Vráť sa…len sa vráť…

            Mal som sen…niekde ďaleko predo mnou, ležala lúka…zelená, obsypaná belasými kvetmi. Všade bol život. Počul som štebot vtákov až odtiaľ. Vôňu kvetín, smiech detí. Videl som modrú oblohu nad ňou. Všetko bolo v poriadku. Život dokáže byť krásny. Ale stál si tam? Díval si sa aby si videl ako sa cítim ja? Videl si, kde stojím ja? Na čiernej rozpálenej zemi…nado mnou čierne slnko a červená obloha. Nado mnou, biely Mesiac a čierno čierna obloha. Nekonečno…čierne nekonečno strachu…

Dokázal si, medzi našimi svetmi, šialene rozdielnymi svetmi, vybudovať most. Jeden pilier za druhým, kameň za kameňom, doska za doskou… všetko, z posledných síl, neúnavne…

Vždy som chcel vedieť, odkiaľ berieš silu. Kde sa všetko to odhodlanie berie. Vstaneš, začneš žiť, s úsmevom na perách, nech je život k tebe akokoľvek krutý. Nech bol akýkoľvek…vždy to prekonávaš s úsmevom.

To, čo potrebujeme k životu, dýchať, to nás zabíja… každučký nádych nás robí staršími a slabšími. Sme vydaní napospas životu nech je aký chce. Ale vieš…všetko čo som kedy videl, a cítil, či počul…všetky tie slová, boli vyslovené tvojim hlasom. Boli hlboko vo mne a snažili sa presvietiť temnotu v mojom svete. Tak ako si starostlivo a pomaličky budoval most medzi nami, bez svetla, predieral sa tou temnotou, tak rýchlo ako si sa dokázal usmiať a riecť, že je všetko v poriadku. Cez strach, ktorý ťa živý, cez strach, ktorý živý mňa…nie je to práve on, tým, čo máme spoločné.

Nech budem kdekoľvek, absolútne kdekoľvek, viem, že sa budem mať kde vrátiť…

Kdekoľvek budeš, Naruto…stratený, v strachu…zahnaný v kúte, budeš sa mať kam vrátiť…budem tvojim domovom…

                        Rok po odchode…

            Mal rád slávnosti. Všade samé farby, vôňa čerešní, a rámenu. Usmeje sa na ružovovlásku, ktorá zviera v ruke modrý slnečník. Pohliadne na modrú oblohu, ktorá tak moc pripomína jeho oči. Usmeje sa a vydá sa po boku Sakury ulicou, ktorou prechádzajú ľudia. Všade naokolo sú stánky, pestré farby stužiek, smiech detí.

            „Na…Naruto…“ Ozve sa Sakura po dobe, keď dlhšie mlčia. Prejdú na koniec sprievodu, kde tak nedolieha hluk.

            „…chcem aby si vedel…“ Otočí sa na neho s jemným úsmevom.

            „…každý dokáže čakať. Môžeš čakať, ale myslíš, že sa niečo zmenilo? Myslíš, že keď sa vráti, bude iný a nepohne sa od teba? Možno by bolo na čase začať žiť…“

            …počkaj na mňa…

            Sme ľudia…celkom normálni ľudia. Ničím výnimoční. Sme proste len a len ľudia. Všetci chceme jedno a to isté, prežiť svoj život plnohodnotne. Kým chceš aby som bol Sasuke? Kým mám byť, aby som ťa dokázal udržať? Kým mám byť aby si prestal odchádzať? Aby si prestal unikať, ďalej a ešte ďalej…stále ďalej a ďalej? Jedného dňa, sa zobudím a zistím, že vedľa mňa nie si…a možno sa už nikdy nevrátiš. Nikdy mi nepovieš, čo presne sa stalo, prečo si sa zdvihol a odišiel…možno mi to nepovieš preto, že si mŕtvy…možno mi to nepovieš, pretože si ma začal nenávidieť…

            „Vieš, Sakura…“ usmeje sa na ňu.

            „…netvrdila si vždy, že som úbožiak? Myslím, že to tak je…pretože, ja som úbohý tým, že neviem pochopiť pravdu…nevidím ju…stále som len hlavou v oblakoch…čakám a snívam…a možno to ma tu drží…na jedno mieste, po tom čo povedal počkaj na mňa, prosím…tie slová, majú pre mňa väčší význam, než si dokážeš predstaviť…“

Na chvíľu sa odmlčí. Ten čas plynie neuveriteľne rýchlo. Prešiel jeden celý rok od Sasukeho odchodu. Ten zvrat v chápaní, ani na okamih neustal. Po celý ten dlhý čas, si pamätal jeho slová. Ako sa s ním lúčil, s úsmevom a ako ho ubezpečoval, že všetko bude v poriadku, že sa vráti…nech na neho počká.

            „…vieš…“ pokračuje ďalej po odmlke s úprimným úsmevom na tvári.

            „…Sasuke o nič v živote neprosil…ani jediný krát…akoby som ho mohol zradiť?“

            Zelené oči pohliadnu do modrých. Vždy boli iní. Obaja. Každý videl toho druhého inak. Tak isto i Sasuke. A však, jednu vec mali tí dvaja spoločnú, a to , ako sa na nich díval Sasuke. Nech boli kýmkoľvek, nerobil v nich rozdiel, a i keď bol vždy nad nimi, kráčal popredu, nikdy ani jedného z nich neuprednostňoval.

            „…či to budú dni, mesiace, alebo roky…Sakura…“ jeho úsmev z tváre napadá. Pohliadne hore na oblohu.

            „…ja počkám…pretože prosil, a ja, mu chcem veriť…verím mu…potrebujem ho…“

            Slabý vietor, ktorý sa pohrával so zeleňou a lístím v stromoch zrazu zoslabol. Bezvetrie obralo o pocit sviežosti a obaja pocítili horúčavu slnka.

            „Ty sama dobre vieš, aký je to pocit, keď sa ti celý svet otočí chrbtom, nevníma ťa…necháva ťa bojovať samotného so svojim strachom…a ja, som v tom celučkom svete, našiel niekoho, jediného človeka, ktorý bol ochotný…ktorý sa nestaral o svet, o to čo kto hovorí…díval sa na mňa, na to kým skutočne som…a v celom život, je sakra ťažké niekoho takého nájsť…a ja sa nevzdám, len preto, že je to rok, či desať rokov…“

            V dobe čakania, strát a nálezov. Niečo z človeka umiera. Odchádza to a prežíva na miestach, kde stratilo kus seba samotného. Každá drobnosť má niečo svoje, jedinečné, bez čoho nedokáže žiť. Spomienky a všetky pocity ktoré sa viažu s miestom či osobou. Jeho strach, ostáva v temnom lese, zviazaný z hlasom neznámej ženy, ktorú nikdy nevidel. Prosila, tak moc prosila o jeho pomoc. Nikdy v živote už nedopustí aby sa prosba rozplynula…zanikla, nevyslyšaná… tak isto ako všetko čo mal, odišlo so Sasukem. Zanechal na mieste len podivnú stvorenie, ktoré sa snaží čakať kým tá odišlá polovička sa vráti. A to sa stane len vtedy, keď sa vráti i Sasuke.

Vždy sa musí niečo vrátiť, aby ostatok mohol pokračovať po kope…

**************

            Znamená čakať, byť úplne oddaný a verný? Znamená čakanie prejavenie sily vôle a dodržanie sľubu? I keď nechce, vzpiera sa…vždy sa jeho názor zmení. To vážne nemá na to aby žil vlastný život? Plnohodnotne, šiel ďalej, nezávisle na minulosti, ktorá by ho mohla v budúcnosti ovplyvniť. Chce takto stáť na jednom mieste celý život? Nie, on sa vráti…musí sa vrátiť…

            Na mieste, kde prvý krát v živote, snáď aj posledný krát, zistil, aké ťažké je znášať stratu, aké ťažké je lúčiť sa. Len stáť a dívať sa ako niekto koho potrebuje odchádza. Dovoliť mu, opustiť ho. Dovoliť mu čokoľvek…len sa dívať a nakoniec ostať na tom istom mieste a čakať…čakať a znova len čakať…

            Posadí sa na posteľ, ktorá ho toľké dni a mesiace hriala. V ktorej cítil jeho objatie, jeho slová a nežnosť, ktorá u nikoho iného nevyšla na povrch. Len on a on…a stále dookola, ho to núti pretrvávať a čakať… dúfať.

            „Baka Sasuke…“ prelezie mu cez pery.

Všetko je tak moc nefér. Nemá rád ľudí, ktorí si berú i to posledné čo má. Proste prídu, zhabú to, a s úsmevom nevinného si idú ďalej. Moc zlí…

            „…kde si?“

Keby mala trpezlivosť ruže prinášať, tak si môže otvoriť už botanickú záhradu o veľkosti celého sveta. Všade by už boli len a len ruže… záplava ruží.

Povzdychne si a rukou pohladí jemné saténové povlečenie na posteli. Tak jemné, chladivé. Ostalo tam od jeho poslednej návštevy. Potom odišiel. Nedokázal to ustáť. Tú prázdnotu miesta, kde mal byť niekto… kde mu niekto neustále chýbal, a ten strach z tej obrovskej samoty, na ktorú nebol pripravený, to len umocnil.

            Telo dopadlo do mäkkých vankúšov. Ucítil mäkkosť postele, vôňu ktorá bola teraz ešte intenzívnejšia. Modré oči zahalili viečka a všetko na okamih zmizlo. Prepadlo sa do tmy, odniesla to tma, odniesla všetky obrazy ktoré sa mu tvorili pred otvorenými očami. Nekonečná tvorba reality. Konečne mohol dýchať, zabudnúť, že neexistuje a nikdy sa možno už nevráti. Nevadí… možno to vážne nevadí, keď bude tak dlho, ako je večnosť, čakať na človeka ktorého miluje… pretože tak či tak, nikdy nezabudne, a pohnúť sa nedokáže. Na perách mu zahrá úsmev a jeho hruď sa nadvihne… dýchať, dýchať jeho… všade navôkol…

******************

            Drobné peľové chuchvalce sa vznášali dole k zelenej lúke. K odkvitnutým púpavám do ktorých stačilo fúknuť… videl by, ako život je krehký. Jedinečný a nezameniteľný. Len jediná osoba.

            Nikdy ma nenapadlo, že môžem uniknúť….

            Uniknúť…

            V diaľke boli počuť zvony… tíško odbíjali do podivného letného večera. Vzduch víril v horúčave, obloha teplom krvácala. Spálená na kúsky, z oblakov, ktoré sa túžili zrútiť a krvácať ďalej. Uniknúť pred tým tichým zvukom kovu, bijúceho do mojich uší, a myšlienok. Nikto sa nezaujímal. Kráčal a kráčal, ďalej po poli, po zelenej tráve napitej krvou, ďalej z neba a ďalej až ku koncu. Nenašiel som nič… len ten zvuk ktorý ma trhal na kusy…

            Nikdy ma nenapadlo, že môžem uniknúť…

            Nikdy ma nenapadlo, že by som sa mohol rozbehnúť a prebrodiť prekliatie v ktorom som stál. Utekať…

            Nikdy ma nenapadlo, že môžem uniknúť…

            Skackať na jednej nôžke, okolo duší, okolo svetielok, skackať do vody a znej znova na súš. Tak sa znova dostať k tomu zvuku. Rozrazí ma na kúsky… kúsočky…

            Sayonara… nakama…

            Sayonara… ningen

            Nikdy som nemyslel, že môžem uniknúť… ja som nemyslel, že unikať je možné…

            Rozbitý zvonom.. rozbitý, rozbitý…

            Sayonara… tsubasa…

            Nenapadlo ma utekať… prepáč… nenapadlo ma utekať…

            Zvony bijú, kričia tvoje meno, udierajú do mňa ako posledné božie rany… prepáč, nenapadlo ma utekať…

            Kľačal som v krvi, díval sa na rezané oblaky… prepáč, nenapadlo ma utekať…

            Vnútri mňa, ten zvon, nenapadlo ma plakať… prepáč, nenapadlo ma plakať za tebou…

            Prečo? Prečo? Je čierna vždy tak tmavá? Prečo? Prečo? Ľudia sú všetci tak tmavý… prečo? Prečo? Ma nenapadlo utekať…

            Prepáč, nenapadlo ma, že ma to zabije…

            Les tíchol. V jeho útrobách sa skrývala skupinka ninjov. Tíško sedeli okolo maličkého, drobného ohníka, ktorý ich oberal o ilúziu večnej temnoty a smrti. Bol tam, len stál a neskôr padol… všade riečky krvi. Malé, drobné, lesknúce sa na zelených steblách trávy, v odraze od šarlátového slnka. Padol na kolená, povedal len nenapadlo ma…

            Ticho… to večné ticho, ktoré prúdilo v žilách ako kúsky ľadu. Bralo ich to preč, večné ticho… tichosť zvonov…

            „Zvony, zvony…“ krik sa niesol lesom a spôsobil chaos. Oheň sa rozniesol do suchých vetvičiek a porastov rozdupaný ninjami. Niesol sa a vzbĺkol v strome. Zvony, prečo mali taký strach zo zvonov?

            Watashi wa… ningen desu ka? Naze? Ante… skida… ningen?

            Ante…

            Nenpadalo ma utiecť… prepáč…

            Ako sa ti ospravedlním, keď ťa už v živote neuvidím? Ako sa ti ospravedlním, keď ťa už v živote neuvidím? Ako sa ti ospravedlním, keď ťa v živote neuvidím? Sľub… uvidíme sa… onegai… počkaj… na mňa…onegai… onegai… sayonara…

            Nenapadlo ma utiecť… prepáč…

            Kričím počuješ ma?! Ja kričím!!! Prepáč, nenapadlo ma utiecť!

            Osemdesiat dva mŕtvych, štrnásť zranených. Nekonečne veľa ľudí, ktorí neexitujú vďaka vojne… minulosť a budúcnosť. Dávajú im mená.

Ako starý film s pásmi na bokoch, s pretrhanou fóliou. Znova videli to isté… stále, staré, známe, zachovalé ničenie… ničenie…

            „prepáč, že sa už neuvidíme…“

            Červená obloha sa zliala do jedného oka, splynula v jedno a zabila… vyliala sa dole ako vodopád, ako oceán na konci sveta do neznáma. Obloha sa na neho vyliala, celučká ho prikryla tou príjemnou červeňou, teplou, skryla ho pred bezprávím sveta.

            „I tak sa nikto nestará…“

            Zvony… nevrátia ti ma…

            Prepáč, nenapadlo ma to… že to nepôjde…