Zmena

            V poslednej dobe mal pocit, akoby sa s ním všetko od základov točilo. Nič nestálo tak ako by malo. A všetky základy sa rútili. Cítil sa vyčerpane a nikto mu to nijak neuľahčoval. Už týždeň sa choval Lavi ako nepríčetný, žiarlivý malý debil. Áno, ako debil, pretože to už inak nevedel pomenovať. Ten jeho stav. Minuli sa mu všetky vhodné nadávky. Takže až toho bude mať absolútne dosť, začne s tými nevhodnými, a tie  sa mu rozhodne páčiť nebudú. Že on si s takými debilmi sprostými, nedorobenými začínal? Bolí ho z toho hlava. A to keď sa začne diať, je schopný niekoho skutočne, t.j. reálne zabiť.

            „Cítiš sa už lepšie?“ ten hlas… najradšej, keby sa to dalo, tak mu ten hlas pokrčí ako kus papiera a podpáli. Spáli ho na popol. Pohliadne do Laviho vysmiateho očka. Ako môže byť niekto tak otravný ako tento ryšavý?

            „…rozšír si slovnú zásobu, inak ťa skopem do kocky.“ Ak sa túto otázku nespýtal za dnešok a celý predchodzí týždeň aspoň dvesto krát, tak ani raz. Unavuje ho to, a Lavi by to mal vedieť a cítiť. On to neznesie, ak sa bude po ňom takto ďalej lepiť ako prísavka. Postaví sa z postele, pri čom Lavi chytí len vzduch ako ho chcel objať.

            „To nie je pravidlo baka usagi… že čím som k tebe hnusnejší, ty budeš ako ružový králiček od Alenky…“ Lavi nechápajúc zamrká jedným očkom, ktoré našťastie ešte vlastní. Už toľko krát znášal hrozby úplného oslepnutia.

            „A čo mám asi tak robiť? Tebe nikto nevyhovie!“ odfučí sa bookman jr. a odtiahne od neho. Vážne, myslel si, že keď sa to akýmsi zvláštnym spôsobom ustálilo, bude to lepšie. Ale nie, už to nie je Allen ktorý robí problémy, už je to KANDA! Občas by mu jednu uvalil. Ale to by znamenalo istú samovraždu. A keď je už pri tom Allenovi, kto vie, čo robí? Určite spriada pavučinky ako ich tam lapiť a rozdeliť. Taká nevinná tvárička a vnútri kopec jedu.

            „Ja viem, chceš byť sám…“ odsekne Lavi a vyjde so zvesenými ramenami vonku z izby. To je tak strašne moc depresívne. Chcel by urobiť niečo, čím ho rozosmeje. I keď je to skoro nemožné. Chcel by, aby sa aspoň usmial. A čím viac to chce, tým horšie to je. Robí zo seba blázna a tupca a takto to dopadne. Čo iné, než mu začne liezť na nervy. Aaaa, najradšej by si do hlavy niečo narval aby nemusel myslieť. Prekliatie Bookmana za takú mozgovňu. To je vec toto!  Prejde si rukou cez čelo a zájde za roh chodby, čoho využije bielovlasá hlavička a po špičkách sa vkradne do Kandovej izby. Hehe… aby si nemyslel, že Kanda je taký zásadový muž, ktorý drží vždy sľub.

            „Moyashi…“ Kanda ležiac na posteli, kryjúc si oči predlaktím zavrčí smerom k Allenovi ktorého doslova vycítil, ako tam vošiel, a ten závan danga bol tak nefalšovaný a nedal sa skryť.

            „…pozerám, že sa nudíš.“

            „…snažím sa spať.“ Odsekne mu na to. Allen si priloží prstíky k perám a docupká pomaly k posteli, kde leží Kanda ako samá svätosť. Tie vlasy rozprestreté na vankúši. Je tak krásny.  Chladná krása.

            „Môžem ti pomôcť…“ usmeje sa a usadí sa na kraji postele. Stačí natiahnuť ruku. Vábi ho to. Lavi tu nie je a vie, že sa tak skoro ani neukáže. Chce to využiť. Moc… bledá ručička zablúdi po stehne hore do lona, po ktorom prejde. Tá mäkkosť pod prstami. Má pocit, že ak to neurobí bude ešte viac prekliaty. Pritiahne sa viac k vytúženému cieľu a pohladí ho. Kanda nepovie ani jediné slovíčko, ani jediný záporný či kladný podnet od neho vyjde. Proste len leží v tej pôvodnej polohe ako pred tým. S rukou na očiach.

Allen rozopne gombík a stiahne nižšie zips. Má na to proste chuť, čo si bude klamať. Už ho chce vidieť, ako stojí, aký je pred ním vztýčený a pulzuje mu na jazyku. Chce cítiť tú tvrdosť a chuť semena. Je to všetko Kandova chyba! Všetko! On s tým začal.  O chvíľu štíhle prstíky odhalia penis. Nebude to dlho trvať, vzruší ho rýchlo, vie to. Je si tým istý. Prejde po penise prstami, pri čom si ho pridrží pri koreni a olizne žaluď. Jazykom ucíti žilu, ktorá tepe a tak pomáha tvrdnutiu. Sám cíti svoje vzrušenie, ktoré sa ním leje, preto zájde zapínaniu svojich nohavíc. Nechá tomu voľný priebeh. Pohlcuje penis hlbšie a hlbšie dovnútra svojich úst pri tom sa snaží uspokojovať i sám seba rukou. Pomedzi pery mu prenikne dlhý ston, napoly udusený penisom v ústach. Kanda mlčí, ale vie, že to všetko zadržiava, on to vie. Zrýchli tempo. Je krásny, tvrdý, stojí, už len chvíľu. Rýchlejšie. Ani nepostrehne, že jeho ruka samovoľne začala zrýchľovať tempo dráždenia. Nemôže, už nevládze. Prepustí svoj penis z ruky. Ústa pohltia Kandove semeno do poslednej škvrnky. Stále chutí úžasne. Olizne si pery a znova rozpohybuje ruku na svojom penise. Pevne zatvorí oči a zatne zuby. Tak moc to chce. Keby to ale mohol urobiť Kanda. Nič viac od neho nechce. Ale môže si nechať snívať.

            „Poď sme maličký…“ Allen pohliadne na Kandu spod bielej ofinky. Cíti srdce byť silne v hrudi a pľúca ktoré vstrebávajú kyslík, sa už ukľudňujú. Očká sa roztiahnu, keď jeho rúčku uchopí Kanda do svojej a priloží si ju perám, na čo začne z nej zlizovať sperma. Allenovi naskočí do tváričky rumenec a uhne mu pohľadom. To je zvláštne, keď to robí. Len nech mu teraz nepovie niečo, čo ho absolútne dorazí.

            „Mohol si chvíľu vydržať nie?“ pohliadne mu do lona, ktoré je obnažené. Allen znova sčervená o ďalší stupeň. O chvíľu bude purpurový a nezachráni ho už nič a nikto.

            „Alebo si bol až ta moc extrémne nadržaný zlatíčko?“ pohladí ho po tváričke druhou rukou, zatiaľ čo olizuje prstíky. Vypadá tak nevinne a pri tom tie túžby, ktoré ho ovládajú sú tak hriešne. Ako to rajské jabĺčko v záhrade. Chudáčik. Začína mu ho byť ľúto. Mal by si nájsť pekné dievča. Možno Lenalee. Komui zrejme umrie na odslzenie ale čo už… bude to tak lepšie.

            „…mal by si prestať Allen…“ o mu povedal menom? Menom? Teraz? Skutočne? V jeho očkách sa objaví zmätok. Nechápe, s čím má prestať? Robí niečo zlé?

            „…toto nemôže fungovať maličký… niekto ti ešte ublíži za to čo robíš. Bude lepšie, keď sa budeš držať odo mňa.“

To žartuje. Určite žartuje. Bol to predsa on, kto… on a ich po prvé… nie, neverí tomu, že by ho takto lacno odkopol. To predsa. Ucíti štípanie v očkách. Nie, on nechce. Nemôže ho predsa teraz vyhnať a tváriť sa, že je všetko ok. On nechce! Čo má Lavi a on nie? prečo on nemôže a Lavi môže? Prečo? Do čerta! Vytrhne mu svoju ruku a jej chrbtom si strie slzy z tváre. Kašle na to! Na všetko.

            „Ale no tak, toľko sa zase toho nedeje, že nie?“  Allen sa postaví a zapne si nohavice. Kašle na to. Vážne, nejakú hrdosť predsa ešte má. Nepovie mu ani pol slova a odíde. Ale však oni ešte uvidia. Obaja uvidia! Nenechá ich aby s ním kývali. Toto, nie je vôbec vtipné! A on nebude ich predmetom žartovania a zneužívania!

*  *  *

Za oknami rádu sa zotmelo. Tmavá obloha bola potiahnutá kopovitými sivastými oblakmi, ktoré boli jasnými búrkovými signálmi. Kanda sediac za stolom s nohami na stole premýšľal. Jednoducho ho napadlo, že sa nechoval práve úžasne a svedomite k Allenovi. Ale no tak, kedy sa mu objavilo svedomie? Nechápe tie zmeny ktoré sa mu dejú. Hrôza. Proste hrôza.

„…myslel som, že budeš už spať.“ Preberie ho Laviho hlas. Čo ten tu robí? Nechce ho mať pri sebe. Teraz nikoho nechce mať pri sebe. Prejde si rukou cez čelo. Lavi sa len pousmeje. Vidí na ňom, že ho niečo trápi, alebo či už nad niečím premýšľa.

„Vieš… niečo mi došlo… nebudem sa ti vnucovať, Yuu… skutočne nie. A ak nikdy neprídeš na to, čo vlastne cítiš, nič sa nezmenení. To, čo je medzi nami, proste zanikne.“ Inak to nevidí. To jediné mu chcel povedať. Bude to ťažké on to vie, ale zvládne to. Nechce riskovať prázdny a bolestivý vzťah. Radšej žiadny.

„Oyasumi nasai… Yuu-chan.“ Usmeje sa a pobozká ho na spánok.

Skvelé, proste skvelé… tak on odoženie Allena a Lavi mu dá kopačky? To kde sú? Však oni ešte budú ľutovať! Prosiť! Všetci budú prosiť! Kašle na takú spodinu! Na také mršiny! Má na viac! Prečo by ho malo trápiť, že nejaký Allen ušiel s plačom a Lavi mu tu kladie akési požiadavky? Nech si trhnú! Všetci!

            „Však vy sa priplazíte…“

Foto by traumari