Život v sne

Prológ:

 Slnečné lúče mi pohladia tvár. Pomaličky otváram oči a vzápätí ich upriem na hodinky. Tik-tak…… je čas… Žiadna z ručičiek sa nezastaví, ba ani, ani nespomalí, nechce mi pomôcť. Oddialiť tu chvíľu čas lúčenia… Prehodím nohy cez kraj postele. Položím ich na mäkulinký biely koberec. Vychutnávam jeho teplo. Potrebujem trochu opory, aj kde len v podobe mäkkého teplúčka. Postavím sa, vyrovnaním krokom prejdem do kúpeľne.

Pozerám sa do oči, z ktorých vyžaruje nezmyselný pokoj. Je to zvláštne, oni skutočne vyzerajú pokojne, ale ja viem, že to nie je tak. Nie som pokojný, som nervózny nešťastný, frustrovaný… teraz ešte viac, veď nemôžem veriť ani vlastnému odrazu v zrkadle. Ešte aj to klame… našťastie nie som sám, sú so mnou ľudia, ktorým na mne záleží. Už len ten pocit mi vlieva potrebnú silu. Aspoň zatiaľ… zatiaľ ich mam ale… To sa zmení…

Odvrátim od seba pohľad, načo sa pozerať na svoj odraz. Dám ruky pod studený prúď vody. Zachytím vodu do zovretých dlani a ošpliecham si tvar. Konečne precitám… Spánok zo mňa opadá, účinky tabletiek sa vyparujú. Nemohol som spať… Cely večer som sa len prevaľoval v posteli, to čakanie mi prišlo nekonečné… Chvála  tomu, kto vymyslel tabletky na spanie.

Po rannej hygiene si doprajem silnú kávu. Vdychujem jej arómu, ukľudňuje ma…. Viac ako kofeín, viac ako ta chuť, viac ma láka práve jej vôňa…. Dopijem posledný dúšok a oblečiem sa. Postupne skrývam svoje telo, najskôr nohy zakryjem rifľami. Hneď na to už moja hruď mizne za látkou trička….

 Zamykám  dvere svojho bytu a idem sa rozlúčiť. Zámerne som si to nechal na poslednú chvíľu…. aby to bolo pre mne ľahšie, žiadne dojímavé scény len proste zbohom… Tak by som to chcel ja, ale viem, že také ľahké to nebude………. Cítim, ako mi sťaželi nohy, nemôžem – nechcem nimi pohnúť, no musím….. Jeden, druhy, tretí krok…. Blížim sa k cieľu. Čím som bližšie, tým ťažšie sa mi dýcha…..

Už ich vidím. Prišli všetci. Stoja tam uprostred stromov. A užívajú si chládok, ktorý im poskytujú. Unavene sadia na lavičke, jedinej ako tak zachovanej v park…. Zostanem schovaný v tieni starého, veľkého buku… Pozorujem ich, mojich priateľov. Myslel som, že ich nikdy mat nebudem, že to nie je pre mňa súdené, že ostanem sám. Ako veľmi som sa mýlil.

… Keď si predstavím ako mi tieto tri osoby veľmi zmenili život, musím sa nad tým pousmiať. Predtým to boli samé úteky, nepriatelia. Teraz s nimi som získal stratený pokoj. No stratený asi nie, nikdy som pokoj nemal, ako by som ho mohol stratiť, že? No povedzme, že mi ukázali, čo je to pokoj. Aj keď nikdy som nebol normálny človek, ktorého jedine problémy sú, čo na seba, ako zarobiť peniaze… a tak. Keď sa nad tým zamyslím, tie dva rok moji nepriatelia vyčíňali akosi viac. Stále ma prepadávali, ale aj tak som bol šťastný.

Mám ich strašne rád, a preto to musím skončiť, nemôžem ich vystavovať toľkému nebezpečiu. Oni síce tiež čo to vedia o mojej situácii, ale nemyslím si, že čo len tušia do akého spisknutia som ich zatiahol. Veľmi riskujú, keď sú so mnou. Moji nepriatelia po nich pôjdu a ja nemienim riskovať, aby koli mne zomreli.

………..Musíme sa rozlúčiť, dlho som sa trápil, kde odisť. A ja som na to prišiel, jedine miesto, kde by za mnou nešli, je tam na druhom svete. Musím, viem, že proste musím zomrieť! … pre nich….  Bojím sa, no môj strach zo smrti nie ani spolovice taký veľký, ako môj strach o nich. Musím byt silný, proste sa s tým vyrovnať. No nech sa akokoľvek snažím, nedokážem zastaviť slzy, ktoré sa mi tlačia von z oči. Prečo?! Prečo?! Prečo ja!? Prečo musím byť ja taký iný. Prečo musia isť práve po mne? Prečo musia ty vrahovia ničiť práve môj život?!…….

Ešte chvíľu ich nemo pozorujem, oči sa mi zastavia na Riovi, zachvejem sa. Radšej sa nad tým nezamýšľam. Má na sebe čierne tričko, ktoré tesne obopína jeho vypracovane svaly. Obliznem si zrazu veľmi suché pery. Nemôžem od neho odtrhnúť pohľad. Zrýchľuje sa mi dych…. ten sa však hneď na to takmer zastaví, keď začujem,tichý, ledva počuteľný rozhovor.

,,Máš nejaké nové inštrukcie?“ spýta sa Kin Juny.

 ,,Nie, stále ho máme sledovať, máme hlásiť každý jeho pohyb. Stále sa divím, ako je možné, že na to ešte neprišiel.“

 ,,To mi ani nemusíš hovoriť. Chápeš už dva roky a on ani nič netuší. Je pekne naivný… kedy ho chcú chytiť. A prečo ho vlastne nemôžme chytiť my?“

 ,,Ty si asi totálne blbá…. však som ti to vysvetľovala už najmenej dvadsať krát…. my sme ich tajná zbraň, keby sme sa hlúpo prezradili, zničili by sme cele dva roky práce……“

,,No hej hej…“

,,Sklapnite, ešte vás tu nachytá,“ preruší ich naštvane, Rio.

,,Prosím ťa, akoby si nevedel, že vždy chodil aspoň o pol hodinu neskôr. A teraz je ešte štvrť hodina pred termínom. Príde najskôr tak za 45 minút.“

,,To mi je totálne jedno, nemienim koli takým úbožiačkam ako vy zahodiť dva roky tvrdej prace pri získavaní jeho dôvery.“

 Parkom sa znova rozľahlo ticho.

Som ticho, neveriacky pozerám pred seba. Akoby som počul pokazenú platňu. V hlave sa mi neustále opakujú tie slova… mame ho sledovať… ako to, že na to neprišiel…. dva roky práce…. Oni ma klamali… slzy mi ešte stále stekajú dolu tvárou, no už z iného dôvodu. Vtedy to boli slzy beznádeje a strachu o iných. Teraz sú to slzy zrady, bolesti, nevnímam ich. Sústredím sa len na to, čo som sa dozvedel. Koli týmto piatim minútam sa môj život rúca ako domček z karát. Nechcel som tomu veriť. Takto sa Rio nikdy nesprával, veď vždy bol milý, nikdy nebol nervózny… to celý ten čas niečo predstieral? Ako je možné, že som si nikdy nevšimol ich pravé tváre… ako je možne….. ja… práve som sa chcel obetovať pre obyčajné krysy, ktoré ma dva roky v kuse klamali. Ja som si myslel, že mi pomáhajú a oni mi po celú tu dobu nenapadne škodili. Sa ani moc nedivím, že ma stále prepadávali, niet sa čomu čudovať, presne vedeli, kde a kedy budem. Mali to veru pekne premyslené…..

Slzy mi zastierali pohľad. Videl som rozmazane. Tak ako som mal zahmlene videnie som, mal aj zahmlené myslenie. Nevedel som, čo mám robiť. Ako sa zachovať. Chcel som zomrieť, no zároveň som túžil žiť…. Chcel som ich zabiť a zároveň som mal chuť isť za nimi, pýtať si vysvetlenie, aj keď mi bolo jasné, že ma hneď zajmú….

Moje oči neustále vypúšťali pramienky soli. Oprel som sa o kmeň chrbtom. Potichu, nečujne som sa po ňom zošmykol dolu. Sedel som nepohnuto. Kmeň stromu ma nepríjemne tlačil. Cítil som, ako sa mi konáre na zemi zarezávajú do tela, no nedbal som na to. Teraz bolo pre mňa dôležité len čo som počul. Ako som sa mal zachovať? Ako mám teraz žiť? Čo mám robiť ?…..

Dlhu chvíľu som tam len tak nečinne sedel a vstrebával, čo povedal. Vdychoval som čerstvý vzduch parku a rozmýšľal prečo budem teraz žiť. Či to vôbec má zmysel, keď som si spomenul, aké to bolo predtým, keď som ich spoznal….

Zdvihol som pohľad hore. Slnko už bolo vyššie na oblohe. Obláčiky ako malé kôpky šľahačky plávali po oblohe. Započúval som sa do ticha parku. Vtáky spievali svoju každodennú pieseň a aj napriek svojim pocitom, svojmu sklamaniu, som sa musel usmiať… Teraz, keď som vedel, aké to je skutočne žiť, mi smrť nepripadala lákavá, ako to bolo po minulé roky. Prišla mi absurdná. Možno ma nenávidia, možno ma cely čas využívali. Možno ma nemajú ani spolovice tak radi, ako hovorili, možno vôbec. Ale ak aj nechcene, ukázali mi, čo je život a ja ten môj chcem žiť!

Odpovedal som si na svoju otázku. Žiť či nežiť?

Pre prvý ranný záblesk slnka.

Pre steblá trávi, pokropené rannou rosou,

Pre šum stromov.

Pre žblnkotom tečúci malý potôčik.

Pre život všedný i sviatočný.

A pre všetko krásne vždy sa mi oplatí žiť!

Postavil som sa na nohy. Bez otočenia na nich som odchádzal. Preč… preč od utrpenia. Preč od všetkých tých klamstiev……… preč…..

O 24 hodín:

Tomy práve prichádza na letisko. Platí taxikárovi slušnú sumu a z obrovským kufrom ťahajúcim za sebou sa pohne k vstupu. V hale sa ani nepozastaví a rovno si ide kúpiť letenku. Je to síce len 24 hodín odkedy sa dozvedel pravdu, no aj za to mu stačilo, aby si uvedomil svoju situáciu. Nemal veľmi na výber. Ak by sa pred nimi tváril, že sa nič nedeje, chvíľu by to bolo dobre, no po čase by ho prekukli. Až taký skvelý herec nebol, aby dokázal pred nimi skryť, že to vie. Nemohol by sa po tom všetkom správať normálne. Vedel, že ho majú ako pod mikroskopom a tak najlepšia možnosť ako sa zachovať je – útek.

Čím skôr tým lepšie… Strata „priateľov„ akoby ho vrátila do reality.. Zrazu celkom jasne vidí všetky tie chyby, ktorých sa dopúšťal, koli nim. Akoby spolu s nimi stratil ružové okuliare, ktoré cely ten čas nosil na očiach. Hnaný bolesťou sa od chvíle poznania nezastavil. Hneď po tej správe si vybavil nové doklady, takže odteraz už nebol Tomas/Tomy, ale bol Dimitri.. Vybral si z banky peniaze, veci si do kufra len nahádzal. Všetko sa mu hrčilo v obrovskom kufri, ktorý mal ľudí zaujímať väčšmi ako on sám. Ďalšia vec, ktorú sa za čas, keď bol na úteku naučil. Ak chcel, aby si ta nikto nevšimol, odveď od seba pozornosť. A takto skutočne každý obdivoval obrovsky kufor, zatiaľ čo na neho sa pozrel málokto.

Konečne bol na rade. Kúpil si letenku na každé lietadlo, ktoré letelo do troch hodín. Udával svoje meno. Vedel, že ak sa na neho začnú vypytovať, hneď zistia že bol na tomto letisku. Ale môžu si vybrať zo 25 lietadiel. Mal lístok na každé jedno. Všetky v druhej triede.. Recepčná na neho s otázkami v očiach pozerala. On sa jej na rozlúčku usmial, akože je rad, že ju spoznal. Keď videla jeho úsmev, bolo jej totálne jedno, že si pravek upil 25 leteniek na raz.

 Tomy sa neustále rozhliadal, nemohol predsa dopustiť, aby ho niekto chytil už hneď na začiatku. Uvoľnil sa, až keď už boli nad zemou. Miloval lietanie. Ten pocit, že vás nikto zo zeme nemôže dostať. Jedine ak by do lietadla niekto taký nastúpil. Ale aj tak ten neopísateľný pocit voľnosti nemohol zatieniť ostražitosť, ktorá kolovala žilami jeho tela. Bál sa, že ho niekto nájde… Z viacerých dôvodov… 1 .Nechcel zomrieť, to si ujasnil hneď na začiatku…. ale bol tu ďalší problém… pre neho oveľa závažnejší ako útek. Utekal predsa cely život, toto bolo pre neho len akoby sa vrátil z dovolenky. Bal sa však svojich prenasledovateľov. Budú ho chytať oni a on nevedel, či ich dokáže zabiť. Predsa len žil s nimi dva roky a aj napriek tej zrade ich nedokázal nenávidieť. Stále niekde v kútiku duše dúfal, že sú predsa len jeho najlepší priatelia, a že toto je len hlúpy sen, z ktorého sa onedlho zobudí…. Nočná mora však pretrvávala….

 Dimitri počas cesty zaspal. V hlave sa mu miešali cudzie tváre s tvárami jeho „kamarátov„… Vystierali po ňom ruky a smiali sa mu do očí….. Prudko otvoril očí… Cítil slabý závrat, ktorý sa každou minutou silnel… Cítil prudkú bolesť v hrudi. Tá mu prepaľovala telo svojou intenzitou. V hlave nedokázal sústrediť jednu poriadnu myšlienku. No aj tak nejako podvedome vedel, že nesmie na seba prilákať pozornosť…. To by mu v úteku nepomohlo. Zaťal prsty tak silno až mu obeleli hánky. Nakrátko ostrihané, upravené nechty si zarýval do kože…. Po dlhej dobe sa začala bolesť trošíčku zmierňovať. Keď lietadlo pristálo na letisku v Londýne, Dimitri bol už ako-tak schopný chodiť. V hlave cítil silný tlak. Bol by odprisahal, že takú bolesť ešte nezažil…

 Po pristáti mal na pláne zohnať si ubytovanie a potom navštíviť svojho dávneho kamaráta. Ten bol vždy zásobený technickými vymoženosťami. Zbrane, lieky, drogy…. čo človek potreboval, našiel u neho. Boli veľmi dobrý obchodný partery. Richi mal vždy dobrý tovar a Dimitri zase vždy zaplatil načas plnú sumu, ba často aj niečo navyše. No v situácii, v akej sa nachádzal, považoval za múdrejšie isť za ním hneď. Určite mu bude vedieť poradiť. Človek by si povedal, že to je len náhoda. Veď bolesť hlavy vás môže prepadnúť hocikedy a hocikde, ale Dimitri sa naučil neveriť v náhodu. Všetko, čo sa dialo malo svoj dôvoď, svoje vysvetlenie. A on to svoje chcel počuť a to čo najskôr… obával sa, že keby čakal pridlho, bolesťou by snáď ani nevidel.

 Taxík zaparkoval pred nenápadným bielim domom. Dom v dobrej štvrti s krásnou záhradkou plnou ruží. Nič nezvyčajné nič podozrivé. Avšak Dimi už poznal jeho tajomstvo. Podišiel k dverám a zazvonil…. Otvoril mu sympaticky starší muž s plným bruchom a miernou plešinou.

 ,,Á… ahoj, čo ty tu?“ konštatoval vôbec nie prekvapene.

 ,,Potrebujem pomoc,“ sťažka zo seba dostal. Dovolil už bolesti, aby sa mu zjavila na tvári.

,,Niečo nie je v poriadku.“

,,Pod ďalej,“ vyzval ho bez úsmevu dnu.

,,Tak čo sa stalo?“

,,Ja…….. myslím, že je to nadlho… poviem ti to neskôr…. máš tu niečo na bolesť hlavy? Neviem, čo sa to so mnou deje, ale obavám sa, že moja hlava ten tlak už dlhšie nevydrží.“

,,Odkedy pociťuješ bolesti? Poď za mnou,“ vyšiel z vkusne zariadenej obývačky… prešiel popri kuchyni, až zastavil pred nenápadnými bielymi dverami. Otvoril ich a začal zostupovať dolu schodkami, ktoré sa objavili priamo za dverami.  

 Dimitri za nim pomaly zostupoval. Ocitol sa v temnote, až kým Richi nerozsvietil silne nepríjemné svetlo.

,,Posaď sa,“ povedal a pri tom ukázal na kreslo v rohu miestnosti. Celá miestnosť bola ladená do modro biela. Pripadala taká studená. V jednom rohu miestnosti sa nachádzal písací stôl z bledého dreva, pri ňom stála otáčavá stolička zvláštnej sivo-modrej farby. Steny boli nemocensky biele. Biela bola aj skriňa napravo od kresla, v ktorom sedel Dimitri. Farba kresla sem vôbec nezapadala. Aj keď bolo modré, vyzeralo tak nejak živšie. Tá modrá bola skôr tyrkysová ako sivá…. Vyzeralo nové, no nebolo. Dimitri tu na tomto kresle sedel už veľakrát. Vždy si kládol otázku, prečo ho Richi nevymení za niečo, čo by sa tu aj hodilo….

 Po chvíli hrabania sa v skrini sa pri ňom objavil Richi aj so zvláštne vyzerajúcim prístrojom. Dimi nikdy nebol expert na elektroniku. V zbraniach sa vždy vedel dobre orientovať a to mu v podstate stačilo… Pristroj sa mu podobal na ovládač od telky, skrížený s mobilom. Bol celý potlačitkovaný (ako ovládač), ale malo to displej (ako mobil). Priložil tu vec k Dimitriho hlave.

 ,,Vieš, mám také podozrenie, že sa ti niekto hrabal v hlave.“

 ,,Čože?!“ spýtal sa užasnuto Dimi. Keď si myslel, že to nie je náhoda, mal skôr namysli niečo takého typu, ako či ho neotrávili. Určite nemal podozrenie, že sa mu ktosi hrabal v hlave…

,,Nebol by si tento mesiac prvý. Už tu boli asi dve osoby, ktoré mali bolesti hlavy a našiel som im v tele mini mikročip na určovanie polohy. Tak ma napadlo, že to možno máš aj ty.“

Dimitri celý ztuhol….To nemôže byť pravda… opakoval si neustále v hlave. To by bolo to najhoršie, čo sa mu mohlo stať. Ak je to skutočne tak… potom ho nájdu hneď a zaraz. Neujde imm ak ho budú stopovať na diaľku…. Sakra! Sakra! Zdvihol pohľad k Richimu. Ten sa usmial falošným úsmevom. Takým, na ktorý mu naletelo väčšina zákazníkov. Nie však Dimi, ten ho už dávno prekukol. Richi pomaly zdvihol pristroj k Dimitriho hlave… A zmačkol tlačidlo.

 Dimitri zacítil na spánku mierny tlak. Cítil akési brnenie celého tela…. Napätím ani nedýchal…. Richi odtiahol ruku aj s prístrojom od Dimiho hlavy. Prechádzal mu s nim po hrudi… rukách.. Po chvíli sústredene pozoroval monitor prístroja…. Výraz tváre sa mu rýchlo menil. Najskôr zvedavý, potom nedočkavý a teraz vyraz plný zdesenia…..

,,Myslím, že máš problém..“ prehlásil po dlhšej odmlke Richi….