Za svitu Mesiaca

            Keby si ma nebol klamal, všetko by mohlo byť v poriadku. Kde sa podel ten, koho som poznal skôr, než kohokoľvek iného? Keby si ma nebol klamal…

Dvere sa potichu zatvoria. Mal ten neblahý pocit, že mu to nevyjde. Proste jedna veľká katastrofa. Z tých dní, keď sa to udialo, sa potreboval zbaviť Sakury. Už viac nedokázal pri sebe znášať. Lenže, ona je ešte stále tu, a stále ho otravuje. Aeris od toho opatrne, pomaly ale veľmi skutočne odťahuje ruky. Čo sa to za tie dni len stalo? Sakura začala viac pátrať po Narutovi, a čím viac do toho strkala nos i cez to, že je prikázal aby od toho pustila, tým bližšie bola niečomu totálne fiktívnemu, čo sa nikdy nestalo. To nepochopil, bola skutočne taká blbá, alebo jej inštinkt stál za belu? Proste tie dni, boli k ničomu. Od vtedy čo sa s ním stretol, to ubiehalo nenormálne pomaly. Všetci hľadali tú istú osobu, ktorú uväznil a pochoval. Všetci ju hľadali, ale nikto sa nešiel pozrieť na to miesto, kde ho držal. Je z toho tak moc unavený a vyčerpaný. Naruto… len jedna osoba, okolo ktorej sa to všetko točí. Robí mu také starosti. Po pravde, nemá poňatia kde by sa mohol nachádzať. Ale neublížil mu. To už raz hovoril, a bude si za tým i stáť.

Zamkne za sebou a zhodí zo seba prepotenú košeľu. Na to sa kdesi uprostred obývačky vyzuje a prejde do kuchyne, kde si napustí pohár vody. Také prázdno a veľké vákuum, ktoré vzniklo. Zrejme proste odíde a vykašle sa na všetkých a všetko. Položí prázdny pohár na drez a vyberie sa do spálne. Vyjde ten jeden schodík hore a otvorí dvere. Nechcel ten dom už ani vidieť. Vôbec… ani cítiť. Jeho byt… nepotrebuje viac obrovské priestory. Nemá s kým by ich mohol zdieľať. Usadí sa na posteli. Zase ticho. Ani ten blbý tikot hodín tu nie je. Prosté ticho. Vygumované a nezáživné.

Kam sa len podela jeho myška? Kde je? Nemá strach, keď je sám? Kde do pekla je?!

            „Začínam byť schizofrenický…“ ľahne si na posteľ a ruky položí na brucho. Jeho pohľad smeruje hore do bieleho stropu. Tak moc unavený, tak moc by chcel spať… jeho oči sa unavene zatvoria a Sasuke sa prepadne do spánku.

Minúty ubiehali a menili sa na hodiny. Slnko pomaly zašlo za horizont, až sa stratilo a na oblohu vystúpila tma. Netušil koľko spal, ale keď otvoril oči, tá tma ho prekvapila.  No nič to, môže akurát tak spať ďalej. Zatvorí znova oči, keď sa ozve jeho chrbát. Nie takto sa mu dobre neleží, a ešte k tomu keď je oblečený. S povzdychom otvorí oči. Zorničky sa rozšíria aby lepšie videli a to skrehnuté, mŕtve srdce tak silne začne udierať, že má pocit skorého infarktu. Tie dve modré hĺbky ktoré na neho hľadia.

            „Naruto?“ to meno akoby zlámalo všetky bariéry a priestory sa zachveli. Blonďák sa mu skloní nižšie k tvári.

            „…vieš, čo si mi spôsobil?“ ozve sa šepotom. To nie je jeho hlas. To predsa nie je Narutov hlas. Kto to je?

            „Ani sa nepohni.“ Ucíti na ostrie. Chladné a podmanivé. Sú to Narutové oči, je to on, ale ten hlas, mu proste nepatrí. Čo sa to stalo? Všetko sa zničilo. Jeho plán proste stroskotal, nedokázal ho zachrániť. To si uvedomil už vtedy, keď ušiel.

            „Netuším koľko dní som tam bol zatvorený… ale niečo sa so mnou stalo, a ty vieš čo! Tak mi to povedz!“ to ani nie je hlas, to nie sú slová, to je prosté syčanie a vrčanie a nechutné… čo sa s ním stalo?

            „Prečo si ma tam zavrel?“ Sasuke vôbec nechápajúc čo sa deje ostane na ňom pohľadom. Je totálne v pomykove z neho. Objaví sa tu tak naraz. Výzor Naruta, ale jeho slová a myseľ akoby boli celkom niekde inde.

            „Chcel som ti pomôcť…“  

            „Pomôcť?!“ prečo do čerta s ním tak hovorí? Takým tónom? To si skutočne nič nepamätá čo sa stalo? Jeho pokrivená myseľ. On to musel urobiť. Čas na to, aby mu to pripomenul, čo je skutočnosť, a čo len jeho výplod fantázie.

            „…zavrel som ťa tam, pretože si začínal blúzniť, Naruto…“

Chápe, že ľudia sa teda niekam nezatvárajú, len preto, že začínajú blúzniť. Teda zatvárajú, niekam do nemocnice alebo na psychiatriu. Ale toto bolo skutočne moc vážne. A všetky ilúzie sa preplietali pomedzi realitu a človek potom nevedel čo si má myslieť. Všetko bolo nesmierne zmätené.

****

            V ten deň, keď sa pohádali, Naruto vstal ako prvý. Proste zišiel dole do kuchyne pripraviť raňajky. O pár minút na to, proste vyšiel na záhradu a ostal tam stáť hodinu, zatiaľ čo sa kanvica sa spálila a skratovala celý dom. Hlúposť kvôli ktorej sa vydal na záhradu. Do teraz nevedel čo to je, a Naruto to rovnako netušil. Neskôr na to, až sa Sasuke prebudil na hluk, začal Naruto hysterčiť a nebolo tej moci aby ho utíšil alebo zastavil. Neustále mal na mysli, že ho Sasuke nenávidí, že ho chce o pustiť, že ho pri sebe nechce, a že ho len zneužíva a je nevďačný. Nechápal odkiaľ tie dôvody nabral, kde sa to v ňom vzalo. Možno nejaký poststres alebo niečo také. Vôbec tomu nechápal. Halucinácie a výmysly, ktoré vychádzali z Narutových pier a rodili sa v jeho hlave.

Akékoľvek slová. Nech Sasuke povedal čokoľvek, Naruto akoby počul celkom niečo iné. Sasuke niečo spravil a Naruto v tom videl znova niečo iné.  A to trvalo toľko dní. Pomaly sa to vyostrovalo. A to sa nestávalo len pri Sasukemu. Ale všeobecne. Či bol vonku, pri priateľoch. Lenže keď už to začínalo byť tak intenzívne, Saskue mu zabránil aby vychádzal z domu, preto si to nikto ani nevšimol. To, čo Naruto videl, bola ilúzia, ale čo mu ju spôsobilo?

Nemusel dlho pátrať aby našiel korene od všetkého. Od jeho strachu, od jeho prepadnutia do psychózy. A rozhodne ho nechcel posielať na liečenie. Malé prekliatie, ktoré si Naruto v sebe nosil, začalo byť tak účinné len tým, že prežil jeden šok za druhým. Skrátka a jednoducho bol prekliaty. To čo nosil vo svojom tele, ako čierny mor. Musel mu pomôcť sa toho zbaviť, inak by to vôbec nedopadlo dobre.

A tak nech pátral akokoľvek, lepšiu radu a návod nedosiahol. Naruto chcel od neho preč. Vypadnúť, opustiť ho, z dôvodov, ktoré sa mu vyfarbovali v hlave ako skutočnosť. Bola to pre neho realita. Tak sa všetko ocitlo v zmätenom svete. Sám začínal z toho blázniť. Len jeho chladná hlava mu v tom pomohla. Zavŕtal sa do múdrych kníh, do hlúpych povier a vzišlo mu to jediné. Aby sa postavil svojmu strachu. Zatvoril ho v pivnici. V opustenej budove. Nikomu na svete to viac netrhalo svete. Nikdy sa tak necítil, keď ho tam zatváral. Čokoľvek Naruto videl, bola to skutočnosť. V ten okamih si bol istý, že bol pri vedomí a všetko si sa to v ňom pohlo.  Nevedel ako dlho ho tam má nechať, čo robiť. Len ho tam nechať, pokiaľ sa nepostaví svojmu strachu z temnoty, pokiaľ sa nepostaví sebe samému.

Dni ubiehali a zatiaľ čo mu Sasuke nosil jedlo, sám začal pomaly blázniť. Jediné čo ho držalo pri zmysloch bolo byť silný pre Naruta, ktorý to potreboval. Uvedomoval si, že je to všetko jeho chyba. Že sa to ťahá od vyvraždenia tej sekty. V tej jeden jediný osudný deň, keď urobil osudné rozhodnutie, ktoré zmenilo všetko. Zatiahol ho do toho, a to nemal… všetko sa mu začalo sypať na hlavu a Naruto to znášal o mnoho horšie. Dni ktoré na to prišli, museli byť pre Naruta horor. To všetko spúšťalo v ňom tento mechanizmus, strach, nedôveru, posadnutosť, šialenstvo… musel byť z toho unavený a pobláznený…. jednoducho prekliaty. Tak moc mu chcel pomôcť, nájsť iný spôsob, ale nešlo to…

A keď sa jedného rána prišiel na neho pozrieť, už ho nenašiel… ten strach čo ho zachvátil, bol nekonečný. Všetko v ňom akoby zatvrdlo. Bol preč… a on nevedel, čo si počať. Kde ho nájsť. Pološialeného Naruta…

*****

            Keby si nebol ku mne taký… nemuselo sa nič z tohto stať…

            Videl v jeho očiach nedôveru. Prostú túžbu ho podrezať a mať konečne pokoj. A možno to tak bolo dobré. Najlepší dôvod ako to skončiť. Nech ho proste podreže, a uľaví sa mu. Čo je tam toho, po jeho úbohom živote, i tak je k ničomu. Koniec koncov, Narutovi bolo vždy lepšie bez neho.

            „…nikdy som ti nechcel ublížiť… nikdy v živote…“

            Lži, všetko to sú lži… obyčajné lži…

            „Moc dobre si na to pamätám…“

Takže to neprešlo. Vážne, Narutovým jediným vykúpením bude jeho smrť. Toto zase raz vyhral.

            „Tak ma zabi…“ odrazí sa tmavý pohľad v tom modrom. Naruto stiahne nôž zo Sasukeho hrdla a pretočí si ho.

            „Prečo by som mal?“ pohliadne na neho zhora. Tá temnota ktorá je navôkol. Skutočne, on sa nebojí, len je a nevníma ju. Vôbec sa jej nebojí, ani na ňu nepomyslí.

            „Aby si mal konečne pokoj…“

            „Mal by som zabiť toho hajzla, s ktorým sa stretávaš…“ Sauske sa nadvihne, na čo na jeho hruď Naruto priloží dlaň a zatisne ho späť na posteľ.

            „Všetko viem… videl som vás na streche…“ nie, zase kopec dezinformácii. Takto to ďalej vážne nemôže ísť. Nič sa týmto nevysvetlí, najmä keď sa bude Naruto takto zakrádať a vyhrážať sa. Je tak moc rád, že je v poriadku.

            „Pomáhal mi po tebe pátrať…“ on bol jeho túžbou po tom aby našiel Naruta. Nič viac, nič menej. Len túžbou, ktorú na neho zameral, aby ho našiel. Jeho hlas mu prinášal nádej, vždy keď sa objavil, že mu konečne povie, že ho našiel. Nekonečný hlas.

            „Čo mám s tým teraz robiť?“ ozve sa rovnako potichu a nevraživo Naruto.

            „…ja neviem… je to na tebe…“

            „Čo si so mnou urobil?! Sasuke?!“ zvolá po ňom. Jeho hlas akoby sa zlomil. Celý ten čas akoby sa premáhal aby jeho hlas znel inak, cudzo, naštvane. Ale emócie ho dostali. Zlomili ho tak, ako to vždy vedeli urobiť. Odhalili jeho pretvárku.

            „Chcel som ti pomôcť, blúznil si, videl si a počul veci, ktoré sa vôbec nestali… chcel si odísť pre niečo, čo neexistovalo…“

Naruto sa od neho odtiahne. Podíde k oknu. Prečo má len také tušenie, že chce odísť. Že je toto jediné, po čom túži?

            „…takže, som blázon?“ odoznie od okna celkom jednoducho a neprekvapivo.

            „…ja… tvoj stav…“ Naruto sa k nemu otočí.

            „Teraz som tu, Sasuke… povieš mi, som stále blázon?“

Modrý pohľad svietil v tme ako hviezdy. Nedal sa zatvoriť, zmazať navždy. Len zakryť alebo zatieniť. To by ale nezakrývalo fakt, že tam ten pohľad skutočne je a díva sa. Nedosažiteľný. Nemý, a pri tom akoby kričal. Dve modré oči, ktoré túžil tak moc znova vidieť… dni, ktoré sa premenili na týždne z nich narobil trosky. Malé dieliky skladačky, ktorú bude potrebné opäť dať dokopy.

V tento jediný moment, za svitu Mesiaca, ktorý sa objavil na oblohe. Tak ako mnoho krát, keď Naruto zatváral oči a chúlil sa pred ním. Pred nocou. Teraz mu stál tvárou v tvár. Jeho strach vždy vznikal len z traumy… neustále… a najviac traumy mu privádzal práve Sasuke… cítil to tak on sám vnútri. Mesiac, jediné svetlo v temnote, ktoré sa nedalo zhasnúť…