Začiatok nových problémov

„Do frasa aj s celou návštevou, do frasa aj s mamou, do frasa s tými deckami, do frasa s celou mojou rodinou… Nech ich trafí blesk!“ vreští pri tom, ako beží so zavretými očami vpred, nevediac kam. Rukou si zakrýva tvár aby jej nebolo vidieť slzy ktoré jej stekali po tvári…Ďalej beží po ulici. Naokolo veľa ľudí ktorý na ňu pozerajú s rovnakým výrazom. Každý je rovnaký. S tým výrazom „to dieťa má zelené vlasy?! Je to nákazlivé?! Musím varovať svoje dieťa aby to od nej nechytilo!“ …

Po nejakej tej chvíli utekania čo najďalej od svojho domu došla k ihrisku, kde sa včera hrali s Kaom… na to ihrisko kde ju včera skopali a preto na ňu dnes mama vrešťala ako zmyslov zbavená… no to aj bola. Už neplakala. Ten pocit ju prešiel. Už bola jednoducho len naštvaná a sklamaná, že toto bolo jediné čo svojej hlúpej mame povedala.  Sadla si pod strom kde sedela aj včera, prikrčila si kolená viac k sebe a sedela tam. Pozorovala deti, už inú partiu, ako si hádžu loptu. No aj tí na ňu zazerali. ´To tu nie je nikto normálny?! Niekto, kto by na mňa takto nezazeral?! ´ pomyslela si. No Kao a jeho rodina normálna je. Prečo nemôžu byť všetci taký ako sú oni? Prečo majú len oni rozum a ostatným akosi ušiel?

Zase… Lopta sa dokotúľala k nej. Zopakuje sa scénka zo včerajška? Prišlo nejaké dievča, zohlo sa po loptu a bez slova odišla. Žeby niekto, komu by bola konečne ukradnutá a nemal do nej potrebu rýpať? Sledovala ju ešte chvíľku. Podišla k svojim kamarátom ktorý na ňu začali niečo kričať a vlepili jej. Vystrelila na nohy a šla jej na pomoc. Bolo jej jedno, že sa s ňou dievča ani nemalo potrebu baviť a bola jej hlboko v paži, no nechce aby niekto trpel už akokoľvek kvôli nej. Postavila sa pred dievča a danému chlapcovi jednu vrazila. Ten sa zatackal a keď konečne našiel rovnováhu, chytil sa za líce, pričom na ňu nenávistne hľadel.

„Prečo si jej jednu vrazil?!“ vrešťala naňho. Bola mu ochotná nechať ochutnať špičku svojej topánky ak odpovie hlúpo.
„Prečo asi?!! Chceli sme, aby sa s tebou pustila do hádky!“ bola jeho odpoveď.
„Zbabelec! To nemá toľko úcty v sebe dôjsť osobne, ale posielať ju a ešte jej aj vrazíš?!“ Na dnešok bola vytočená viac ako kráľovsky. Ešte niečo povie a vážne ho pripraví o možnosť mať v budúcnosti deti.
„Čo sa do toho staráš kapusta?!“ V tom momente sa jej schopnosť sebaovládania vypla a kopla ho do rozkroku. Jej hnev na mamu a ešte za toto sa odrazil aj v jej sile kopnutia a chlapec padol s bolestivým zastonaním na zem. Ten už deti vážne nebude mať. (omg, som dievča, no dokážem si predstaviť tú bolesť D: Prepáč, neznámi chlapček. Prišiel si o svoju výhodu priveľmi skoro…)

„Neopováž sa na ňu ešte raz stiahnuť ruku za niečo, čo si mal urobiť ty sám! Zbabelec! Hlupák! Debil! Neinteligentná kopa mäsa! Vtáčí výkal!“ vrešťala naň všetko, čo ju v danej chvíli napadlo, pričom potlačovala chuť podísť k nemu a začať ho kopať tak, ako oni včera ju.  Ostatné deti sa so zbabelím výkrikom utekali schovať domov. No to dievča zostalo stáť za ňou. Jednoducho na ňu hľadelo, trocha vydesene, to sa dalo pochopiť…
„P- príšera….!“ vytiahla zo seba po chvíli a ani sa nepohla. Greenys sa za ňou otočila a so zachmúreným pohľadom na ňu hľadela.
„Nemáš zač.“ povedala chladne a šla si zase sadnúť pod strom, nechala za sebou ešte stále úplne vydesené dievčatko a chlapca zvíjajúceho sa v bolestiach na zemi.

Slnko už dávno zapadlo a ona ešte stále sedela bez pohnutia pod stromom. Schovávala sa pred prechádzajúcimi policajtmi, pretože tí by ju vzali zase domov… Pouličné svetlá začali pomaly blikať a rozsvietili sa. Pozorovala svoj tieň, do ktorého hádzala kamienky a trávu, počúvala kroky ľudí pochodujúcich okolo, ako rozprávajú do telefónov a ako malé deti ťahajú svojich rodičov za rukávy.
„Mamii! Kúpiš mi tú hračku čo som ti ukazovala?“
„Nie, nechcem sa s vami stretnúť- odkáž že nie- nie!… Koľko krát mám ešte povedať nie?! -Áno! Do frasa s vami! Povedala som nie tak nie! -Hej…“ kričala nejaká žena do telefónu.

Po nejakej chvíli sa ulice preriedili. Občas prešiel jeden alebo dvaja ľudia, väčšinou to boli však len policajti… Stále sedela na tom istom mieste bez toho, aby sa čo i len pohla… Obloha už nebola tak jasná ako do teraz. Mraky zakryli všetky hviezdy a rovnako aj mesiac. Zahrmelo a z tmavého neba sa spustili prvé kvapky. Keď jej jedna z nich dopadla na ruku, zdvihla pohľad a sledovala ako kvapky zvlhčujú pôdu. Do nosa ju udrela vôňa stúpajúceho prachu s vodou…

Aj napriek tomu že sedela pod stromom, bola už celá od dažďovej vody. Triasla sa od zimy a hrýzla si spodnú peru, aby dodala sebe samej aspoň trocha vôle. Šaty ktoré jej Kaova mama vyprala a zašila mala teraz celé od blata. Sledovala ako z preliezačiek odkvapkáva voda a padá do malej mláky pod ňou.

Rýchlo blížiace sa kroky ju prebudili z premýšľania. Niekto pri nej zastal a naklonil k nej dáždnik. Počula, ako rýchlo dýcha. Pozrela sa osobe do tváre a keď zistila, že je to Kao, odula sa , a nahodila urazený výraz. Ten sa len zasmial.
„Prečo taký výraz?“
„Nemusel si chodiť…“
„To majú byť slová vďačnosti keď ťa niekto zachráni pred chrípkou?“
„Ešte to nie je isté…“ hovorila ešte stále s nadutými lícami.
Vystrel k nej ruku, pričom sa musel nad jej výrazom ešte raz zasmiať.
„Poď, ideme domov, dobre?“
„Nechcem.“ Povedala už s vážnym výrazom, viac ako vážnym, opäť strateným hlasom.
„Prečo?“
„Nechcem sa vrátiť k tej ježibabe z kanála ktorú otec našiel keď spal pod mostom…“ odpovedala trocha podráždene pri myšlienke na mamu.
„A kto povedal, že ideme k tebe?“ spýtal sa s úsmevom Kao. Zdvihla zrak a zahľadela sa mu do tváre, v očiach jej hrali šťastné iskričky.

„Vážne môžem?!“ pýtala sa už asi stý krát Greenys. (Nie vole, vyhodí ťa na ulicu…)
„Jasné že áno!“ odpovedal jej so smiechom Kao. Obaja šli vedľa seba pod dáždnikom. Nastala chvíľa ticha a ona sa započúvala do hry kvapiek o dáždnik. Vytváralo to tlmený zvuk, ktorý ju na tú chvíľu dostatočne zaujal. Privrela oči a počúvala ich, pričom sa na ňu Kao s úsmevom pozeral.

Konečne došli pred Kaov dom. Greenys bola ešte stále mokrá od dažďa a Kao mal zas mokré plece. Naproti im vybehla jeho mama, ktorá ich hneď vzala dnu a začala ich sušiť uterákom. Ponúkla im horúcu čokoládu (mňam *Q* sakra, závidím vlastnej postave :DD) a Greenys jej porozprávala čo sa stalo. Kaova mama jej povolila zostať u nich. Nezavolá jej rodičom no bude sa tam ďalší deň musieť vrátiť. Dostala od Kaa oblečenie a spoločne zaliezli do jeho izby. Hrali rôzne hry, ohadzovali sa cukríkmi a mali vojnu s vankúšmi. (Skúšali ste sa niekedy ohadzovať cukríkmi? :DD Je to zábava len do vtedy, kým ním nedostanete do hlavy D: )

Mŕtva padla prvá Greenys. Ešte sa smiala na zemi, no nemala silu sa čo i len postaviť. Po chvíli sa vedľa nej zvalil aj vyčerpaný Kao. Spoločne ticho hľadeli do stropu pričom sa im prudko dvíhali hrudníky keď poberali dych. Kao sa pozrel na vedľa ležiacu Greenys, ktorá stihla už aj zaspať. Pousmial sa, postavil sa a začal vymýšľať plán ako ju dostať do perín. Začal ju ťahať sa ruky, nohy, pokúsil sa ju dokonca aj dvihnúť, no hoci ťažká nebola, bola rovnako vysoká ako on a on bol podstatne slabší ako ona. Ani jeden z plánov nevyšiel a tak to musel vzdať a uspokojiť sa s možnosťou prenocovania na zemi.

Ráno sa zobudila na zemi, hoci bola prikrytá a pod hlavou mala vankúš, príjemné to na zemi nebolo. Vedľa ležal aj spiaci Kao. Chvíľu naňho hľadela, boli totiž dostatočne dosť ďaleko od seba aby sa musela v šoku strhnúť preč. Pousmiala sa. Keď spal bol roztomilý. Hnedé vlasy mu padali mierne do tváre, pričom mu niektoré dlhšie pramienky padali do pootvorených úst. Až teraz si všimla tých dlhých mihalníc čo má. Ruky mal priložené pri tvári, vyzeral ako spiace mimino.

Nadišiel čas, kedy sa Greenys mala vrátiť domov. Kao šiel s ňou po ceste odprevadiť ju aspoň do polovice. Rozlúčili sa a ona sa už sama pustila domov. Do toho odporného prázdneho domu s jej prehnitou mamou a až priveľmi nezaujatým ocom.

„Čo sa vlastne dialo potom?“ spýtal sa mimovoľne Kao keď  prestali spomínať. Jeho spomienky už ďalej nesiahali.
„Po čom?“
„Keď sme sa rozlúčili, ako reagovala tvoja mama?“
„Heh, zabudol si? Zakázala sa mi s tebou rozprávať, nedovolila mi chodiť na naše spoločné miesta, len na opačnú stranu kde si ty nemohol a nechala ma mesiac zavretú doma.“ Odpovedala pokojne.
„Vlastne áno… to bolo potom naposledy čo sme sa hrali spolu… potom som sa už odsťahoval…“
„Pravda…“ Presne tak. Kao a jeho rodičia sa odsťahovali neskôr ďalej, na kraj mesta.

Nastala chvíľa ticha. Kao si ju začal premeriavať pohľadom.
„Vyzeráš dobre…“ skonštatoval.
„Vďaka, aj ty.“
„Nie, myslím to vážne, vyzeráš viac ako žena…“
„Pche, a vtedy som vyzerala ako odpad? Nosila som šaty- z donútenia, no šaty! Čo na mne nevyzeralo, že by som nebola žena?“
„No… Ako to povedať…“ rukami sa presunul na svoju hruď a ako keby chytil obrovské prsia do rúk konštatoval: „Vyrástli ti kozy! A to teda dosť! Pred tým si bola úplne plochá!“
„Mala som šesť…!“ odpovedala mierne urazene no so smiechom.
„A tak isto máš teraz aj boky! A vyzeráš úplne inak ako si ťa pamätám, takmer som ťa nespoznal!“
„Teraz mám šestnásť, mám iný účes, vyrástla som… iný štýl obliekania a tak isto uši a chvost, nečudujem sa ti.“ Smiala sa. „Ani ja by som ťa nespoznala z diaľky, keby si ma nepozdravil s tvojím typickým „Ussu“ tak by som ťa nespoznala vôbec!“
„Nezmenil som sa až tak…“ konštatoval pričom sa obzeral.
„Nie, vôbec, tie tetovania sú v skutočnosti znamienka ktoré sa ti časom objavili sami, pery sa ti prepichli sami od seba spolu s ušami a zázrakom ti tam narástli kovové ozdoby.“
„Tvoje poznámky sa však nezmenili.“ Smial sa veselo.
„Veľa vecí sa nezmenilo.“ Smiala sa s ním,

Zase nastala chvíľa ticha prerušovaná len cvŕkaním cvrčkov a občas keď prebehovalo nejaké zviera z kríka do kríku zašuchotalo lístie. Hľadeli na hviezdy, ktoré sa im odrážali v očiach.
„Počuj…“ prerušil ticho Kao.
„No?“
„Nechcela… nechcela by si na istý čas prísť do psieho klanu?“
„Čože?“
„Nechcela by si tam na istý čas byť?“ zopakoval.
„Prečo?“
„Nechcem ťa tu len tak nechať…“
„Možno… no aj keby, tak len krátko… Vrátila by som sa do mesta.“
„Chceš sa vrátiť do mesta?!“
„Áno, prečo?“
„Zabijú ťa tam!“
„Nezabijú…“
„Videl som toho čierneho vlka, no aj tak! Proti väčšej skupine nebudeš mať šancu!“
„Budem, ja-“ prerušil ju až Kao, keď ju chytil za ruku a v tvári mal ako keby napísané, že sa vzdať nehodlá.
„Prosím! Bojím sa o teba!“
„…“ neodpovedala. On jej hľadel do očí, aj keď nič nepovedal, pohľad hovoril za dosť.
„Len na chvíľu, dobre?“ prikývla nakoniec.
„Super!“ vykríkol nadšene a objal ju.

V kríkoch neďaleko od nich niečo zašuchotalo. Niečo celkom dosť veľké sa k nim blížilo a oni si toho všimli. Spozorneli a čakali, čo sa stane ďalej, no šuchotanie sa začalo ozývať aj za nimi a okolo nich. Väčšia skupina sa blížila.