Znova bez teba

Vyučovanie… má tak divný pocit, že keby padla na Konohu bomba tak ju odignoruje a bude tu sedieť až do skonania. Ani o sebe nevie. Tak prázdne a nudné dni, ktoré zapĺňa príležitostný pocit strachu z toho čo sa deje tam vonku… na tom mieste kde sa nachádza On. Netuší kam šiel… netuší, či hovoril pravdu, netuší absolútne nič z toho. Jediné čo vie, je to, že ho znova opustil. Znova a zase. Toho opúšťania by už bolo aj dosť! Keby to bolo na pár dní… na pár hlúpych pár dní, pochopil by to. je to už mesiac a on absolútne o ničom nevie. Nevie o ňom, ako sa mu darí, čo robí… či je vôbec celý.

„Sensei!“

Ozve sa dievčenský hlas spredu. Naruto zdvihne hlavu a venuje jej nie práve moc príjemný pohľad modrých očí.

„Už bude koniec hodiny a my sme ešte nič…“

„Máte učebnice!“

Prudko sa zdvihne, vezme svoju knihu a vyjde z triedy pri čom za sebou buchne dverami. to takto ďalej nejde! Tsunade ho zabije za takéto hodiny. On zabije za chvíľu seba ak to bude ešte dlho takto trvať. Kde sa podela tá jeho dobrosrdečnosť? Chuť a zápal do veci? Fuč… odišla so Sasukem za tie nekonečné hory a lúky. Všetko to odišlo za ním.

Len, prečo je tam ten hlúpy pocit, že je to všetko kvôli nemu? Tak mu to rovno mohol povedať nie? O čo ide, zdôveriť sa mu s problémom? Prečo vôbec s ním žil? Prečo sa vôbec niekedy obťažoval mu pomôcť?

„Do čerta s tebou Uchiha…“

Odloží knihu na stolík na chodbe. Celá tá práca, tie roky snaženia. K čomu to je? Aby učil? Aby predával svoje schopnosti? K čomu to všetko do čerta je?

Vyjde z akadémie. Ulica… ulica plná ľudí. Ľudí, ktorí na niekoho spoliehajú… na niekoho…

Je k ničomu… celý ten čas čo robil… pre koho to robil… čo z toho má? Za tú snahu? Učí na akadémii!

„Naruto!“

Ozve sa za ním známy ženský hlas. Dobre vie komu patrí. Tá osoba, ktorá znamenala toľko rozporov medzi ním a Sasukem. Ale to je minulosť. Všetko je to minulosť, i Sasuke začína byť minulosť. Všetko to tam pochová a pôjde ďalej. Nevráti sa. Už nikdy sa nikto do jeho života nevráti. Nikdy sa nikto nevrátil a nečaká, že to niekto bude chcieť urobiť dobrovoľne.

„Chce ťa vidieť Tsunade-sama…“

Tá stará vykopávka by mu tiež už mohla dať pokoj. Stáva sa z neho presne to, čo nikdy nechcel. Ufrflaný ninja!

„Kruci!“

Sakura mu pohliadne do tváre. Tie oči… modré očká, ktoré sa vždy usmievali. Bolo v nich svetlo a nádej. Teraz sú prázdne. Tak prázdne ako mŕtva hĺbka oceánov.

„…stalo sa niečo?“

„Nie!“

Prejde okolo nej so zvesenou hlavou. Je rozhodnuté! Skončí s týmto šialenstvom! S týmto obviňovaním sa! So všetkým čo mu kedy ublížilo. Musí to skončiť! Nechce premárniť svoj život takýmto spôsobom. Čakaním a večným čakaním na niečo. Strachom z tej nekonečnej temnoty, ktorá je bližšie a bližšie. Sám ju k sebe pripúšťa. Len jedine on sám si za to všetko utrpenie môže.

Zaklope na dvere od kancelárie v radnici. Dlho sa nič neozýva, až začuje ten ako vždy nepríjemný hlas. Čím dlhšie ju vníma, tým otravnejšia mu príde. Kam sa to len dostal? To skutočne všetko čo mal, celá jeho nátura, to všetko bola Sasukeho zásluha? To skutočne všetko odišlo s ním? Všetko čo vytvoril?

„Chcela ste so mnou hovoriť?“

„áno… o tvojom povýšení…“

„aha…“

Dobrý a zlý. Polícia… odjakživa Uchiha klan riadil políciu… dnes, z toho jedného dôvodu vlastne už funguje len ako akýsi tichý spoločník ANBU. Oni riešia všetko.

„…nemal si niekedy chuť zabiť svojho brata?“

Ozve sa spod stromu mužský hlas.

„…je mŕtvy…“

Muž pod stromom si stiahne dole masku a pohliadne hnedými očami na čiernovlasého ninju sediaceho na strome.

„Nezabil si ho…“

„Nie, prečo by som mal… chcel som aby trpel, tak trpí…“

„Povedal si, že je mŕtvy…“

„Pre mňa áno…“

Prečo sa vlastne s ním dal do reči? Je tu len pre jednu jedinú vec. Na druhej strane zeme, niekam v zapadákove, ďaleko od civilizácie. Aby sa jeho prípad premlčal. I tak človek akým bol Leitiel… to sa nechá. Neuznajú mu tú zásluhu za zbavenie sa špiny spoločnosti. Za toho odporného, slizkého magora.

„Ešte pol roka…“

Nadhodí novú tému hnedooký ninja pod stromom.

„A?“

„Ideme domov…“

Sasuke si len povzdychne a pohliadne na zamračené nebo nad hlavou, pomedzi korunu stromu.

„Ja len… za ten celý čas čo si tu… si sa moc do reči s nikým nedával…“

No áno, nedával. A toto je ten dôvod. Stačí keď vidí toho ninju pod sebou. Ani nevie ako sa volá. Ale proste nemá náladu sa s niekým pri tomto pobyte rozprávať ani sa s niekým zoznamovať.

„Do kedy máš hliadku?“

„Počuj…“

„…Ahiko…“

Prezradí svoje meno neznámi ninja spod stromu.

„…Ahiko, staraj sa láskavo o seba.“

„Prepáč, chcel som byť milý…“

„Milý ľudia umierajú ako prvý.“

„Tak v tom prípade, mi popraj šťastie do života…“

Usmeje sa Ahiko a mávne mu. Na to sa otočí a rozíde po poľnej cestičke preč do tábora.

Sasuke len pokrúti hlavou a zadíva sa na druhú stranu poľa. Ten úsmev a slová… niekoho mu tak nápadne pripomína. Keď sa mu prvý krát prihovoril Naruto.

„Naruto…“

Povzdychne si a privrie oči. Zdá sa, že táto hliadka bude dlhá a nudná. A hlavne dlhá. Ten, pre koho tu je, vo vyhnanectve… tu na mieste, kde sa objaví človek, len keď sa stratí. Vôbec nemá zmysel tu byť. Ale zjavne je to dôležité, len nevie prečo. Vydýchne a hore k oblohe, k listom stromu, začne stúpať modrý cigaretový dym.

Toto bude dlhá etapa jeho života.

Len nech zabudnú… pretože, toto väzenie… stojí za to. Za to, aby bol Naruto šťastný. Aby zabudol, a žil svoj život. Bez neho, bez toho skazeného prvku, ktorý mu dával. Bez všetkého, bez sľubov, bez neho.

Ľudia prichádzajú do životov, zaplnia ich, a znova odídu.

Tak to proste na svete chodí. Nálezy a straty… o nič viac nikdy nešlo.

Väzenie preto, že chcel niekoho ochrániť vlastnými rukami. Väzenie pre toho, ktorý sa snažil a nikto okrem Jeho to nespoznal… nikto okrem na Naruta, v ňom nespoznal osobu, ktorá sa snaží, ktorá dokáže umrieť pre druhých… nikto iný na svete…

Skutočne netuší ako dlho toto bude musieť ešte prežívať. Ale čím skôr to pominie, tým lepšie. Najmä pri týchto troch nevzdelancoch, ktorých má pred sebou. On a tím! To zaiste! Zrejme ich zabije skôr, než stretnú nejakého nepriateľa.

„Sensei?“

Pípne dievčinka s brunet vláskami k svojmu učiteľovi, ktorý je zamestnaný niečím čomu sa hovorí zápalky. Dívať sa do plameňa a nezažmúriť oko. Terapia. Kedysi mu to poradil Sasuke aby sa mohol koncentrovať a zabudol na svoj strach. Teraz to potrebuje, aby sa ukľudnil a zabudol na neho. Lenže ak to bude používať, stále mu príde na myseľ, kto mu to kedysi poradil.

„Začneme už s tréningom?“

Zápalka zhasne a on pohliadne na trojčlenný tým. Jedno dievča s brunet vlasmi a zelenými očami. Dvoch chlapcov. Jedným blonďákom a druhým taktiež brunet ako to dievča.

„Chcete začať s tréningom? Tak ja vám dám pár rád do života!“

„Hai! Sensei!“

Poctene riekne jeden z chlapcov.

„…ako sa voláš? Ty s tými hnedými vlasmi!“

„…Kai.“

„Tak Kai… prvá rada do života! Never nikomu! Nikomu na tomto skurvenom svete! Pretože i ten najbližší človek, ktorého miluješ je ti schopný vraziť nôž do chrbta a s úsmevom odísť!“

Presne taký pocit má zo Sasukeho odchodu.

„…nikdy v živote nedávaj druhým ľuďom najavo čo cítiš, pretože to zneužijú, a spravia si z teba testujúcu figurínu! Nikdy v živote sa s nikým nespriateľ…“

Tri pári oči uprene hľadia do tých modrých, chladných hĺbok ich učiteľa.

„…a hlavne, nikdy sa nezamilujte… pretože láska bolí viac než státisíce nepriateľov na bojovom poli…“