžeš ich počuť… počuješ? Zvonia… zvony zvonia na tvoj pohreb… zvonia tam v tej zvonici… zvonia… zvony. Mám ich v hlave, všade, celkom všade v každej bunke v mojom tele.

Sú ako záťaž ako ťažký zvon odliaty z olova, ktorý mám priviazaný k nohe a ťahá ma ku dnu. Ako zvon, ktorý mi dáva dýchať na dne mora, ale nedostanem sa spod neho. úzkosť a tieseň.

            Odpustíš mi niekedy? Že som nepremýšľal…

            Odpustíš mi, že som to netušil, že môžem utekať?

            Odpustíš mi, že som proste nevedel ako to pôjde…

            Nedokážem utekať. Čo je to utekať? Vrátiť sa späť alebo sa prirýchlo posunúť dopredu a utiecť pred všetkým?

            Nevedel som, že smiem utiecť…

            Ale ani som nevedel, že moja hrdosť ma môže priviesť až sem.

            Oblaky ako vata napitá krvou. Nebo, ako voda ktorá sa túži na mňa vyliať. Zem, tak horúca ako príprava pekla. A oni zvonia a zvonia, približujú sa ku mne, sú mi bližšie.

Keby si mohol. Keby si vedel…

Keby si ma mohol vziať a odviesť odtiaľto.

Keby si tušil, že i ja mám strach. Keby som dokázal vstať a utiecť. Keby som tušil, že môžem utekať…

Keby si ma odtiaľto mohol vziať… domov…

*****

            Ani nevedel, že to môže byť tak frustrujúce a ponižujúce tu takto sedieť a dívať sa na svojho bývalého učiteľa ktorý je len v spodnom prádle. Všetko miesto kde by sa mohol pohybovať je zavalené knihami.

            „Toto je ponižujúce Kakashi-san.“ Dodá so zacukaním v obočí Naruto a radšej sa ani nepohne, ešte sa niečo rozpadne pod jeho pohybom.

            „No, mienim sa presťahovať v určitú dobu. Ale teraz nemám čas.“

            „Vy nemáte čas už vyše tridsať rokov.“

Kakashi sa poškrabká vzadu na hlave a odpije z hrnčeka kávu.

            „Tak prečo si prišiel?“ Naruto sa okamžite vráti späť do reality v ktorej práve žije. Žiadne šialené výpravy a ani krik na svojho bývalého učiteľa, že mešká. Sú dospelí, príliš dospelí na to aby mohli zvládať detskosť ktorá sa ešte v každom dospelom srdci nachádza. A on už nevládze, chce ho späť tak moc chce, po ničom inom viac netúži.

            „Prejdem k veci…“ pohliadne mu priamo do očí.

            „Kde je Sasuke Uchiha?!“

Zdalo sa, že čakal vážne každučkú otázku ktorú by mu mohol Naruto položiť. Ale posledná z nich bola práve táto. Alebo prvá? Jednoducho a skrátka, otázka, na ktorú nemal žiadnu odpoveď. Netušil čo s ňou, kam ju dať. Otázka.

            „To ja netuším Naruto. Mám informácie, že bol vydaný na náročnú a dlhodobú misiu.“

            „To je jedno čo, chcem vedieť kde je!“ i tak sa zdalo, že ho nedokáže uspokojiť žiadna odpoveď. Prečo mu len musel zmiznúť? Prečo ho pustil? Nechal ho nech ho opustí s blbým výrazom a nedôverou tam v izbe stál a len sa prizeral ako odchádza. Bez odpovede, len tak, tuho. Viac nedokázal. Akoby sa nevládal pohnúť a všetko s tým navôkol bol podvod. I tak to vie.. vie vlastne všetko ale nedokáže si to dať dokopy. Sasukeho podivné úsmevy, jeho ubezpečovanie, že bude všetko zase fajn, že sa vráti. Auree a jej neschopnosť niečo také zistiť. Všetci ho klamú. Úplne všetci do jedného.

            „Prečo to vy smiete vedieť a ja nie? Prečo to tak je?“ modré oči sa zalesknú v slnečnom svetle ktoré do miestnosti vniká otvoreným oknom.

            „Prečo mi Sasuke klamal? Má problémy… ja to viem… má proste problémy a bál sa. Nepovedal mi to, pretože… jednoducho…“

Nevydrží ten tlak, tú bezmocnosť ktorej dovolil prestúpiť takto jeho telo. Chce to von, bojí sa toho, núti ho to.

            „…nájdem ho… ja ho nájdem s vašou i bez vašej pomoci!“

            Prečo sme tak hlúpy? Prečo? Prečo? Nevážime si toho čo máme? Kam sme to dali? Všetko to, čo nás robilo šťastnými? Len sme sa prizerali ako nás to všetko opúšťa. Len tak… akoby sme čakali, že sa to kedykoľvek môže vrátiť, alebo, že príde niečo ešte lepšie. Taká hlúpa naivita. A ja to robím znova… znova a zase…

            „Nesmieš Naruto! Máš tu troch študentov!“

            „Ale!“

            „Nesmieš Naruto!“ tak ťažké odporovať Tsunade a pri tom by to dokázal robiť i celé hodiny aby si dostal svoje.

            „V tom prípade! Odídem i s nimi! Berte to ako misiu!“

Vždy vedel ako sa dívať. Ten suverénny pohľad s vážnosťou. Vždy vedel čo chce a šiel si za tým. ani teraz sa to nezmení. Nezmení sa to nikdy.

            „Máš na to mesiac Naruto. Počas tvojej absencie bude pridelené na tvoje miesto iný inštruktor.“

            „Rozumiem!“ mierne sa ukloní a bez ďalšieho slova odíde.

            „Mesiac…“  

*****

            Potichu sa to ustálilo. Bolo to preč, len niekde v jeho podvedomí niečo cinkalo a šušťalo, alebo to škrípalo? Príliš to všetko pálilo a bolelo. Žiadne svetlo, žiadne muka. I tak to stále príliš bolí.

            „Počujete moje slová?“

Všetko sa to ozývalo z príliš veľkej diaľky ktorú nechápal. Ako to, že vôbec dokáže ešte vnímať nejakú diaľku? Rozmar? Alebo halucinácie pred smrťou?

            „Pre-páč… že som… neve-del…“ šepnú suché pery do sveta. Tie slovíčka, je ich pár, bolia, derú sa na svet ako snežienky spod snehu. Snažia sa oživiť to úbohé telo, ktoré leží na posteli. To úbohé ranami posiate telo, ktoré sa nedokáže pohnúť.

            Prečo je tma? Prečo nič nevidím? Kde som? Prečo zvony sú tak ďaleko? Kde som? Prečo nič nevidím?

            „Nechajte ho odpočívať.“

            Je to tvrdé… bolí to… prečo nevidím?

            „Kde…som…“ stále tie slová, ktoré sú príliš tiché. I keď ich vyslovuje zabraňuje im hluk, piskot, vrčanie všetkých tých prístrojov. Ako čierny sprievod smrťou. Akoby sa netrápil už dosť. Zvony, teraz piskot, hukot. Nikto ho nepočuje, nemôže sa pohnúť. Nikto ho nevníma. Je slabý, tak moc slabý a unavený z toho ako to bolí a nemôže… znova sa nemôže postaviť a utiecť.

            Prepáč mi, ale nejde to…