Why are you crying baby?

     Nevládal ani otvoriť oči, hlava mu klesala stále dole, telo ho rozbolelo tak náhle, akoby ho niekto udrel obrovským kvádrom a nechal ho ležať na chodníku. Všetky zvuky sa pomaly strácali až nakoniec utíchli a Kibum sa prepadol do spánku.

„Hej! Nespi na verande… Kibumie!“ Nahol sa k nemu Jonghyun, ale s mladým raperom to ani nepohlo. Mal hlavu zvesenú a mierne nabok, akoby tam umrel raz naraz. Na krku mal nepekný červený fľak, možno ho pohrýzla nejaká zombie po ceste. Zmutované kura ktoré sa vydalo pomstiť sa Jinkimu. „Kibumie!“ Zatriasol ním spevák drsne.

„Čo-!“ Trhol sebou prudko až sa vystrel na lavici.

„Nespi tu, prechladneš.“ Odtiahol sa Jonghyun a vložil ruky do vreciek od bundy. „Čakáš vari niekoho? A čo ten fľak na krku?“ Vytiahol znova ruku a prstom sa jemne dotkol červeného miesta na jeho krku.

„Koho by som asi čakal?“ Pretrel si oči Kibum s ťažkým povzdychom, „čo sú to vôbec za otázky?“ Viac než jednu nepobral do svojho mozgu. Vie, že sa spýtal Jong ešte niečo, ale mozog otázky nezabral.

„Či ťa niečo nepohrýzlo.“ Zopakoval pokojne.

„Mám tam snáď stopy po zuboch?“ Zamračil sa Key a stočil pohľad hnedých očí kamsi nabok akoby sa chcel pozrieť na vlastný krk, čo nebolo možné.

„Bunny, nebuď tak naštvaný.“ Usmial sa na neho Jonghyun. Mal chuť ho postrapatiť, ale nedovolil si to. Ešte to! Dotknúť sa jeho perfektne upravených vlasov dokonca aj v deň kedy nenatáčajú. Pravá strana na boku stále vyholená, dokonca aj keď mu stylista ponúkal iný účes, Key len nad tým hodil rukou a odišiel – to všetkých prekvapilo.

„Aký Bunny?!“ Zahnal sa neúspešne na svojho hyunga. „Čo som ti za Bunny?“ Naštvane hmýril rukami do vzduchu, ale ani raz sa nedokázal dotknúť Jonghyuna.

„Som len unavený, to je všetko.“

„Od odchodu Teamina a Minho si poriadne nespal. Sedíš tu a vždy keď sa vrátime-“

„Ts..!“ Odvrátil od neho hlavu Kibum a postavil sa. „Máš divné predstavy. Len trpím nespavosťou.“

„To sa ti o chvíľu skutočne splní, ak sa nepôjdeš vyspať Bunny. Takto sa premáhať nie je zdravé. Vieš, že máme pre seba málo času a ty sa ešte viac preťahuješ. Keby tu bol Jinki…“

„Ale nie je tu.“ Odvetil sucho Key a vošiel do domu. „Už aby sme sa preťahovali.“

„Bež si ľahnúť Kibumie, dám na teba pozor, sľubujem.“ Usmial sa Jonghyun za jeho chrbtom. Pripadal si z časti bezmocne voči nemu. Nieže sa pomaly ale isto Key uzatváral do seba čoraz viac, a tento problém si uzavrel do seba, horšie bolo, že sa choval nevrlo a tá nevrlosť sa násobila s jeho nedostatkom spánku. Možno trpel nočnými  morami, alebo nejakým nepríjemne sa opakujúcim snom. Toľkokrát mu ponúkal aby sa mu zveril, žeby ho vypočul, Kibum zakaždým odmietol.

„Ešte jedna noc na tomto fuutone a zbláznim sa.“ Usadil sa na zem s hlbokým povzdychom. Jonghyun sa ľútostivo usmial nad zatrpknutým raperom. Niekde jeho úsmev zmizol, niekde sa stratil a prepadol. Možno odletel s Taeminom do Thajska.

„Kibumie,“ drepol si pred neho hyung, „povedz mi, čo ťa trápi, prosím.“

Žiadnej odpovede sa však nedočkal. Key mlčal, možno sa rozmýšľal, či predsa nemá všetko povedať – vyliať si svoje  boľavé srdce svojmu hyungovi. Kto iný dokázal počúvať lepšie než Jonghyun okrem Jinkiho? Nikto. Vždy tam stál, všetkých k sebe ťahal a rozprával sa s nimi. Mnoho krát sa zdôveril aké to je už únavné stále žiť so štyrmi chlapmi pod jednou strechou, dvadsaťštyri hodín, non stop. Len by ho s tým ešte viac otrávil a to nedávalo žiadny zmysel.

„Ah Kibumie, Kibumie.“ Sadol si k nemu Jonghyun, ruku pretiahol okolo jeho ramien a pritiahol si ho k sebe k hrudi. „Ty môj zatĺkanok.“ Pobozkal ho do vlasov.

Key sa k nemu viac pritúlil. Hlavu si položil na jeho rameno pri čom si začal jemne hrýzť do pery aby potlačil slzy. Emócie sa v ňom hmýrili v trýznivých víroch, nechceli prestať udierať do jeho srdca a tým ho trhali na kusy.

„Prečo mi stále dávaš také prezývky?“ Opýtal sa potichu, jeho hlas ešte viac udusilo rameno do ktorého schoval tvár.

„Pretože si nemôžem pomôcť, hodí sa to k tebe. Bunny, zatĺkanok… budem tu pre teba kedykoľvek, nech ťa nazvem akokoľvek. Vždy tu budem pre teba.“ Pohladil ho v hnedých vlasoch.  „Viem aký si, Kibumie, tvrdohlavý, silný chlap, ktorý si príliš neberie servítky… ale teraz… napriek tomu všetkému mi nechceš povedať čo sa deje.“

A ak ti to poviem, zmení sa tým niečo? Len sa bude trápiť viac ľudí. Som hlupák ani si nezaslúžim, aby si ma vypočul, alebo sa zaujímal o mňa.

„Nebuď taký Kibumie, hovor so mnou.“ Rukou zišiel dole z jeho vlasov na chrbát kde ho začal pokojnými, krúživými pohybmi hladiť.

„Taemin.“ Šepol potichučky do Jonghyunovej košele.

Táto odpoveď stačila na všetko. Jedno meno, ktoré sa dostalo príliš hlboko, jeho majiteľ mal čo robiť sám so sebou. Keby vedel, že to Bunnyho zasiahne tak hlboko, nikdy by im nedával toľko priestoru. Lenže to tiež mohlo byť hlúpe rozhodnutie, kedy by im zavadzal a trpeli by možno ešte viac. Do toho celého však skočil Minho. A to bol ten najtvrdší oriešok, pretože Minho bol vždy ten, kto sa motal okolo Taemina. On bol ten ktorý ho zdvihol na ruky k nebesiam, ktorý ho rozosmial a nechtiac si ukradol aj jeho prvý bozk.

„Ah ty môj zajko.“ Keby mu mohol v tomto pomôcť, už dávno je na nohách a koná. Key to musel sám vedieť – tým že odišli tí dvaja spolu na dovolenku sa všetko zbúra a cesty ktoré boli už tak primrznuté, tento krát zľadovatejú a on sa bude k Taeminovi nebezpečne kĺzať po tenkom ľade.

„Ja som sa fakt snažil.“

„Ja viem Kibumie, ja viem, že áno.“ Pevnejšie ho zovrel v náručí. Snažil sa vylúčiť Keyov plač zo všetkých tých zvukov ktoré k nemu doliehali – predsa to bol len jeden zvuk a to tikot hodín v pozadí, ktorý sa strácal za plačom jeho drahého zajka.

„Každú skurvenú noc  sa mi o ňom zdá… o tom jeho nevinnom úsmeve, o jeho pohľadoch… a všetko to venuje Minhovi! Len jemu!“ Bezmocne zaťal prsty do ramena svojho hyunga. Keby mohol, zaťal by sa do mäsa, do krvi, roztrhal ho a vnoril sa do jeho tela aby bol v bezpečí, schúlil sa do jeho vnútra a tam ostal ukrytý pred búrkou.

„Sľubujem, že sa to všetko zlepší. Sľubujem ti. Tak mi niečo sľúb Kibumie.“ Odtiahol ho mierne od seba aj keď nechával Key stále sklonenú hlavu. Nechcel ukazovať svojmu hyungovi zaslzenú tvár.  „Pôjdeš si teraz ľahnúť a pokúsiš sa zaspať. Musíš si odpočinúť, budem hneď pri tebe, nebudeš sám. A až a vráti Jinki, pôjdeme spoločne von. Len my traja, dobre?“ Priložil mu ruky na vlhkú tvár. „Neplač prosím, už viac nie.“ Strel mu naliehavo slzy z tváre. Mierne sa skrčil aby mu pohliadol do očí; len ten príšerný pohľad v červených, unavených a uplakaných očiach. Tú krásnu hnedú v nich lemovala červená potopa, akoby Kibumie vyplakával skutočne svoje srdce –  krvou.

„Ďakujem hyung.“ Šepol.

         „Nah deti moje!“ Zašvitoril Jinki hneď od dverí. Na tvári mu kraľoval veľký, žiarivý úsmev, že by mohol sám chodiť po meste a hovoriť ja som SHINee. Stačil by sám na to aby všetkých ožiaril. Vyzul sa a vložil svoje tenisky do poličky. Automaticky vzal aj Keyove papuče s modro bielym kockovým vzorom a uložil ich na bok obuvníka aby sa mohol ľahko obuť. Hneď ako si vešal bundu, prehodil tú Jonghyunovu na jeho vešiak z toho Taeminovho. Po tom ako urobil poriadky vošiel do kuchyne a hneď si napustil vodu do kanvice. Vytiahol svoj hrnček a vložil do neho vrecko obľúbeného čaju.

„Už si späť…“ Zhodnotil Jonghyun, ktorý ostal ležať pri Keyovi. Kým zaspával, čítal si jednu z Taeminových máng.

„Som, konečne môžem byť s vami.“ Vložil si do hrnčeka lyžičku, „čo ten výraz, stalo sa niečo?“

„Ani sa nepýtaj.“ Pretrel si spojivky ukazovákom a palcom. Usadil sa za stolom a hlavu si podoprel o ruku. „Ale o tom nič… ako bolo na výstave?“ Usmial sa na Jinkiho s tými svojimi šteňacími, hnedými očami.

„Joon si kúpil obraz.“ Zamračil sa roztomilo s ofúknutými lícami. „Veľmi som ho nepochopil, pre mňa tam boli samé machule. To aj Kibumie krajšie kreslí.“ Tvár sa mu vyjasnila. „Tak čo sa deje hm? Nezatĺkaj.“

„No,“ zasmial sa zľahka Jonghyun nad tým jedným slovíčkom, „ak by si mal čas Jinki, mohli by sme vziať Keya von?“ Opýtal sa celkom pokojne.

„Samozrejme, nevidím v tom žiadny problém, ale kde náš Kibumie je? Konečne zaspal? Keď som odchádzal, vyzeral akoby videl zakaždým keď zaspáva duchov. Poslal som ho spať, ale určite ma zase neposlúchol.“

„To neviem, ale keď som sa vrátil, sedel… teda spal na lavičke, na verande.“ Zdôraznil svoje obavy o Bunnyho Jonghyun. Pohliadol na Jinkiho hrnček ktorý zovrel v dlaniach aby sa ohrial. Von sa nepríjemne ochladilo hneď ako slnko zašlo. Človek v jeseni nikdy nevedel na čom je, keď svietilo slnko mohli sa uvariť, keď zašlo, mohli zmrznúť.

„Pokiaľ sa Taemin nevráti, nič sa nevyrieši.“ Napil sa čaju.

„Ty si fakt najlepší šéf akého sme mohli dostať.“ Zasmial sa zľahka Jonghyun, „Fakt, ja…“ pokrúti hlavou a znova si pretrel oči tak ako predtým, „som rád, že si s nami.“

„To aj ja Puppy.“ Usmial sa na neho milo Onew a zovrel mu zľahka ruku, „všetko bude v poriadku, ale nemôžeme riešiť niečo bez osoby, ktorej sa to týka. Nie je to správne.“

„Ja viem,“ prikývol s ťažkým povzdychom Jonghyun, „je to pre mňa ťažké ich takto pozorovať. Nedá sa to vydržať ako trpia, ubližujú si. Nikdy som toto nechcel, nikdy.“

„Prisahám ti, Jonghun, že pokiaľ som na žive, nedovolím aby sa so SHINee niečo stalo. Budem sa o vás starať, nedovolím aby nás niečo rozdelilo, všetko má svoje riešenie.“

Keby len dokázal navždy zastavil Bunnyho slzy. Len to si prial, aby nikto nemusel trpieť, plakať a uzatvárať sa do seba takýmto krutým spôsobom. Boli spolu tak dlho, toľko rokov, neustále spolu a predsa ešte niekto dokázal pochybovať o sebe čo sa týka jeho vzťahov s ostatnými. Nikdy takto nechcel Kibuma ani Taemina vidieť. Nikdy

         „Yah! Kibumie!“ Stiahol ho okolo ramien Jonghyun. Napodobnil Keyove yah s takou presnosťou, že aj on sám na neho prekvapene pohliadol na čo sa usmial. Vyzeral podstatne lepšie aj keď spal len štyri hodiny a potreboval by najmenej štyri dni. Ten spánok už nikdy nedobehne. „Tak hovor niečo Bunny.“  Celý čas čo vyšli na ulicu, Kibum mlčal. Občas sa usmial, ale výraz mal rovnako neprítomný, možno začul zopár slov, ale to bolo tak všetko. Večerná ulica sa pred nimi rozpínala v osvetlení pouličných lámp.

„Bunny?“ Zvedavo sa nahol z druhej strany k raperovi Jinki. „zajko, zajko?“

„Yah!“ Zvolal keď už boli obaja na neho nalepený z každej strany. Musel sa zasmiať, ako obaja na neho pohliadli. „Nechcem byť zajko. Nemám také zuby, prečo som nejaký zajko?“ Fňukol, ale ruky okolo jeho ramien ho napriek tomu napustili.

„Zmier sa s tým.“ Povedal na oko vážne Jinki.

„Keby ste Minnieho pomenovali zajko nič nepoviem, ale ja som…“

„Chlap ako hora?“ Dodal za neho Jonghyn.

„Hyung,“ opäť len zamrčanie nebohého stvorenia.

„Sme tu.“ Oznámil in Jinki a otvoril dvere od klubu. Nad dverami svietil neónový nápis v zelenej farbe. Bol vkusne vsadený do rámu, ktorý akoby vsúval písmená hlbšie do budovy, takže sa zdali byť vryté. Zvnútra vychádzala hudba a potom, čo vošli dovnútra ich zaplavil aj štrngot pohárov a šum ľudí. Svetlá žiarili na tanečnom parkete, občas blikli a na ostro obkresľovali siluety tancujúcich ľudí.

„Idem niečo objednať tam k tomu stolu!“ Zvolal Jinki aby ho tí dvaja počuli. Jonghyun totiž začul okamžite Michaela Jacksona a začal predvádzať svoje kreácie na ktorých sa Key značne začal baviť. Obaja mu prikývli, len Jonghyun to urobil viac štýlovo – typicky Michaelovsky. Nechal ich spolu a odišiel s úsmevom k baru.

Jonghyun vzal Bunnyho za ruku a pretiahol ho na parket k ostatným.

„Vôbec ti to nejde Puppy.“ Zasmial sa Kibum a začal sám predvádzať svoje kreácie a otočky. Na Jonghyunove chytanie v rozkroku však nemal, to bola nedosiahnuteľný level. Vždy sa prehol dopredu, vystrčil lono, zaťal zuby a potom spravil otočku. Chýbal mu už len klobúk.

„Hm, Bunny…“ Otočil si Keya k sebe chrbtom a ťapol ho po zadku. Ešte naschvál svoj zadok viac vystrčil oproti svojmu hyungovi.

„Nedráždi Kibumie.“ Zasmial sa Jonghuyn a nechal sa vtiahnuť hlbšie do tancujúceho davu. Tma im poskytovala azyl, reflektory ich sfarbovali do rôznych pestrých farieb a v celom tom audio-vizuálnom ošiale si Kibum prišiel ako v úplne inom svete. Sledoval tvár svojho hyunga, jeho ruky, pohyby a zmyslený úsmev na tvári.

Vždy tu budem pre teba Kibumie. Nezáleží na tom, čo mi povieš, vždy tu budem.

Pristúpil k Jonghyunovi, ruky mu položil na ramená a skĺzol s nimi na jeho hruď a opäť hore. Objal ho okolo krku, pritúlil sa a zľahka roztancoval svoje telo. Celé jeho počínanie Jonghyuna zaskočilo, takže chvíľu len tak stál a nechal sa objať.  Mohla hrať akákoľvek rezká hudba, Key sa proste rozhodol, že ho objíme a bude tancovať telo na telo.

Jonghyun mu na to nič nepovedal, len mu  jemne zovrel boky a nechal sa pomaly viesť.

         V dome vládla príjemná atmosféra. Kibum urobil dokonca aj obed a Jinki namiesto Jonghyuna pozametal dvor od lístia. Cítil vo svojich kostiach, že čoskoro na nich padne zima. Oblaky bledli čoraz viac a sťahovali sa nad nich. Veselo si však zametal ďalej pri čom si hmkal nejakú pieseň z reklamy. V poslednej dobe sa díval len na telku ak v nej práve nebol, čo sa stalo včera.

„Tak, hotovo.“ Usmial sa pre seba. Zatiaľ čo v jednej ruke držal metlu, druhú si založil v bok. Kôpka lístia ostala pod stromom a vyzerala skutočne lákavo na to aby do nej skočil a rozhodil to všetko zase po okolí.

„Ahoj hyung!“ Zvolal povedomí hlas od brány. Jinki otočil hlavu a prešiel viac po kamennom chodníku k drevenej bráne. Vysmiaty Taemin s čiapkou na hlave, ktorá mala dva brmbolčeky na zaväzovanie a za ním Minho rovnako vysmiaty ako ich maknae.

„Tak aké bolo počasie v Thajsku?“ Usmial sa a vzal Taeminovi do ruky cestovnú tašku. Vyhodil si ju na rameno a druhou rukou, kde držal metlu ho ťapol ňou po zadku.

„Slnečno.“ Pobehol pár krokov dopredu Taemin aby sa vyhol ďalšiemu ťapnutiu od Jinkiho.

„Zaplávali ste si v mori?“ Opýtal sa Minha ktorý šiel za Taeminom a aj toho ťapol metlou po zadku aby mu nebolo ľúto. Ako nejaký vstupný obrad do ich domu. V kostole sa prežehnávajú, u SHINee sa ťapkajú metlou po zadku.

„Áno,“ zasmial sa Minho a vošiel dovnútra domu za ich maknae.

„Tak poďte húsky moje.“ Zahnal ich metlou a zamkol za sebou dvere. Prezul sa z tenisiek do papúč modrej farby a znova nohou upravil tie Kibumieho ktoré boli uložené pred rohožkou. Nevie čo to má práve on za zvyky nechávať takto papuče pred dverami. „Dúfam, že ste mi niečo priniesli.“ Rozišiel sa hore po schodoch s Taeminovou taškou.

„Samozrejme.“ Ozval sa Minho a odložil si kabát. Hneď ako vyšli na letisko, sa obaja obliekli. Ten teplotný rozdiel bol fakt nepríjemný.

„Mám niečo pre každého.“ Usmial sa Taemin. „Ani nie som unavený.“

„Aby nie, keď si celý let prespal.“ Vyšiel hore schodmi Minho so svojimi vecami.

Taemin ho chvíľu pozoroval, na čo sa otočil a rozišiel sa do kuchyne. V ústach mal vyschnuté. Natočil si pohár vody a oprel sa o linku za sebou. Chvíľu sa len díval pred seba na to všetko jedlo na stole. Jonghyun a Key sa museli ísť určite umyť pred obedom.  Pre nich tu nie je jedlo, malé porcie. Nahol sa k dverám aby videl, či je čistý vzduch. Prstíkmi nabral jeden kúsok vaječnej omelety  a vložil si ho do úst.

„Yah! Minnie!“ Objavil sa tam ako duch Kibum s rukami v bok. Úplne akoby vyrástol zo zeme, alebo sa niekde schovával a čakal kým Taemin začne užierať z jedla. „Čo som ti povedal o tomto vykrádaní.“ Napomenul ho, ale niečo v ňom sa zaseklo a zastavilo. Takto ho stále sekýruje, možno práve preto Taemin radšej utekal vždy za Minhom. „Ako zlodej. Proste si sadni a jedz. Nie si cudzí.“ Usmial sa na neho a odtiahol mu stoličku s úsmevom.

„Ďakujem.“ Usadil sa Taemin.

„A čo ruky?“ Nahol sa k nemu Kibum, pri čom sa zahľadel do tých šteňacích, vždy nevinne pôsobiacich očiek.

„Čisté.“ Vystrel ich pred Keya s úsmevom hore dlaňami.

„Ah, čo s tebou.“ Odtiahol sa a usadil sa na svoju stoličku. Taemin len sedel a ničoho sa nedotkol. Čakal kedy mu jeho umma naloží na tanier, aby nemal zase reči že sa toho chytá s neumytými rukami.

„Taemin-ah, no vitaj.“ Postrapatil mu dlhé vlasy Jonghyun. „Ako ste sa mali?“

„Skvele.“ Priznal s milým úsmevom.

„Dúfam, že si mi niečo doniesol, inak my dvaja už nebudeme my dvaja, ale ja a ty.“ Ukázal na neho Kibum s tým svojským výrazom. Potvrdzoval svoju slovnú vyhrážku aj pohľadom, a pri tom bol tak nežný a ironický.

„Každému.“ Prikývol maknae.

„Tak dobre, poďte všetci jesť!“ Zvolal Key od stola. „Mohli ste zavolať, urobil by som toho viac.“

„Mne sa vybil mobil a Minho vás chcel prekvapiť.“

„Nie si prekvapený hyung?“ Nahol sa k nemu zozadu Minho s úsmevom.

„Yah, až príliš.“ Odvrkol a paličkami nabral sebe na tanier jedlo. Jinki sa síce stále nedostavil ale jemu nabral hneď ako druhému, potom Taeminovi, Jonghyunovi a nakoniec Minhovi.

Celú túto obedňajšiu náladu Jonghyun nenápadne a hlavne potichu sledoval. Zaznamenával Bunnyho pohľady a výraz tváre voči Minhovi. Nad Taeminom sa teraz netrápil, hlavný boli oni dvaja. Bojovali spolu čo sa o Bunnym a Minniem povedať nedali. Ešte aj menami sa k sebe hodia. Keby nebol na ženy tak na Kibuma okamžite skočí a nepustí ho zo svojho dosahu. Bol úžasným priateľom a ešte lepším človekom.

         „Som rád, že ste všetci tu, pretože mi volal práve manažér.“  Pohodil si JInki telefónom v ruke dvakrát a tretíkrát skončil na zemi a kryt odletel kamsi pod Taeminove nohy, hneď sa po neho sklonil a podal ho Jinkimu. Síce sa trafil priamo do jeho ruky ale Jinkimu vykĺzol spomedzi prstov a keď ho chcel zdvihnúť znova mu vypadol.

„Onew condition.“ Ozvalo sa štvorhlasne.

„Juj,“ zasmial sa Jinki a nasadil si kryt na mobil. „Chcel som vám povedať húsky moje, že sa sťahujeme!“

„Yaaah!“ Vyletel zo stoličky naradostene Key. Zavrtel bokmi a nad hlavou si tlesol.

„Hyung.“ Zasmial sa Taemin a ťapol ho po boku.

„Oh vlastné postele, baby… baby…“ lúskol si prstami.

„Ako vieš?“ Opýtal sa Jinki s vážnou tvárou.

„Chceš mi povedať, že to bude znova nejaký dom a ja budem spať na zemi a nevyspím sa?“ Postupne zvýšil hlas na jeden dych Kibum.

„Nie.“ Zasmial sa spevák a sadol si na voľné miesto, „vraj to bude pekný byt s terasou, takže si tam môžeme rozbaliť kreslá a opáliť sa.“ Napil sa čaju.

„Samozrejme hyung, ty sa často opaľuješ v zime.“ Podotkol Minho.

„Nah,“ zasmial sa Jonghyun, „náš šéf má kopu peria ktoré ho ochráni od chladu.“

„Samozrejme.“ Hneď na to napodobnil Jinki zvuk husi.

         Rozdelenie izieb vŕtalo Jinkimu v hlave veľmi dlho. Nechcel aby sa kvôli tomu pohádali, kto kde s kým bude spať, tak urobil ľahký kompromis. Tri izby, päť ľudí. Natrhal papier na päť kúskov a vpísal na ne čísla, dva krát jednotku, dvakrát dvojku a raz trojku. Nezáležalo mu na tom, či bude mať izbu s niekým iným, ako šéf si na tom vážne nezakladal. Každý žreboval so zatvorenými očami a až si každý vytiahol vlastný papierik až vtedy mohli pohliadnuť na číslo – a tak zistiť s kým budú spolunažíva v izbe na budúcich pár mesiacov.

„Dva.“ Ozval sa prvý Taemin.

„Nie som si istý, čo je toto za číslo Jinki.“ Pozdvihol obočie Jonghyun.

„Oi.“ Nahol sa k nemu šéf a pohliadol mu na čísielko na papieri, „to je trojka. Máš izbu sám.“ Poťapkal ho po ramene.

„Oh, To bude smutný osud.“ Zasmial sa Jonghyun.

„Mám tiež dvojku.“ Pokrčil papierik Jinki, „to znamená, že som s Minniem a vy dvaja spolu.“ Poukázal na dvoch raperov, ktorí stáli vedľa seba. Obaja na seba krátko pohliadli, na to sa obaja usmiali akoby sa nechumelilo a tlesli si.

Jonghyun videl v tom niečo iné ako sympatie ktoré práve predviedli pred Jinkim, masky ktoré si nasadili na tváre to boli a nič viac. Na druhú stranu bol rád, že Taemin bude pri Jinkim. Bol veľmi rád, pretože takto by to bola trojnásobná katastrofa.

„Takže ja budem sám, a nemal by si to byť ti Jinki?“

„To je jedno blinky pinky.“ Zahlásil šéf, na čo sa všetci rozosmiali. Jonghyun sa konečne stal obeťou vlastného zločinu – prezývok.

„Idem si vybaliť.“ Prešiel okolo nich Taemin a Kibum sa rozišiel hneď za ním.

„Chceš pomôcť?“

„Nie, to je dobré. Ja si to vezmem. Čo najskôr sa vybalíme.“ Vzal si svoju veľkú tašku Taemin. Potom ju len položil na zem  a nohou ju začal posúvať po parketách – pohodlnejší spôsob fakt nepoznal a Kibum sa len chvíľu za ním díval a potom pohliadol na svoju tašku. No prečo si to neuľahčiť, nemusí byť stále tá prísna umma – aj ummy sa vedia vyblázniť a postaviť si hlavu proti vlastným pravidlám. Tiež si posunul tašku po zemi ako Taemin.

„Vy dvaja!“ Zasmial sa Jonghyun, „to vážne to musíte tlačiť po tej zemi?“

„Áno Hyung!“ Zahlásili dvojhlasne.

„Dobre tak ja si to tiež nejako…“ Kopol do svojej tašky Jonghyun a tá sa hladko posunula po parketoch dopredu. „Škoda, že ju nemôžem takto posúvať aj po koberci.“

„Ale môžeš!“ Zvolal z izby Taemin, ktorý si ju tak hravo poštuchol až k posteli.

Kibum sa otočil na svojho hyunga ktorý stál pri taške, mal na tvári ten radostný výraz zmiešaný s prekvapením. „Nie je úžasný?“ Zasmial sa Kibum a ďalej doštuchal tašku do chodby.

„To je, hlavne, že si šťastný Bunny.“ Povedal si pre seba.