Zradca

„Nepribližuj sa!“

„Kanda!“

Allen zastane. Tak blízko… tak blízko ľuďom ktorých miluje. Tak blízko pocitu domova a bezpečia. Tak blízko tváram ktorým dôveruje. Blízko pocitu šťastia…

Čo si vlastne myslel? O sebe? O svojej osobe? Že je nenahraditeľný? Nejaký človek, ktorý… oprava… nejaký ten tvor, ktorý zabije pár akúm a už si myslí, že je svätý? NENAHRADITEĽNÝ?! Aké smutné… tragikomické…

„A čo si čakal? Že ťa privítajú po tom všetkom čo si urobil?!“

„…to som nebol ja…“

„A koho ruka zabila toľkých exorcistov?“

„To som nebol ja…“

„Tvoja ruka! Allen! Tvoja! Robíš hlúpe a nezodpovedné rozhodnutia!“

„…to ty…“

„…urobil si to sám… zdvihol si ruku a ZABIL ICH!“

„…prestaň!… donútil si ma…“

„Ty si ich zabil…“

„…prestaň, prosím…“

„ZABIL si ľudí, od ktorých teraz chceš aby ťa prijali späť?! Aké naivné a hlúpe! Si len decko!“

„DOSŤ!“

„Allen!“

Ruky sa zaboria do bielych vlasov. Nechce to počúvať. Nemôže to prijať, pretože to tak nie je. Nedostal sa dobrovoľne k Noah! Nedostal sa dobrovoľne nikam! Nikomu nikdy nechcel ublížiť! To všetko on! 14ty! On v jeho tele, prebral nadvládu, za pomoci Tikkyho a Earla. A potom, keď ovládol i jeho myslenie, uzavreli dohodu, tak bláznivú dohodu…

„…nikoho som nezabil…“

Lavi sa pohne dopredu k Allenovi, lenže ho Kanda znova zastaví.

„Na čo sa tu hráš?“

Allen pohliadne so slzami bezmocnosti v očiach na Kandu.

„…Kanda, prosím… ja som…“

„Zabil si troch exorcistov!“

Jeho ruka klesne na rukoväť Mugen.

„…to som nebol ja…“

„Je mi to jedno, či si to bol ty, alebo tá háveď v tebe… ak zabijem vás oboch, bude po probléme tak či tak!“

„KANDA!“

Lavi mu stiahne prudko ruku s Mugen.

„Opováž sa ho len dotknúť!“

„…Lavi…“

            Nikdy! Allen… nikto nedokázal obetovať viac, než ty… nikto na tomto svete, nestratil viac než ty… bol si to vždy ty, kto bojoval až do konca, kým ho niečo niekde ťahalo. V stave bezvedomia, ťahaný len silou vôle. Bolesťou spútané telo. Viera, ktorá sa začala lámať.

Nikdy neuverím, že ty… by si bol schopný…

„Lavi! Nepribližuj sa k nemu!“

„Správne! Nepribližuj sa ku mne!“

„Lavi!!!“

Nepočul vlastné kroky vo vrzgote snehu, ani v zavíjaní mrazivého vetra. Jediné čo cítil je, že to, čo robí, je správne. Dať šancu, tak ako ju ľudia dávajú. Podeliť sa o to málo čo má, pretože on v Allena veriť neprestal.

„Lavi… prosím, nie…“

„Allen…“

„…ublížim ti, Lavi…“

„Nevrav…“

Na Laviho tvári sa objaví úsmev.

„Nevidíš, že je to blázon?!“

            Kanda… nie si o nič lepší než on, ja a ostatní… všetci sme prekliatí… všetci do jedného predurčení na veci, na ktoré sme nemali slobodnú vôľu si vybrať. Všetci sme trpeli a trpíme. Život nie je ľahký…  život, je niečo, čo sa dá formovať, ale nedá sa to vziať do rúk, aby sme to formovali podľa seba.

            Prečo sa mu to len musí diať? Prečo má v sebe taký rozpor? Sám so sebou, so skutočnosťou… s tým, že skutočne jedného dňa, zahubí seba, a všetkých ktorých má rád. Tak ako prvý krát. Prečo si myslí, že sa to niekedy vôbec zlepšilo? Všetci nakoniec v jeho blízkosti umrú. Je ako nejaký bacilonosič. Ohrozuje ich všetkých, svojou prítomnosťou.

„Ak sa k nemu ešte viac priblížiš… Lavi, tak zabijem i teba!“

Mladík zastavil pár krokov od Allena. Zmýšľanie človeka v nebezpečných situáciách je vraj jednoduché a obranné, kde obraňuje svoju osobu a svojich blízkych tak ako sa len dá. Lenže… u Kandy je to celkom niečo iné. Obráni seba, hlavne seba, a tých, ktorí sa nezaujímajú o tých, ktorí ohrozujú. Kľudne to keby to bol on, a ohrozoval niekoho, zabudne, že sa poznajú a zabije ho bez rozmyslu. To isté robí teraz. Kanda, a to jeho myslenie… je to správne… pre ochranu osoby… ale je to správne pre tú osobu, ktorá ohrozuje?

„…Yuu… je to Allen… je tam vnútri… ty…“

„Nech je to aj sama Panna Mária! Nikto, nebude vraždiť exorcistov a pokladať sa za jedného z nich!“

„…to je v poriadku Lavi…“

Nikdy to takto nemalo dopadnúť. Nikdy nemal odísť. Prečo znova ušiel pred problémom? Prečo si ich vyrába ešte viac? Úmysel niečo vykonať pre druhých, uľahčiť im to, a pri tom to len zhorší.

„…ja pôjdem…“

Allen sa zvrtne na odchod, lenže stále je tu niečo, čo musí vyriešiť… znova jeho bezhlavý únik.. útek pred strachom, pred bolesťou, pred tým, čo všetko môže spôsobiť, a čo už spôsobil. To, že Lavi a Kadna sa vybrali na vlastnú päsť ho hľadať.

„…nie, ty nikam nepôjdeš…“

Tma… niekde tam vnútri, toho človeka s tým vražedným výrazom a chirurgickou presnosťou rany, drieme totálna tma… on celý je tmavý, dvojfarebný… v dvoch odtieňoch, čiernej a bielej. Dvoch základných farbách, z ktorých namiešate len odtiene šedivej… vždy bude tmavý, i keď bude biely, bude nevýrazný, a keď bude čierny, bude splývať… znova nevýrazný… je kombináciou… takej veľkej škály šedých pocitov, negatívno – pozitývnych…

Ten človek, ktorý do vás bodne, a povie vám do očí ten absurdný dôvod prečo to urobil.

Ale na druhú stranu… vždy je lepšie byť sviňou a prežiť, ako byť samaritán a umrieť na ulici na hladomor…

„Allen, musíme sa vrátiť do rádu…“

„A prečo? Aby vykonali moju popravu?“

Chladná oceľ katany na svojom ostrí prichytí pár snehových vločiek.

„A chcel si niečo iné?“

„Tyki je mŕtvy…“

Toto ho vie len naštvať. Nech mu dáva dôvody… akékoľvek, žiadny, nebude dostatočne vyhovujúci.

„…ty parchant! Nemysli si, že keď zabiješ jedného hajzla, odčiníš tak to, že sám si hajzel!“

„Kanda!“

Zimným večerom sa roznesie Laviho hlas, ktorý pohltí vietor, a vezme ďalej. I keď je ťažké v takom počasí vôbec chodiť, alebo rozprávať, vyznelo to silne.

„Snažil sa! Jasné?!“

„Nezaujíma ma! O čo sa snažil!“

Nové kroky v hlbokom snehu. Kráča ďalej a ďalej… hlbšie a hlbšie…

Možno niekedy… občas, sa zastavia… ti kroky, ktoré smerovali predtým niekam celkom inam…

„…kam si chcel ísť?“

„…domov…“

„A vieš kde to je? Kanda?“

„Niekde… tam?“

Prečo ukazujeme niekde? Len približne… určujeme smer svojho šťastia. Predsa, by sa mohlo zastaviť a zakývať, aspoň… to vedieť, že sme boli tak moc blízko.

„Tak DOSŤ!“

Hneváš sa? Nezáleží mi na tom…

„Yuu! Ak ho zabiješ, nebudeš od neho o nič lepší! Je tak isto exorcistom!“

„Vážne?“

„Či sa ti to páči alebo nie!“

Mugen svojim ostrým pristane na Laviho krku. Tak blízučko… jedno bodnutie… stačilo by zatlačiť a skončil by so všetkým. Snehové vločky sa plietli všade. Pred očí, do ich cesty, všade. Biela nevinnosť, ktorú sa chystal poškvrniť tou šarlátovou.

Možno tu kedysi bola možnosť… ako zastaviť všetky tragédie života, ktoré sa im stali… a tak ich spojili v jedno, navždy…

„Ničím nezmeníš ten FAKT! Že je to Allen…“

Lavi spraví krok dozadu, čím ucíti ústup Mugen… vlastne, je to jeho ústup. Jeho vlastný ústup. Kanda predsa neuteká, neustupuje… ako si občas praje jeho chladnosť a rozvahu… v každom sa nájde niečo dobré.

„…Allen..:“

Prehovorí stojac ku Kandovi tvárou a Allenovi chrbtom.

„Vráť sa s nami… prosím…“

Otočí na neho hlavu s úsmevom.

„Každý si zaslúži druhú šancu…“

Budem schopný, im veriť? Budem schopný po tom všetkom veriť sám sebe? Sme len ľudia, nie? Teda… väčšina z nich… sú ľudia…

Katana sa ocitne späť v pochve. Nikto nikdy nezistí, čo sa odohrávalo v ich hlavách, či to, čo hovorili bola skutočnosť, či to boli ich myšlienky, a čo ostatné pocity, ktoré sa s nimi bili? Čaká na to poníženie, na tú pravdu? Bude sa cynicky usmievať? A bude Lavi plakať? Bude smútiť? …a on… kam pôjde potom? Kde sa ocitne? A vôbec, bude to všetko tak ľahké…

…nie… stále musím ísť ďalej…