Wake me up from a nightmare we live

Ulica je kruté miesto. Samozrejme, hovoríme o uliciach, kde ľudí okrádajú, zabíjajú a mlátia, aby mohli sami prežiť. Jedia mŕtve holuby alebo iné zvery, zhnité ryby alebo pod. , pretože nič iné nepoznajú. Takto vyrastali a takto aj žijú. Nikto sa nestará o nikoho, v tejto krutej realite je ťažké postarať sa sám o seba, nie to ešte aj o deti.  Samozrejme, deti tam sú. No niektoré zabijú. Buď ich zabijú hneď ako sa narodili, alebo ich niekto zabije z vrstvy mäsiarov, lebo sa snažil nájsť jedlo.

Sú tu potom aj iné deti. A taká bola napríklad aj Kaya. Vychudnutá, pätnásť ročná dievčina, ktorá mala svojské názory. V týchto uliciach deti už v desiatich vedeli, že svet nie je tak ružový, ako počuli od detí v meste, ktoré sa nikdy nemuseli starať o to, či budú hladovať. Ich jediná starosť bola dilema ‘Čo si dám dnes na obed? ‘. Toto je miesto, kde je celé mesto rozdelené na tri vrstvy. Bohatá- kde žili vysoko postavení ľudia, dlhý rodokmeň, veľké firmy a pod. Potom tu je stredná vrstva- kde sa nachádzajú ľudia ako každý iný, učitelia, programátori, lekári a podobne. A nakoniec, chudobná- alebo tiež podľa niektorých ľudí ‘odpadová vrstva‘- kde sú ľudia, ktorí každý deň hladujú, dúfajú, že prežijú ďalší deň a nikto ich neberie do úvahy. Úprimne, keby sa tam šíril mor, mesto by to nebralo do úvahy.

„Kaya! Máš niečo na jedlo?!“ vrešťali po nej menšie deti asi dva zrúcané bloky od nej. Pretočila očami a rozbehla sa k nim. Spod rozťahaného a špinavého trička vytiahla veľký kus chleba a víťazoslávne sa zaškerila. Deti okolo nej sa na chleba vrhli ako supy a jej nenechali nič. Bola pre ne ako veľká sestra. Deti, ktoré boli ešte primalé na to, aby sa o seba postarali sami, inak by ich zabili, si zobrala na starosť. Vedela, že je to hlúposť, pretože takto čoskoro umrie, no rovnako nemala až tak kruté srdce na to, aby ich vystavila tvárou v tvár chladnej realite.

Sledovala deti, ako sa bijú o kus chleba. V momente, ako dojedli, sa rozbehli do vnútra chladnej prázdnej budovy. Sledovala ich, kým posledné dieťa nezmizlo za stenami budovy a potom si konečne vydýchla. Uvoľnila všetky svaly, ktoré jej horko ťažko zadržovali zvuk škŕkajúceho brucha. Už si ani nepamätala, kedy dala do úst niečo, čo by sa naozaj považovalo za jedlo. Jediné čím sa stravovala v poslednom čase, boli korienky rastlín, ktoré našla pri výprave na lov jedla.

Podišla ku kusu betónu vo výške jej kolien a rozvalila sa na neho. Brucho jej škŕkalo a snažilo sa na seba upútať pozornosť. Zatvorila oči a snažila sa to ignorovať. V tom ju niekto zaťahal za rukáv na rozťahanom svetri. Otvorila oči a obzrela sa na malého chlapca. Vďaka tomu, že im nosila jedlo niekoľko krát denne neboli deti až tak vychudnuté ako ona, no rozhodne sa to označovalo ešte za podváhu. Jeho prosebné ligotajúce oči zaujali je pozornosť.

„Čo sa deje?“
„Anna je chorá…“
„Čo jej je?“
„Je červená! A zvracia!“
Po týchto slovách vyletela na nohy. Pri behu sa jej takmer od únavy podlomili, no nabrala silu a vyrazila rovno do budovy. Vybehla po zrúcaných schodoch hore a uvidela, ako sú deti pousádzané okolo jedného ležiaceho dievčatka. Podišla k nemu. Bola bledá ako stena a líca jej horeli. Zamračila sa. Nemohla dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Vedela, že potrebuje lieky. No nemala ich odkiaľ zohnať. Peniaze nikdy v živote v ruke nedržala. Netušila čo má robiť. Chorá bola veľa krát, no toto bolo istým spôsobom iné ako normálna chrípka.

Bežala do mesta. Dúfala, že sa medzi nimi nájde aspoň jeden milý človek, ktorý by bol ochotný pomôcť niekomu ako je ona.  Nohy sa jej triasli od únavy a vyčerpania. Keď sa konečne dostala na ulicu plnej ľudí, podlomili sa jej kolená a ona padla na tvrdú, studenú a vlhkú zem. Snažila sa nabrať dych. Obzrela sa okolo seba a snažila sa odhadnúť, koľko ľudí , ktorí by jej pomohli, tu v okolí je.
„Prosím, pomôžte mi niekto!“ zvrieskla z plných pľúc na celú ulicu. Všetci sa k nej otočili, no keď si všimli ako vyzerá, pochopili, že tej rozhodne nepomôžu. Veď, prečo by sa mali starať o nižšiu vrstvu ako sú oni sami?

„Strať sa, špina! Nepotrebujeme ťa tu!“ vrešťal dav ľudí obklopujúci ju. Hádzali do nej paradajky, ktoré sa následne rozpľasli na zemi alebo na jej svetri. Kryla si hlavu pre prípad, že by začali hádzať ťažšie veci. Neohrabane sa vyškriabala späť na nohy a utekala preč. Poníženia mala dosť. A aj paradajok. Pár ich zobrala zo sebou, aby sa dievča najedlo a aj ostatní. Utekala späť k budove, kde sa schovávali.

Keď vbehla do budovy, všetky deti zaryto mlčali. Podišla k nim a dala im po jednej paradajke. Nebolo toho veľa, pre päť detí po jednom a jednej dve paradajky, pre ňu zvýšila jedna. ‘Aspoň jedna… ‘  pomyslela si a podišla k Anne. Bledé dievčatko ležalo nehybne na zemi. Oči zatvorené, nedýchala. Keď sa dotkla kože, bola už studená. Zdesene sa na to pozerala. Otočila sa ku deťom s otázkou vpísanou v tvári.
„Keď si odišla… Tesne potom…“ Odpovedal chlapec, ktorý za ňou aj prišiel, Rai. Pozrela sa ešte raz na malé dievča. Nemohla mať viac, ako osem. Zaťala päste, dala deťom dve paradajky a so sklonenou hlavou vyšla z budovy.

Sedela pod nočnou oblohou a sledovala čierne mačky, ako prebehujú okolo. ‘Ak by som neodišla, mohla byť možno stále tu… Viem, že som nemohla nič spraviť, no aj tak… Prečo ma nikto nepočúval, keď som ich prosila o pomoc?! Prečo sa toto muselo stať?! ‘ opakovala si v hlave a čím ďalej tým viac sa mračila. Nepáčilo sa jej to, mala chuť prísť ku každému jednému, čo mal čas do nej hádzať paradajky a spraviť im zo života peklo.

I want a wrecking ball
I want to break it all
I want to jump the track
Fade the day to black

It‘s in the elements
In the elements
Is what they meant
And the world is bent

‘Konečne! Nové mesto! Konečne som dorazil! ‘ hovoril si chlap v tmavom kabáte, keď vystúpil z vlaku. Para sa mu vznášala okolo nôh, akoby ho chcela pohltiť. S jednoduchým kufríkom sa vybral ďalej od vlaku, k začiatku stanice a von. Hľadať si hotel, kde by mohol prespať, kým by si nenašiel byt. Chvíľu to rozhodne bude trvať. No peňazí mal dosť.  

Vybral sa do luxusného hotelu pri centre mesta. No keď uvidel cenu, musel sa otočiť a odísť. Nechcel si vyberať priveľa peňazí z bankového účtu. A tie peniaze, čo mal so sebou v hotovosti mu mali vydržať aspoň mesiac. Áno, patril k bohatej vrstve. Staré mesto kde žil ho začalo nudiť, no a keď máte dosť peňazí, prečo len tak neodcestovať? Veď, vrátiť sa môže kedykoľvek.

Vybral sa do jedného staršieho, dreveného hotela blízko trhov. Hotel nebol vôbec drahý, no nedá sa povedať, že by to zabezpečenie bolo tiež nejako úžasné. Na chvíľu oľutoval voľbu tohto hotela pred tým prvým. No tá živá atmosféra ho nejako donútila zostať. Pach udupanej zeleniny vo vzduchu mu pripomenul časy, kedy bol ešte malý a s matkou chodil po trhoch nakupovať zeleninu.

Keď prechádzal okolo, všimol si skupinu ľudí. Väčšiu skupinu ľudí, ktorí okolo niečoho stáli.
„Prac sa, špina! Nepatríš sem!“ kričali a hádzali paradajky. Pristúpil trocha bližšie a uvidel dievča. Vychudnuté dievča v obrovských špinavých šatách a so zamotanými plavými vlasmi. Krčilo sa na zemi, zakrývajúc si hlavu a nenápadne zbieralo obité paradajky zo zeme. Na tvári malo utrápený výraz a vyzeralo, že čoskoro sa postaví a odíde. Prišlo mu jej ľúto. Vidieť takto mladé dievča v takejto situácii a ľudia sa k nemu správajú takto. Chcel jej pomôcť, no v momente, ako naťahoval ruku aby si prerazil priestor pomedzi ľudí, sa dievča postavilo a utekalo s bosými nohami preč. Dav sa rozišiel a jediný dokaz ktorý zostal, že sa tam niečo stalo poli paradajky na zemi a chlap hľadiaci do uličky.  

Vošiel do starého hotela ktorý smrdel po pive a cigaretách. Zobral od recepčného kľúče od svojej izby a vyšiel hore schodmi k izbám. Zabuchol za sebou dvere tak silno, že sa zo stany odlomil malý kúsok omietky. Bol vytočený zo správania tých ľudí vonku. S chvejúcimi rukami od zvýšeného tlaku si dal dole kabát, čiapku a vyzul sa. Prešiel k svojej posteli, do ktorej keď sa hodil, vybehol do vzduchu obláčik prachu a okolo neho sa vzniesla zatuchnutá vôňa. Rozkašľal sa a keď sa trocha upokojil, zahľadel sa do dreveného stropu nad sebou. Premýšľal, ako by mohol tomu dievčaťu pomôcť, ak by ju ešte stretol. Nadával sám na seba, lebo sa k nej nevybral skôr a nezastal sa jej.

***

„Kaya, kam ideš?“ spýtal sa jej malý chlapček s uhľovo čiernymi očami.
„Pre jedlo…“ Odpovedala bez toho, aby sa na neho pozrela. Z očí sa jej stratil lesk a kruhy pod očami boli väčšie ako obvykle. Vedela, že si o ňu deti robia starosti, no ona im nikdy nič nechcela povedať a keď sa snažili, odbila ich od seba. S výrazom plným starostí sa na ňu díval, ako odchádza.

Už to bol týždeň, čo malá Anna zomrela. Vyhýbala sa hlavnému trhu a väčšinou riskovala a kradla jedlo z domov a podobne. Nechcela sa tam vrátiť, ak by spoznala tváre ľudí, ktorý po nej hádzali tie paradajky, pričom ju ani nevypočuli, tak by ich asi zabila. A nemohla sa nechať zatknúť políciou. Tie deti by boli potom stratené. No dnes tam pôjde. Musí nabrať viac jedla pre nich. Z toho mála čo ukradla sa veľmi nenajedli…

Pomaly vošla na ulicu plnú ľudí. Snažila sa stratiť v dave, tak medzi mini kľučkovala. Trocha sa naklonila na stranu k obchodom. Kráčala a čakala, až nájde vhodný stánok, kde predavač nebude dávať pozor. Bingo! Stánok s chlebom. Predavač bol otočený a vyberal niečo z debny. Natiahla tenkú ruku a schmatla jeden veľký kus chleba, ktorý schovala pod bundu, ktorá na nej pôsobila tri krát väčšie. Kráčala ďalej, hľadala ďalší stánok. V tom ju však niekto chytil sa zápästie. Do frasa! Všimol si, že som mu zobrala chleba?! pomyslela si, keď zatvorila oči a čakala ranu od predavača. Tá však neprišla.
„Ty si to dievča do ktorého hádzali tie paradajky, však?“ prihovoril sa jej milý mužský hlas. Otvorila najprv jedno oko, potom druhé. Pred ňou stál celkom mladý chlap. Mohol mať okolo dvadsať rokov. Milo sa na ňu usmieval. Jeho tvár však v dave, ktorý bol k nej hnusný nespoznala.

Zazrela na neho.
„Aj vy ste si po mne hodil, však?“ povedala s nepriateľským tónom a vytrhla ruku z jeho zovretia.
„Nie. Videl som, ako po tebe hádzali tie paradajky, chcel som ti pomôcť, no utiekla si.“
„Myslíte, že vám to uverím?“ odpovedala s nepriateľským tónom.  Muž sa na ňu milo usmial.
„Nemyslím si, no ak chceš jedlo, kúpim ti ho toľko, koľko len chceš bez toho, aby si kradla.“
Rozžiarili sa jej oči. To myslí vážne? znela jej otázka v hlave. Tú však rýchlo aj zabudla.
„Neverím vám.“ Povedala, otočila sa a chcela odísť.
„Nemusíš, ja to proste spravím.“
Otočila sa k nemu, nechápala, čo od nej chce. Chlap prešiel k stánku a poprosil si celú tašku jabĺk. Keby mohla toľko ukradnúť, nemuseli by si robiť starosti s jedlom týždeň. A on proste prišiel a kúpil a to len tak. Kto je ten chlap?

Podišiel k nej s taškou plnou jabĺk a priateľským úsmevom na tvári, Netiahol k nej ruku s taškou.
„Sú tvoje.“ Povedal milo a jej sa rozšírili zreničky. Z úst jej začala stekať slina a brucho jej nahlas zaškŕkalo. Zahanbene si utrela slinu z úst a vzala tašku do rúk. No váha tej tašky ju stiahla na zem. Nemala dosť sily na to, aby uniesla takú ťažkú vec a on to držal len v jednej ruke. Muž sa slabo zasmial a zobral jej tašku z rúk.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Povedal milo. Nevedela čo povedať, nikto k nej nebol za celý život taký milý, tak len prikývla. Vybrali sa po trhu ďalej. Za každým, keď hľadela túžobne na nejaký obchod dlhšie, ako na iné, prišiel on a kúpil z toho tovaru toľko, koľko sa len dalo.

Pomaly sa stmievalo. Dievča horko-ťažko vliekla pred sebou jednu tašku hrozien, zatiaľ čo chlap za ňou mal dokopy päť tašiek plných nejakého jedla. Vliekla ho k deťom. Sama by to všetko neodvliekla, ani keby to ťahala po zemi. A on bol k nej aj milý. Keď došli na miesto. Bolo tam ticho, až priveľké. Trocha sa zdesila. Normálne by sa na ňu deti už vešali a pýtali si jedlo. Položila tašku na zem a vybrala sa k budove. Tak uvidela schúlené deti. Keď ju uvideli, na tvári sa im rozžiaril úsmev a vrhli sa na ňu.
„Kaya, kto je ten chlap?“ pýtali sa jej.
„Jeden milý pán, čo mi pomohol.“
„Pomohol?“
„Kúpil nám veľa jedla!“
Deti sa rozžiarili ešte viac a rozbehli sa k nemu.

***

Ráno sa vybral na trhy, ako vždy. Úprimne dúfal, že ju tam zase uvidí. A keď prechádzal okolo ľudí, zazrel v dave plavé strapaté vlasy. Vybral sa za nimi a keď videl tú chudú ruku, čo sa natiahla po chlebe keď sa nikto nepozeral okrem neho, bol si istý, že je to ona. Rozbehol sa za ňou a chytil ju za ruku. Otočil ju k sebe, pričom mala pevne zavreté oči.
„Ty si to dievča, čo na ňu hádzali paradajky, však?“ prehovoril k nej. Pomaly otvorilo oči a pozrelo sa na neho zmätene. V tom ako keby ju vymenili a zazrela na neho, ako keby ho chcela podrezať.
„Aj vy ste si po mne hodil, však?“ povedala nepriateľsky a vytrhla sa mu.
„Nie. Videl som, ako po tebe hádzali tie paradajky, chcel som ti pomôcť, no utiekla si.“
„Myslíte, že vám to uverím?“ Ten nepriateľský tón sa mu páčil. Viac toleroval ľudí, ktorý neverili ostatným. Tí ľudia dokážu viac ako tí, ktorí veria každému.
„Nemyslím si, no ak chceš jedlo, kúpim ti ho toľko, koľko len chceš bez toho, aby si kradla.“ V tej chvíli sa jej rozžiarila tvár a pripomínala mu malé vyhladované šteňa. No netrvalo to dlho.
„Neverím vám.“ Povedala a o otočila sa.
„Nemusíš, ja to proste spravím.“ Povedal a vybral sa k stánku s jablkami. Mal dosť peňazí v peňaženke. Mohol jej kúpiť toľko, koľko len chcela.

Spolu strávili celý deň na trhu a keď sa stmievalo, vybral sa za ňou. Netušil, kam ho vedie cez tie vedie cez tie všetky uličky, no nejako jej proste veril. Došli do opustenej štvrti. Staré budovy, rozbité autá… Ako keby tam vládla len anarchia a teroristické útoky boli bežné. Položila tašku a vbehla do rozpadnutej budovy. Už si myslel, že ho tam nechala, keď sa z budovy na neho vyrútilo viac ako desať detí a vrhli sa na tašky s jedlom. Všetky kričali od radosti, niektoré dievčatká dokonca aj plakali, keď jedli už tretí kus chleba. Došla aj ona, sadla si na zem a pustila sa lačne do jedla.

On tam len stál a pozoroval ich. Mohol len hádať, ako dlho tie deti nejedli. Všetky boli strašne chudé. Kosti im trčali spod kože a jedlo do seba pchali, ako keby nikdy nejedli.  V tom sa k nemu natiahla ruka. Pozrel sa na ňu. Podávala mu jablko.
„Chcete?“ spýtala sa už milšie, no aj tak tam bol ten tón, ktorý hovoril, že mu neverí.
„Ďakujem“ povedal milo, usmial sa na ňu a zobral si jablko. Začal ho jesť pomalšie, ako oni. Keď ho dojedol, sledoval ich. Následne sa otočil k dievčine.
„Prečo si taká nepriateľská k ostatným?“ spýtal sa jej. Táto otázka mu vŕtala v hlave už dlhšie, síce videl, čo jej ľudia spravili, no aj tak, to, ako sa správala bolo pre neho prehnané.
„Lebo si to zaslúžia.“
„Prečo myslíš?“
„Nechali zomrieť Annu! Len vďaka tým sprostým veciam s vrstvami a ich zásadami jej nepomohli! Prvý krát som ich požiadala o pomoc a oni sa mi otočili chrbtom a hádzali do mňa jedlo! Nechali ju umrieť! Neverím tým hlupákom! Toľko z ľudí, ktorých poznám zabili, prečo by som mala byť milá?!“ soptila a on bol zaskočený, koľko vecí z nej z ničoho nič vyšlo.
„Skúšala si to niekedy zmeniť?“
„Ako keby som mohla! Zabili uja, čo sa o mňa staral, lebo som ochorela a on ich prosil o pomoc! Čo som mala ako malá zmeniť?! Nechať sa dobrovoľne zabiť?! Aj keď som mala peniaze, nechceli mi nič predať! Je to podľa teba situácia, v ktorej by si mohol niečo meniť?!“ kričala na neho. 

Povzdychol si. Toto mesto bolo prehnité. A nemalo ďaleko k tomu, aby sa začali ľudia búriť, len keby ich k tomu niekto viedol. V tom mu niečo napadlo.
„Chcela by si to zmeniť?“
„..Ak by sa to dalo, zmenil by to už niekto, nie?“
„Chcela by si to zmeniť ty?“
„… Keby som vedela ako, áno.“
„Pomôžem ti.“
„Čo?“
„Spravím z teba niekoho, kto to bude môcť zmeniť, ver mi.“
„… Skúsim to…“

Give me something to believe in
A drop of hope to raise our fists up high
Blood fills our lungs from screaming
We won’t live a lie, won’t live a lie

This life is but a dream

So wake me up
Cause I must be dreaming
I can’t believe what my eyes are seeing
Yeah wake me up
I can’t find a meaning
Nothing really matters when
the world is sinking

***

Viedol ju do hotelu kde bol ubytovaný. Deti museli zostať tam, bolo by až príliš podozrivé, keby tam naklusal s hŕstkou malých detí v otrhanom oblečení. Vošli dnu, zobrali kľúče a vošli do jeho izby.
„Zajtra ti pôjdeme pozrieť normálne oblečenie.“
„Čože?“
„Nemôžeš tu chodiť takto, inak nás vyhodia. Nájdeme ti normálne oblečenie, umyješ sa, učešem ti vlasy a budeme pokračovať ďalej.“
„Nie, ja nechcem!“ nepáčila sa jej myšlienka, že bude vyzerať ako jedna z tých, čo jej ublížili.
„Ak chceš zmeniť stav ako je to teraz, budeš robiť to, čo ti poviem.“
„A čo ak nie?“
„Chceš, aby aj ostatné deti umreli spolu s tebou?“
„….Nie….“
„Tak budeš robiť to, čo ti poviem.“ Povedal a tým aj ukončil debatu. Nemala na výber. Zahnal ju do kúta ako mačka myš a teraz sa s ňou bude hrať. Nebude to navždy, nebude to navždy, opakovala si stále dookola.

Prešlo už pár týždňov, odkedy Kaya odišla od detí a začala bývať s Maom. Spravil z nej pekné pätnásť ročné dievča. Učil ju veci, ako donútiť ľudí, aby za ňou stáli, veci o krajine a podobne. Naučil ju, ako riadiť ľudí tak, aby plán čo robí sa aj podaril. Konečne trocha pribrala. Stále jej bolo vidieť rebrá a pár kostí, no nie až tak, ako keď sa stretli. Deťom stále nosila jedlo a starala sa o nich.
„Kaya, poď sem.“ Povedal jej, keď sa len tak povaľovala na posteli. Postavila sa a prišla k nemu.
„Čo je?“
„Skúsime to.“ Povedal a podal jej staré oblečenie. Nechápavo sa na neho pozrela. „Je dobrý čas s tým začať, pôjdeš si podrobiť ľudí, vyburcuj ich, aby si stáli za svojím.“
„Dokážem to?“
„Verím ti, máš na to schopnosti, ak si ešte pamätáš, čo som ťa učil, budeš mať úspech.“
„…Dobre…“ prikývla a zobrala si staré oblečenie. Tak dávno ho nevidela. Zaškerila sa a vbehla do kúpeľne, aby sa prezliekla.

Keď vyšla von, zase mala staré otrhané oblečenie, ktoré mala na sebe, keď sa stretli. Strapaté plavé vlasy jej viseli na pleciach a tvár si zašpinia. Videla, ako sa na ňu usmial. Zaškerila sa.
„Idem.“
„Dávaj pozor.“
„Dám!“ zakričala, keď sa už hnala po chodbe a dole schodmi. Vybehla von na ulicu a zamierila k uličke, odkiaľ sa dalo dostať k jej starej štvrti.

Došla do hlavnej štvrti. Kopa ľudí v otrhaných šatách, ktorý len tak blúdili v jednej rozbitej chatrči k ďalšej. Pár detí, ktorý utekali pred nejakým chlapom, ktorý na nich vrešťal. Nadýchla sa toho smradľavého vzduchu, ktorý tak dávno necítila. Vyliezla na strechu jednej chatrče.
„HEEEJ!“ zvrieskla na celú štvrť, takže sa na ňu každý pozrel a podišiel bližšie.
„Čo chceš?! Zlez dole než zlomíš strechu!“ vrešťali po nej.
„Najprv ma vypočujte!“
„Čo od nás malé decko ako ty môže chcieť?!“
„Poďme proti nim!“
„Čože to dieťa práva povedalo?“ spytovali sa ľudia pod ňou.
„Poďme sa postaviť proti tomuto systému! Máme právo platiť za tovar, ak máme peniaze! Máme právo argumentovať proti ľuďom ktorí nemajú pravdu bez toho, aby sme skončili zranení! Máme právo zvýšiť náš hlas v spoločnosti a stáť si za tým, čo sme povedali bez toho, aby nám bolo hodené blato do tváre!“ kričala z plných pľúc. Ľudia na ňu hľadeli, zazrela ten lesk v ich očiach, lesk tej malej nádeje. Začali o tom súhlasne debatovať v dave.
„Spojme sa a postavme sa proti nim! Stojme si za naším slovom!“ kričala naďalej, pričom zdvihla päsť k oblohe.
„Áno!“ ozval sa dav a všetci dvihli päste k oblohe.

Down, down. down
When it all falls
Down, down, down
Who will you blame?

I want to be what I’m not
I want to care a lot
I want to stop your fall
I want to take it all

***

Sedel v kresle a čítal knihu. Premýšľal, že keď toto všetko skončí, vráti sa tam, kde pred tým bol. Veď, je mu len dvadsaťpäť, môže robiť čokoľvek, môže si nájsť ženu, založiť si rodinu a už nikdy sa sem nevrátiť. V tom sa však rozleteli dvere a vbehla tam Kaya.
„Čo sa deje?“
„Podarilo sa mi to!“
„Čo?“
„Podarilo sa mi ich presvedčiť, aby sme niečo začali robiť!“
„Vieš ako ďalej postupovať?“
„Hej!“
„Tak do toho, keby niečo, som tu.“
„Jasné!“ usmiala sa na neho a vybehla von, zas k davu.

It’s never Heaven sent
Never heaven sent
And what they meant
never made a dent

***

„Ako zariadime, aby nás počúvali?“
„Berte zbrane, tyče, rozbité sklo, rozbité fľaše! Ak nás nebudú počúvať, strach ich donúti!“
„Hodláme ich zraniť?!“
„Nie, no oni to vedieť nebudú, násilím to nevyriešime, no ak budú chcieť bojovať, budeme. Nevedia, koľko nás je! Tak isto nevedia, čo dokážeme!“
„Presne!“ zahučalo niekoľko chlapov vzadu.
„Dobre, aký je teda plán?“
„Vbehneme do mesta cez trh, budeme postupovať smerom k hlavnej ulici, kde je najvyššia vrstva, ktorá to tu riadi, ak ich zvrhneme, alebo presvedčíme, práva sú naše.“
„A čo polícia, alebo ľudia, ktorí nás budú chcieť zastaviť?“
„Preto máme zbrane, ak budú chcieť, vrátime to!“

Zakrádali sa v tieni uličiek. Ulice boli plné ľudí. Čakali na Kayin pokyn. Ešte chvíľu sledovala ľudí a keď uznala, že nebezpečenstvo polície je nízke, zdvihla ruku a švihla ňou dole. Prvá skupina sa s krikom vyvalila z ulice, čo bol signál pre ostatné. Tie urobili to isté a s krikov si razili cestu vpred pomedzi zdesených ľudí. Pár z nich, ktorý si uvedomili, komu dávali priestor na beh sa zobralo a snažilo sa im to prekaziť, no v momente boli odhodení do niektorého zo stánkov.

Prvá prekážka bola polícia, ktorá dorazila v momente, keď počuli väčší rozruch na trhu než by mal byť. Vytiahli zbrane a chceli strieľať, no prednejšia línia povstalcov, ktorí vlastnili tupé zbrane na nich zaútočili, zatiaľ čo sa ostatní pohybovali vpred. Takto narazili ešte na väčšie jednotky policajtov a po uliciach sa rozpútal chaos. Bolo počuť strieľanie z pištolí, vreskot bojujúcich ľudí. Vo vzduchu sa vznášal dym z podpálených vecí, krvi a potu.

Give me something to believe in (believe in!)
A drop of hope to raise our fists up high
Blood fills our lungs from screaming (screaming!)
We won’t live a lie
won’t live a lie
This life is but a dream.

So wake me up
Cause I must be dreaming
I can’t believe what my eyes are seeing
Yeah wake me up
I can’t find a meaning
Nothing really matters when
the world is sinking

***

Sledoval to cez okno v izbe. Davy ľudí so zbraňami ktorí si razia cestu za právom. Niektorí mali v rukách fakle s ohňom a z času na čas niečo podpálili. Otvoril okno a nadýchol sa vzduchu. V dýchol dym z okolia do pľúc a pozrel sa na nich. Kaya postupovala dobre. Takto si jeho mesto nadobudlo práva a takto sa to podarí aj im. Veril jej a vedel, že ona je schopná toto mesto zmeniť.

Down, down. down
When it all falls
Down, down, down
Who will you blame?

***

Jedna skupina jej pomáhala drať sa k hlavnej budove, kde sa celé mesto riadilo. Musela sa tam dostať, aby ich presvedčila. Keď už bola tesne pred dverami, trasu jej skrížila polícia. Jej priatelia sa na nich vrhli aby jej nemohli nič spraviť, no ona zostala zarazene stáť na mieste a sledovala ich. Obzrela sa. Je to naozaj takto správne? spýtala  sa sama seba.
„Kaya! Bež!“ zvrieskol na ňu jeden chlap a ju to vtrhlo do reality. Pozrela sa na nich a prikývla. Rozbehla sa k dverám, do ktorých sa zaprela a otvorila ich. Vbehla dnu a zamierila ku schodom a k hornej sále, kde mali byt.

Otvorila dvere do miestnosti, kde sedelo zopár postarších mužov okolo stola, ktorí hneď rozhorčene vstali, keď otvorila dvere.
„Zmizni, špina!“ zvrešťal na ňu jeden chlap s dlhou bielou bradou. Zamračila sa.
„Sme tu, aby sme získali naše práva!“
„Netrep hlúposti! Nemáte nárok na práva!“
„Povedzte jeden dôvod, prečo nemáme! V čom sa tak líšime od vás?! Peniazmi?! Tie máme, no vrstva pod vami nám ju nevezme!“
„Samozrejme! Čo si čakala od vrstvy, ktorá kradne, neumýva sa a nevie sa správať?!“
„A vďaka komu to tak je?! Vy ste nás nechali takto žiť! Teraz sme tu, aby sme vám mohli byť rovní! Máme právo na názor! Máme právo vzdelávať sa! A tiež máme aj právo normálne žiť!“
„Stráže!“ zvrieskol jeden zo starších s nahnevaným výrazom. Okolo nej sa objavili dvaja chlapi, ktorí ju chytili za plecia a nechceli ju pustiť nehľadiac na to, ako veľmi sa im snažila vytrhnúť.
„Si odsúdená na smrť za tento rozruch, čo si spôsobila týmto povstaním!“
„Vážne si myslíte, že toto je koniec?! Keď ma zabijete, budú ďalší, ktorí budú toto opakovať!“

„Starší, má pravdu, takto sa to po tomto neskončí, dostali by sme sa len do vojny s častou mesta…“ povedal jeden mladší pán. Pán s bielou bradou sa zamračil, no nemal na výber, než uznať, že je to pravda. Chvíľu medzi sebou niečo mrmlali, keď zase prehovoril.
„Dobre teda, dáme vám vaše práva, no na smrť si odsúdená napriek tomu! Odveďte ju!“ povedal a chlapi ju začali ťahať preč zo sály.

Trust is breached
We’re misunderstood
We try to find our way
But we’re falling down!
Nothing to hold on to (down!)
No one there to catch you (down!)
And I could never lie to you

I said we’re fucking falling down!
Nothing to hold on to (down!)
No one there to catch you (down!)
And I know you’d never lie (down!)
Give us something to believe in, believe in, believe in!
This life is not a dream!

***

Správa o jej popravení sa rozšírila po meste ako oheň. Jej ľudia boli radi, že si vybojovali práva, no on z toho nadšený nebol. Prečo ju chcú popraviť?! V jeho meste sa to nestalo, tak prečo tu áno?! Za čo mohla?! Že si chránila časť svojej rodiny? Že sa pre nich snažila získať to, čo im bolo vzaté?! Toto mesto je choré, pomyslel si smutne. Prešiel týždeň, odkedy ju zajali a na ďalší deň malo byť verejné popravenie. Váhal, či tam ísť, nechcel ju vidieť umierať… No chcel ju vidieť posledný krát, chcel vidieť jej posledné chvíle života, pričom dúfal, že si ho všimne a on jej poďakuje z diaľky za záchranu mesta. Vedel však, že sa bude musieť postarať o deti, o ktoré sa starala ona. Nájde im dobrý domov v inom meste, kde nikto nebude vedieť, odkiaľ sú.

So wake me up
Cause I must be dreaming
I can’t believe what my eyes are seeing
Yeah wake me up
I can’t find a meaning
Nothing really matters when
the world is sinking

***

Viedli ju na pódium, v strede hlavnej ulice. Dnes je môj posledný deň, čo? pomyslela si a musela sa nad tým pousmiať. Dúfam, že deti budú v poriadku… Stráže ju vyviedli hore na pódium, kde ju priviazali ku stĺpu a nechali ju tam. Podišiel tak jeden chlap, ktorý začal čítať niečo z knihy pred tým, ako ju zastrelia. Nepočúvala ho, hľadela do davu, keď si všimla Maa. Hľadel na ňu so smutnými očami. Dal si dole klobúk a uklonil sa. Vďaka, pomyslela si, že to malo znamenať. To gesto ju učil. Usmiala sa.
„…Nejaké posledné slová?“ povedal chlap pred ňou a obrátil sa k nej. Usmiala sa na neho.
„Dali sme to, máme naše právo na názor!“ zvrieskla na dav a usmiala sa ešte viac.

Stráže nastavili zbrane na ňu a stlačili spúšť. Po okolí zaznel niekoľko krát výstrel. Krv jej vytekala z rán, no stále sa usmievala. Zatvorila oči a posledný krát vydýchla.

Down, down. down
When it all falls
Down, down, down
When it all falls
Down, down, down
Who will you blame?