Zásady

               Hodiny sa s meškaním dvoch minút posúvali po svojej obvyklej osi. Dookola stále dookola s meškaním nedokázali dobehnúť reálny čas. Dokonca i keď hodiny šli správne, človek túžil, aby šli pozadu. Uvedomiť si, že prežil viac svojho utrpenia než si doteraz myslel a čoskoro pominie. Snáď pominie… tieto hodiny však boli nebezpečné. Nekývali sa, nevyzerali strašidelne ani prekliate. Ich jedinou výhodou bolo meškanie, ktoré si nikto neuvedomoval. A dokonca i dve minúty navyše, boli zrazu pre jedného z obyvateľov izby utrpením. Neviaž sa na neho… netvrď si, že ho dokážeš napraviť. Nebuď tak naivný a hlúpy ako bývajú ženy. Ty ho nemôžeš zmeniť. Tak prestaň… a ty sa posúvaj. Posúvaj sa dopredu.. dopredu… dve… tri… štyri… päť… NEKONEČNO!

Prečo zrazu dve minúty znamenajú tak veľa pre niekoho kto si ich ani neuvedomuje?

            Rukami si podopieral vankúš na ktorom mal položenú hlavu. Oči medeného odtieňu upieral pred seba do neznáma do jedného virtuálneho bodu zachyteného vo vzduchu. A keď prišiel prvý dotyk na jeho nahom tele, bod sa začal vytrácať. Jeho telo bolo zaľahnuté odzadu druhým telom. Pevným a horúcim telom chlapa, ktorý ho zlomil. Urobil z neho to čím bol on sám.

            „Dobré ráno.“ Šepol mu pri uchu s úsmevom a rukou pohladil bok. a to je všetko? Usmievaš sa? „Adrien.“ Pobozkal ho pod ucho a pritiahol si jeho telo viac k svojmu. Blízkosť toho druhého, jeho teplo, jeho prítomnosť už len samotné vedomie, že nikam neuteká a ani neodíde. Nikdy neodíde. „milujem ťa… zamiloval som sa…“

Samé hlúposti… čo ten vie o láske? Hovno vie o láske… NIČ o nej nevie…

„Nikto… ma nedokáže milovať tak ako ty… prosím ostaň so mnou do rána…“

Oblapil Adrienove telo tíško mu spievajúc do uška. Zlomil toho, koho zlomiť nechcel. Ako sa bude chovať pri Vivyenovi? Ako bude rozprávať? Čo bude tvrdiť? Čo bude…?

A do toho okamihu, bude s ním. A hodiny nech si robia čo chcú… rovnako ako celý svet.

            Istá cesta v istom štáte zvanom Kalifornia, bola zrazu zatvorená. Takže cesta do Los Angeles sa musela dokonca predĺžiť. Adrien zvieral volant svojho divného, čierneho auta ako mŕtvola posledného nábytku pred odjazdom na máre. Ak bude musieť stráviť ešte nejaký čas navyše s Lesliem, tak ho zatvorí do kufra, alebo ho priviaže na kapotu auta.  Leslie mal pomerne úžasnú náladu na to, že sa vracali z výletu, ktorý nedopadol tak úžasne ako si niekto plánoval. Teda pre Leslieho dopadol na známku chválitebný. Mať takmer sex s niekým kým chcel je chválitebné. Lenže potom Adrien urobil divnú vec. Hneď po tom úžasnom vrchole ktorý dosiahol sa zdvihol a zatvoril sa v kúpeľni. Prišiel mu ako ženská, ale fakt to spravil. Nevyšiel odtiaľ do rána. Búchal mu na dvere, vyhrážal sa, že pôjde po sekeru, alebo hasiaci prístroj a vyrazí mu dvere. Potom, že sa prepchá cez ventilačku a nakoniec si odišiel ľahnúť s poznámkou, že takéto drísty má rozprávať Adrien a nie on. Že už nie je tak úžasne rozkošný ako býval. Týmto tĺkol klinec po hlavičke a zatvoril Adriena načisto do rakve. Ten do rána nevyšiel a ani neprehovoril. O toto bolo pre Leslieho horšie, pretože sa nemohol dostať na záchod. Takže zbuntošil susedov v izbe s tým, že sa mu niekto vkradol do izby a zapchal mu záchod. Adrien to počul cez tie tenučké steny a rozrehotal sa. Proste nahlas a od srdca. Áno, ľudia sa často k niekomu vkradnú aby mu zapchali záchod.

            „Nie si šťastný uško? Tvoje utrpenie sa končí.“ Usmial sa Leslia a nahol sa k nemu. „budeš slobodný ako vtáčik.“  Adrien si povzdychol a stočil gombík na hlasitosti rádia, ktoré sa po prekročení hraníc preradilo na iné rádio pod tou istou vlnovou dĺžkou. Do uší im vrazil death metal a kričal na celé auto. Adrien začal kričať do toho a Leslie sa snažil stíšiť rádio lenže gombík nič nerobil nech s ním krútil akokoľvek. „To je tvoja vina uško! Tvoje auto je rakva kopec prístrojov a sú na nič.“

            „Sklapni! Moje autíčko je ručne robené!“ vtisne svoju dlaň na Leslieho tvár, div mu nevypichne oči a odtisne ho od rádia a všetkého ovládania. „Zabiješ nás!“ zvolá do toho vreskotu a multi dunenia Leslie. Na to, že auto je na povel, prosby a bozky, rádio je vytuningované ako na pouličnú disko párty.

            „Ty si samovrah i tak!“

            „ÁNO!“ zvrieskol mu na súhlas do ucha Leslie „ale keď ma zabiješ ty tak to samovražda nie je!“ strhol Adrienovi volant. Auto sa stočilo na poloprázdnej ceste. Pneumatiky zapišťali a obaja skoro vrazili autom do stromu. Nastalo ticho, mimo vreskot nejakej neznámej death metalovej kapely. Obaja sedeli ako panáci a zízali pred seba. Adrien zvieral volant a Leslie nezvieral nič viac než svoje dlane. Prstík na Adrienovej ruke stlačil gombík na rádiu ktoré sa i tak nechcelo vypnúť. Drmal do neho tak dlho, kým Leslie nezvrtol kľúč v zapaľovaní a celé auto nestíchlo.

            „Až naštartujem znova to začne revať.“ Oznámi Adrien.

            „Tak ho vyberieme.“ Obaja na seba pozreli. „Nebudeš sa mi montovať v aute!“
           „Tak ho vyber sám!“ oplatil mu Leslie. Tak on chce pomôcť, chce byť dobrý chlapec a toto dostane. Je to s ním fakt na nevydržanie. Ako to ten Vivyen robí? Buchol dverami ako vystúpil z auta a založil ruky do vreciek. O chvíľu si vytiahol cigaretu a zapálil si. I tak je to novinár. Malý smrad ktorý sa zakráda okolo aby ulovil ľudské nešťastie. Staví sa, že o týždeň bude jeho príbeh uverejnený v tom jeho… čo deň dal či ako sa to volá, ten jeho stĺpec.

Pri kraji zastalo biele auto. To, o aký druh auta šlo, sa Leslie dozvedel už len z toho, že malo sirénu modro červenú a že dvaja chlapi ktorí vystúpili neboli práve automechanici.

            „Nejaké problémy chlapi?“ opýtal sa jeden z policajtov.

            „No ani nie. Len nám začalo blbnúť rádio.“

            „Chcete pomôcť?“ nejako zvláštne ochotní policajti.

            „No ja vám neviem. Patrí to tuto kamošovi a ten je alergický na dotyky cudzích ľudí… na svojom aute.“ Doplní sa aby to neznelo príliš osobne. I tak to je pravda. Človek sa ho dotkne a ide vyskočiť z kože. Maznáčik maminkin. Zbije ho! Iste ho zbije a bude!

Jeden z policajtov posvieti do auta baterkou a zaklope na okno. „Potrebujete pomoc?“

            „Už to mám.“ Povie Adrien  a ukáže mu vymontované autorádio. Vystúpi z auta a pohliadne na oboch policajtov. „Vyznáte sa do áut?“ pristúpi k ním druhý, mladší policajt.

            „Matka je automechanička. Pomáhal som jej.“ Leslie zbystrí a presunie sa bližšie tak aby ho Adrien príliš nezaregistroval. To mu je novina. Tak predsa sa niečo, aspoň omrvinku dozvedel o Adrienovi i keď nepriamo. Tak cudzím ľuďom bude vyprávať o svojej matke, ale jemu nepovie vôbec nič! Čo to má v hlave piliny, ktoré obcikáva škrečok, že je taká brzda hrdzavá?

            „Ďakujem vám za…“ Adrien sa mierne zamračil. Za čo? Za to, že mu posvietili do auta a on konečne mohol nájsť ten jeden kábel a odpojiť ho? „…námahu.“ asi to znie ešte smiešnejšie. „To nestojí za reč.“ Zasmeje sa policajt a vlepí mu do ruky pokutu.

            Policajné auto zhaslo svetelnú signalizáciu a rozišlo sa ďalej po diaľnici. Adrien pokrčil pokutu a začal kričať nie priam slušné slová v angličtine a špenielčine. Leslie, ktorý dofajčil druhú cigaretu k nemu podišiel a vzal ho za ruku. „Čo chceš?!“ zvolal po ňom nasrdene ako dikobraz. Bolo to v ňom vidno. Že už má všetkého po krk.

            „Pokoj baby. Chcem vidieť len tú pokutu.“ Rozovrel mu dlaň a vytiahol papierovú guľôčku. „Vieš, že dávajú pokutu i za to, že pokrčíš pokutu?“ po tom Adrienovom pohľade radšej cúvol pár krokov dozadu.

            „Vidíš, pokuta na tridsať päť dolárov za… za…“ pritiahol si papier bližšie k tvári „Parkovanie pod stromom pri diaľnici.“ Adrien zvesil ramená a povzdychol si, „Dokonca i policajt dokáže napísať vtip o policajtovi.“

Leslie sa usmial a vrátil mu pokutu. „Pôjdeme ďalej alebo sa ti tu toľko páči?“

            „Vieš…“ oprel sa Adrien o kapotu auta a pohliadol do trávnika. Niektoré veci proste nechápe. Má právo byť naštvaný, pretože sa deje čo sa deje. Ale to mu nedáva nárok byť až tak podráždený. Štve ho niečo viac než Leslie, než hlúpa pokuta. „Máš pravdu. Chovám sa ako idiot.“

            „Nechcem teraz k tomu nič moc hovoriť, Adrien ale… si taký môj malý truhlík vieš?“ usmial sa Leslie a podišiel k nemu, „tak sa nebráň a objím ma.“ Nahol sa k nemu a pritiahol si ho na telo. Objal to telo ktoré sa ani neholo, len stálo ako taký stĺpik určený na objímanie, bez odozvy. Preto mohla byť na neho rovno vypísaná akcia. „Všetko bude zase v poriadku Adrien. Úplne všetko. Nechcem aby si bol nešťastný. Urobil som veľa chýb. A teraz už nie je možnosť ich opraviť. Ale nechcem aby si bol nešťastný. Sľubujem, že pre Vivyenom nepoviem pol slova.“  

On vravel, že sa len rozčuľuje. Vravel si, že to voči Lesliemu nie je fér. Ale ten chlap má na neho taký vplyv. Jeho prítomnosť, jeho namyslenosť, jeho arogancia. Všetky tieto možnosti ktoré sa zlievajú mu pripomínajú otca a o to je to horšie. Začína sa cítiť ako úhcyl a idiot. Magor a k tomu psychotický maniak. „Pripomínaš mi otca.“ Povedal to nakoniec skutočne. Vyšlo to z jeho ústa. Leslie stuhol a odtiahol sa od neho „to je… milé.“ V jeho hlas bol zmätok. Nič horšie nikdy nepočul. Fakt nie. Toto bolo to najhoršie čo mu kedy kto povedal. Najhoršie čo mu človek s ktorým sa skoro vyspal povedal.

            „Môj otec bol.. arogantný, namyslený, pyšný. Všetko sa muselo točiť okolo neho. Vždy mal pravdu, vždy robil veci správne a nikto iný než on… nikto.“

Leslie sa začínal cítiť mierne nesvoj a k tomu i ponížený. „Tak ja taký nie som.“ Založil ruky v bok.

            „Ah vážne? A ako to vieš? Pokiaľ ti to nepovie niekto druhý tak to nevieš.“ Nemohol prestať otvárať ústa nad touto Adrienovou opovážlivosťou. On nie ja arogantný. Je milý a slušný. Síce drzý a občas namyslený. Ale inak pomáha druhým ľuďom. „Ah vážne? Tak aby si vedel, ja taký nie som!  Ja som slušný človek. Možno mi občas šibe, ale to neznamená, že idem na niekoho vytiahnuť palicu za to, že mi protirečí. To… to by som ťa mlátil stále!“ vystrie k nemu obe ruky, „ty mi protirečíš za každým. Ani neviem, kedy si so mnou naposledy súhlasil.“ Zvýši hlas a znova od neho odstúpi.

            „Povedal som ti, že ma to mrzí. Ty nič. Povedal som, že ťa mám rád. Ty nič. Povedal som, že ťa milujem, a chcem byť s tebou, a ty stále nič. Buď nechceš súhlasiť, nesúhlasíš a keby si aj tak mlčíš. Lenže u teba ani neplatí to pravidlo, kto mlčí ten svedčí. Iba ma vytáčaš. To ty si ako tvoj otec. Len ty máš pravdu, staviaš si hlavu a si namyslený natoľko, že pre teba neznamenám nič viac, než nejakú výzvu!“ to som si stihol zaslúžiť kedy? Adrien sa odtiahol od auta a prostým pohybom sa napriahol a druhý krát v živote vrazil päsť Leslimu do tváre. „Si zasraný chudák Leslie. Možno som ťa ľutoval a boli to nesprávne spôsoby. Lenže človek, ktorý si postavil hlavu, čiže ja, si ju postavil preto, aby ti dokázal pomôcť aby bol na teba tvrdý a ty hovädo sprosté ma budeš ešte kritizovať.“

            „Seriem na teba Adrien.“ Leslie sa otočil a rozišiel sa hore na diaľnicu po ceste. „len si bež! Utekaj! V živote robíš stále to isté. Postaviť sa niečomu zoči-voči tak radšej ujdeš ako zbabelec!“ 

Adrien ostal stáť na mieste. Díval sa na prechádzajúce auta po okolí. Leslie sa dávno stratil z jeho pohľadu v tme a ceste ktorá nebola osvetlená. „Aj môj otec takto stupídne odišiel.“ Nastúpil do auta. Podarilo sa mu ho naštartovať na prvý krát. Chvíľu trvalo kým sa dokázal otočiť na takom malom priestranstve a nevycúvať pri tom na diaľnicu. No keď auto dostal konečne na cestu bol si istý, že ten chodec okolo ktorého prešiel, bol Leslie.

            Postavil pred neho fľašu s vychladeným pivom a sám si jedno otvoril a oprel sa o zábradlie. Slnko sa ešte držalo na východe za menší pohorím, takže bolo príjemné šero a chládok. I na terase strážnej veže na pláži v St. Monice. Voda obmývala pobrežie ktoré bolo bez jediného človeka. Len tichý šum mora. „V živote sú dôležitejšie veci Adrien.“ Samy sa oprel predlaktím o zábradlie a pohliadol do horizontu mora. Vždy tu radi chodili. More na nich vyžarovalo tak úžasný pocit pokoja a slobody. Očakávania niečoho veľkého, ale za to príjemného. „Drž sa toho čo máš. V tvojom prípade je to Vivyen. Nezáleží na tom, koľko krát a čo Leslie povie. Pre teba je dôležitý Vivyen a tiež ja, ale ja ti to odpustím, že ma ignoruješ.“ Usmial sa a odpil z fľaše.

            „Ani neviem kde je. Či je v poriadku.“

            „Povedal by som ti, zavolaj mu, ale je to smiešne.“

            „Smiešnejšie než to už je, to byť nemôže.“ Adrien sa postavil zo zeme a konečne si otvoril pivo. Podišiel k Samymu a oprel sa chrbtom o to isté zábradlie. „Povedz to Vivyenovi.“

            „Chceš aby som umrel mladý?“ buchol priateľsky Samyho do ramena. „to ťa to vážne skolí? Chrabrého bojovníka na život a na smrť? V príšernom svete plnom poloprávd a vrážd? Takáto vec?“

            „Vieš čo? Mať všetky tvoje cheaty tak to tiež tak poviem.“

            „Výhovorky.“

            „A keď ťa pôjdem utopiť, tak to zaiste prežiješ.“ Adrien položil fľašu na zábradlie a zadíval sa na Samyho ktorý pobral, že to myslí zrazu vážne preto zbehol schody dole a rozbehol sa po pláži „mňa dostať môžeš, ale heslo na moje cheaty nedostaneš.“ Adrien sa rozbehol za ním po piesku, ktorý sa prehýbal pod nohami „Nedostaneš ani moje pivooo!“  držať sa toho čo mám. Držať sa  priateľov a toho čo mám. Nechcieť viac než mám… ani to nepotrebujem.

Potom ako sestrička odišla z jeho izby sa nadvihol a všetky vankúše si dal opäť do pôvodného stavu ako ich mal predtým než prišla starostlivá sestra  a všetko mu to zničila. Tak sa mohol posadiť a oprieť sa. Dýchalo sa mu tak lepšie a necítil bolesť. V ruke zvieral mobil, na ktorý sa mračil viac než bol do teraz vôbec schopný. Nakoniec sa odhodlal a vytočil jedno jediné číslo. Prekvapivo, nebolo Adrienove. Lenže jeho brat, mobil nezdvíhal. Nech mu volal koľkokoľvek krát. Ani jediný krát ani len tupé ticho po zdvihnutí. Úplne nič. Keď sa mu mobil rozzvonil sám, snáď s očakávaním ho okamžite zdvihol zo stolíka a priložil k uchu. Nechápal však prečo, keď začul Adrienov hlas, bol sklamaný.

            „Hádaj kde som?“ znel tak šťastne a pokojne.

            „Neviem.“ Odvetil krátko Vivyen.

            „Tak skús hádať predsa.“

            „Dakde… ďaleko odo mňa…“ pohliadol do bielej periny akoby očakával, že sa tam zrazu zjavia vzory. Adrien sa odmlčal. Z tónu Vivyenovho hlasu, z jeho celého prejavu, mu prešla chuť na úplne všetko. Ďaleko od neho. Jeho stránka bastarda ho znova a opäť dohnala. Ublížil Vivyenovi. Ublížil Lesliemu. A jediný kto si to uvedomil až teraz, bol on.

Dvere od nemocenskej izby sa otvorili. Adrien zložil mobil s rukou pozdĺž tela a pohliadol na svojho milenca ležiaceho v posteli, ktorý práve rovnako sklopil mobil na posteľ, keď ho zazrel. „Nie ste spolu…“

Adrien nepovedal ani pol slova. Zatvoril za sebou dvere a podišiel k posteli. Klamať mu. Prečo by mu mal ďalej klamať. Ak to skončí, tak to skončí, a zaslúži si ten koniec. Pretože nie je nič viac, než bastard, ktorý stratil svoje priority a hodnoty.

            „Čo sa stalo Vivyen?“

            „Nemôžem sa dovolať bratovi.“ To pretože som ho nechal na diaľnici. To pretože by som mal ísť sedieť ak sa mu  niečo stalo. To všetko pretože som bastard.

„Možno sa s niekým niekde zašil a…“ to je ono Adrien. Hádž na neho ešte viac bordelu, než si zaslúži. Koniec koncov, si horší než kedy Leslie mohol byť.  „Ako sa cítiť Vivyen?“

            „Je mi lepšie vďaka liekom. Ale tak skoro ma nepustia.“ Ďalšia úžasná novina.

„Leslie bude v pohode. Vždy to nejako zvládol.“ Usmial sa povzbudivo a vzal Vivyena za ruku. Aspoň teraz mohol povedať pravdu. Leslie vlastne nikoho nepotreboval. Vždy to zvládol sám. Alebo mal proste ostať pri B.J. nemal sa chovať ako idiot. Teraz ti je to ľúto, ale pri tom si šťastný, že si ho mohol spoznať. Aspoň z tej príjemnej stránky. On vlastne nie je tak zlý, len ja to z neho robím. Aby niečo náhodou…

            „Zavolaj mi Adrien, prosím.“ Spočiatku nerozumel, prečo by mal vlastne od neho Vivyen chcieť aby mu zavolal práve on. Prečo sa neho díval s tou prosbou v očiach a prečo vlastne čakal, že jemu to Leslie zdvihne, keď sa povadili do krvi o čom Vivyen ani nevie. Ale možno sa dozvie.

            „Tak mi daj mobil a zavolám mu.“

            „Nie, zavolaj zo svojho.“

            „Vii, prečo by mi to vôbec mal zdvihnúť? Má ma rád asi tak ako Homer Flandersa.“ Vivyen pozdvihol obočie čím dal jasne na javo, že na vtipy nemá teraz náladu. Adrien si povzdychol a teda vytočil jeho číslo „Ale idem na chodbu, aby si nepočul ako mi bude prípadne nadávať.“ Zatvoril za sebou dvere no necítil už Vivyenov úsmev.

Začal pochodovať hore dolo okolo dvoch sestričiek ktoré na ňom nechávali striedavo pohľad. Nakoniec zastal im otočený chrbtom, takže si mohli prehliadať naďalej jeho pozadie. Dôvod jeho zastavenia bol prijatý hovor od Leslieho. Mlčal.

            „Ja zložím.“ Ani nevedel, že to povedal nahlas. „Fajn, tak zlož.“ Povedal Leslie, ale sám nezložil. A teraz sa chovajme obaja tak stupídne.

            „Prepáč.  Ak niečo potrebuješ Leslie ja pre teba prídem nech si kdekoľvek. Vivyen sa  trápi.“

            „Oh, tak Vivyen sa trápi. Ale ty zjavne nie. Je ti putna, že si ma obišiel na ceste, že si mi nepovedal ani pol slova a nezaujímal si sa kde som celý ten čas, až pokiaľ sa môj brat nezačal trápiť!“ v pozadí Leslieho hlasu, Adrien rozoznal ulicu. Hlasy ľudí, pár áut. Proste obyčajný ruch. Určite je v L.A. jednoznačne. On sa vie vynájsť. I keby šiel stopom.

            „Ty si odišiel. Sám si odišiel. Nečakaj, že ťa už niekedy zastavím Leslie. Ja tu vždy nebudem. Utiekol si.“

            „Ja som kurva fix neutiekol ja som.. ja som!“ určite by bol schopný ten mobil hodiť o chodník a rozdupať ho. Tak ho rozčuľuje. A čo? Pre pravdu sa každý bije. „ty si strašne krutá osoba. A človek sa zamiluje práve do teba. Čo urobíš Adrien? Budeš mlčať o nás pred Vivyenom? Čo budeš robiť?“

„Sľúbil si mi, že nič nepovieš.“

            „Tak som zmenil názor. To ľudia robia, Adrien. Teraz ma môžeš pokojne považovať za psychotického maniaka, za ktorého sa sám pokladáš, keď vo mne vidíš svojho otca!“  Adrien si povzdychol. Toto bude na neho používať do smrti. Zase mal povedať akú kravinu. To mu ide najlepšie. „Fajn! Pokojne mu to povedz! Len sa krucinál vráť a nenechávaj ho strachovať sa!“

            „Samozrejme, že sa vrátim uško.“ A zložil.

            „Prečo sa musím chovať ako totálny chuj?“ znova si povzdychol Adrien a založil mobil do vrecka od džínsov. Mimochodom tých istých, ktoré sa tak nezastaviteľne snažili spôsobiť sebe sebadeštrukciu roztrhaním sa na kúsky. Vrátil sa späť do izby k Vivyenovi, ktorý sa posadil a jeho zvedavý pohľad prosil aby hneď rozprával. „Je v poriadku zlato. Príde ako náhle bude môcť.“

            „A kde je? Čo sa stalo?“

            „Ja neviem miláčik… prestaň už o ňom hovoriť. Proste príde a keď príde tak sa ho spýtaš. Ja chcem byť teraz s tebou, a nie viesť rozhovory o Lesliem.“ Zamračil sa a i keď si k Vivyenovi sadol na kraj postele odvrátil sa od neho. „Prepáč, len mám o neho strach.“

            „A o mňa si nemal?“ urazene založí ruky na hrudi.

            „Ty si mi vždy zdvihol aj zavolal späť.“

            „Jasné, to je presne to…“

            „Neviem čo tým myslíš.“ Začudoval sa Vivyen.  

            „Že tvoj brat je nezd-…“ nedopovedal, pretože vedel, že z časti to je jeho vina. „Chcem aby si so mnou odišiel Vivyen. Ku nám do St. Monici.“

            „Ale ja mám školu sem.“ Namietol Vivyen a posadil sa úplne nahol sa k svojmu priateľovi, o ktorého sa oprel „A nemôžeme Leslieho nechať o samote keď sa takto chová.“

            „Ja seriem na Leslieho!“ zvolal na celú miestnosť. „to je stále len Leslie sem, Leslie tam. Čo je na ňom tak úžasné? Len ti klame a mňa zneužíva. Taký je. A pôjdeš so mnou a to je posledné slovo! Ja tu nemienim ostať!“ dokončil rozhorčene a stíšil hlas. „Proste sa uzdravíš a pôjdeme. A ak nechceš, tak si tu ostaň a staraj sa o svojho brata. Ale nečakaj, že sa ešte niekedy vrátim.“ A čo, že to robím? Je mi to jedno. Celé mi je to jedno… ja chcem preč. Vypadnúť od toho chlapa. A ak stratím Vivyena stratím ostatok a potom môžem načisto zošalieť.