Zrážka a spoločná hodina

S dokorán otvorenými ústami som stál pred zrkadlom s nádherným okrasným rámom. V skutku som nedokázal uveriť, že to, čo vidím v odraze skla, som ja. Chlapec za mnou ma pevne objal okolo pása a pritisol čím najbližšie k sebe. Spokojne som sa usmial, otočil čelom k nemu a ovinul mu ruky okolo pása. Tvár som si skryl do jeho hrude a vdýchaval jeho omamnú vôňu. Teraz dobre počúvajte s nastraženými ušami, pretože vám porozprávam o tom, ako som sa dostal práve sem…

***

So sklonenou hlavou som smutne kráčal po našej školskej chodbe ktorá bola akurát nejakým spôsobom až prehnane vyľudnená, len sem tam sem niekto náhodne zablúdil, ale to bolo určite kvôli tomu, že už asi začala hodina. Nevedel som to presne, keďže som nepočul zvonenie.. Prešiel som okolo niekoľkých gaštanovo hnedých dverí s tabuľkou na ktorej bol napísaný názov triedy, presnejšie, jej číslo a písmeno. Zastavil som sa až v ten moment, ako náhle som do niekoho narazil. Mal som šťastie, pretože ten chlapec nebol ani zďaleka nejako moc chudučký, samozrejme, že tým nechcem povedať, že by bol tučný, ale naopak, celkom svalnatej a vypracovanej postavy, a vďaka tomu nespadol na zem. Až po nejakej tej minúte som sa mu odhodlal pozrieť do tváre a v tej chvíli by ste sa vo mne krvi nedorezali. Prekvapene som zalapal po dychu, toto bol jeden z obľúbenejších ľudí na škole, skoro každé dievča z druhého stupňa by za neho dalo aj neviem čo a pre chlapcov bol niečo ako vzor alebo idol. Čakal som, že bude strašne nahnevaný a začne po mne okamžite vrieskať tak hlasno, že si to vypočuje minimálne polka škola, avšak, nič takého sa našťastie nestalo.

„Prepáč.“ Dostal som zo seba a bol som hrdý na to, že sa mi to podarilo povedať bez koktania. Len prikývol, asi to malo byť na znak toho, že sa nič nestalo a že je to v pohode. Radšej som po odstúpil od neho do nejakej tej vzdialenosti, keďže vďaka tej mojej zrážke sme boli k sebe skoro natisnutý a keby zrazu niekto prešiel okolo, vysvetlil by si to zle.

„Ešte sa uvidíme.“ Odpovedal s tajomným podtónom v hlase z ktorého ma mierne zamrazilo a bez ďalšej zbytočnej reči sa vydal do našej triedy – 8.A. Až potom mi došlo, že v ruke držal niečo modrého, odhadoval som, že to bola asi triedna kniha. Za tu chvíľu sa mi podarilo zabudnúť aj na môj smútok z toho, že sa mi všetci posmievali vďaka môjmu vzhľadu, no po jeho odchode som si na neho rýchlo spomenul. Totiž, bol som malý, chudý chlapec s obyčajnými tmavo hnedými vlasmi dlhými po ramená, ktoré som najradšej skrýval pod kapucňu a zelenými očami do ktorých sa primiešal aj odtieň modrej. Možno by to bolo ešte v pohode, keby moju tvár nepokrývali pehy a keby som nenosil tie nemoderné okuliare. Ani môj štýl ostatný ľudia moc neoceňovali, vždy som si na seba obliekol prvú vec ktorú som vytiahol zo skrine a nesnažil sa o nejaké zladenie alebo aspoň o to, aby to pripadalo deckám zo školy cool. Len som nad tým pokrútil hlavou, predsa, za tých osem rokov aj niečo som si na to už mohol zvyknúť. No, bohužiaľ, nestalo sa tak a ja som sa tu opäť utápal vo svojich sebakritických myšlienkach bez kúsku sebavedomia nazvyš. Ak sa čudujete, kam som to mal vlastne pred touto zrážkou namierené, tak vám to teraz jednoducho vyzradím. Musel som ísť do špeciálnej jazykovej učebne, v ktorej sme akurát mali mať hodinu Angličtiny. Tento predmet som mal veľmi rád, dokonca mi ani jeho učenie nerobilo problémy, čo bolo výhodou, keďže mi stačilo sa len sem tam učiť nejaké tie nové slovíčka, ktoré sme mali vzadu v pracovnom zošite. Zastavil som sa len pár krokov pred dverami do tej miestnosti. Meškal som už určite zo desať minút a nevedel som, ako by som sa mal vyhovoriť. To, že som z triedy išiel neskôr pretože som sa nejako zabudol a aj za to, že som do niekoho neúmyselne vrazil, by mi asi neuverila, aj keď to skutočne bola pravda. Zhlboka som sa nadýchol a zaklopal. Po tichom tlmenom vyvolaní, že mám vstúpiť ďalej, som položil ruku na kľučku a mierne za ňu poťahal dospodu, tak, že sa následne dvere otvorili. Ucítil som, ako mi vyschlo v krku, keď sa na mňa otočilo všetkých devätnásť párov očí.

„P-prepáčte že m-meškám…“ Zamumlal som, ale bol som si viac než istý, že ma musel počuť každý kto dával aspoň čiastočne pozor na dianie okolo seba. Ryšavovláska, ktorá nás vyučovala, spýtavo nadvihla obočie, asi ju zaujímal dôvod. Nevedel som, či som si mal rýchlo niečo vymyslieť, ale usudzoval som, že to bolo zrejme to najlepšie riešenie.

„Pán u-učiteľ odo mňa p-potreboval pomoc…“ Keby som nekoktal aj normálne, asi by si niekto pomyslel že klamem, ale našťastie na to nikto neprišiel a bral to za celkom bežnú a normálnu vec. Radšej som si ďalej nevymýšľal akú pomoc chcel, pretože na to som nebol dostatočne kreatívny a asi by to bola najväčšia blbosť pod slnkom akú kedy tento svet zažil. Niektoré monštrá, ktoré sa len tak mimochodom nazývali moji spolužiaci, si zrejme domysleli, že to bolo niečo, pri čom bolo potrebné využívať fyzickú silu, ktorej som ja mal len minimum, a tak im ušlo niekoľko poznámok na môj účet typu ,ako mu už len to tintítko mohlo pomôcť‘ a pod. Zrejme ani nebrali ohľad na to, že som bol ešte stále prítomný a to sa v priebehu nasledovných zhruba štyridsiatich piatich minút, keď nerátam tie, ktoré som už zameškal, nehodlalo akokoľvek zmeniť. Mladá žena vo veku okolo dvadsať rokov sediaca za katedrou len prikývla na súhlas a oznámila mi, nech si niekam sadnem, aby mohla pokračovať vo výklade novej látky. Sadol som si do najbližšej prázdnej lavice. Bola to druhá spredu, napravo. Bol z nej dobrý výhľad von, keďže tento rad sa nachádzal hneď pri nových plastových oknách. Páčilo sa mi to, keďže ma zvykli ohrievať slnečné lúče. A aj keď bola zima, stále prenikalo dnu niekoľko paprskov. Keby nebol sneh, asi by som si pripadal skôr ako počas jari. Až tak som sa zamyslel nad ročnými obdobiami, že som ani nespozoroval, že najstaršia osoba z nás sa už nachádzala pri tabuli a príjemným hlasom niečo vysvetľovala tak, aby sme to všetci pochopili. A keďže v našej triede bolo niekoľko retardov, typoval som, že z toho zajtra polovica triedy nebude vedieť ani slovo. Zaujímalo by ma, či sa doma neučili, alebo či v tom malo prsty niečo iné. Táto látka bola predovšetkým ľahká, keďže sme sa učili len niečo ohľadom minulého času. To som už dávno mal v malíčku. Ale len aby sa nepovedalo, som si vytiahol zošit v ktorom som mal napísané gramatické poznatky z hodiny. Taktiež som siahol po pere s rôznymi ornamenty krikľavo zelenej farby, dovtedy uschovanom v mojom peračníku. Musel som uznať, že tie zelené symboly miešajúce sa s nejakými krúžkami, čiarkami a pod., boli pekné s kombináciou čiernej v pozadí. Ladnými pohybmi ruky som na papier písal poznámky ktoré sa nachádzali na tabuly. Nespokojne som zvraštil obočie, nepáčila sa mi moja úprava písma. Veľa ľudí, a hlavne moji rodičia, vraveli, že škrabem ako kocúr. Keď som na to tak pozeral, musel som uznať, že zrejme mali pravdu.

***

Ani som sa nenazdal a už som započul zvonček oznamujúci koniec hodiny, zase to ubehlo ako voda. Skoro všetci sa z učebne okamžite vyhrnuli ako blesk a bežali do triedy. Ja som ešte pozdravil učiteľku a pomaly sa vydal tiež. Prišiel som práve včas, keďže akurát dnu dorazil aj náš triedny. Nemal som ho rád, pretože mal celkom únavné rozprávanie ktoré skoro každého nudilo, nedovoľoval nám nič povedať, ani keď sme sa prihlásili, a vyhrážal sa pokarhaniami aj za tie najväčšie blbosti. Dúfal som, že dnes odíde čím najskôr a dá nám pokoj aspoň do konca týždňa.

„Ako sami viete, akurát ste mali mať dvojhodinovku výtvarnej výchovy s pani Kráľovou. Ale plány pre dnešok sa nejako zmenili, čo znamená, že budete spojený s deviatou B. No, nebojte sa, nemusíte nikam chodiť, pretože oni prídu sem…“ Oznámil a moje modlitby boli zrejme vyslyšané, keďže sa hneď otočil sa na odchod, po chvíli dokonca aj vypochodoval z triedy. Ja som si len povzdychol a dúfal som, že sem nepríde ich učiteľka ale naopak, tá naša. Výtvarnú som tiež mal rád, pretože kreslenie bola jedna z mojich najväčších záľub a celkom som na ňu asi mal aj talent. Hodiny boli aj náučné, hlavne tie o tieňovaní, anatómii, učení sa o podrobnom kreslení daných vecí a podobne. Bez povšimnutia som zaplul do svojej lavice a prichystal si učebnicu na nasledovný predmet, k tomu ešte veľký, nelinajkový zošiť modrej farby. Došlo mi, že zrejme opäť uvidím toho chlapca do ktorého som narazil na chodbe. Zdalo sa mi, že sa volal Patrik. Pekné meno, na to, že mne sa najviac páčili tie Anglické. No, čo už, tu sme úplne v inej krajine – na našom malom Slovensku. Ani som sa nedivil tomu, že niektoré osôbky z iných krajín ani nevedeli, kde sa náš štát nachádzal na mape sveta. Pozrel som sa na elegantné hodinky, ktoré som dostal na moje jedenáste narodeniny od otca. Zostávalo tak zhruba sedem minút do konca prestávky. Všetci okolo sa naháňali, strkali do lavíc, hádzali po sebe rôzne predmety a pod. Jedným slovom, správali sa ako malé deti. Jedinou výnimkou boli asi tri dievčatá rozprávajúce sa medzi sebou a jedna nadmierne hanblivá blondínka. K tomu všetkému bola aj samotárska, tak som sa ani nesnažil s ňou rozprávať, dopadlo by to asi zrejme rovnako katastrofálne ako s ostatnými, a o niečo také som rozhodne nestál. Určite to bolo lepšie teraz, ako mať o jedného nepriateľa viac. Siahol som do svojho vrecka na rifľových nohaviciach a vytiahol z neho svoju milovanú mp3. Čierne slúchadla som si strčil do uší a zapol si prvú pesničku v poradí. Melódiu som na prvý pokus nespoznal, tak som sa pozrel na názov zobrazený na obrazovke. Stálo tam: Animal I Have Become – Three Days Grace. Spokojne som zatvoril oči, položil sa na lavicu a užíval si pokoja, ktorý mi zvyčajne dokázala dopriať len hudba. Tak ubehol aj zvyšok prestávky. Radšej som si svoj prehrávač opäť schoval, nechcel som, aby mi ho niekto zobral, rovnako, ako to bolo raz na jednom trápnom koncerte, ktorý bol usporiadaný v telocvični. Do triedy postupne vstupovali žiaci z deviatky a za nimi aj naša učiteľka. V duchu som zvýskol radosťou, predpokladám, že je jasné prečo. Hodina sa mohla začať, tak sa aj stalo. Bol som rád aj z toho, že si ku mne nikto neprisadol. Usudzoval som, že ich môj vzhľad odradil. Ale tak či tak tých votrelcov nebolo veľa. Zrejme ste už pochopili, že nikdy som nebol moc prívetivý k cudzím. Svojimi myšlienkami som sa ďalej už nezaoberal, keďže nám učiteľka konečne zadala tému na ktorú sme mali kresliť. Boli ňou jarné kvety a k tomu sme mali pridať aj nejaké ľubovoľné pozadie, ale také, aby to s tou rastlinkou nejako ladilo. Pustil som sa do toho a svoju prácu som ukončil tesne pred zvonením na koniec druhej hodiny výtvarnej a zároveň aj celého dnešného vyučovania. Na mojom obrázku sa nachádzala snežienka, alebo tak nejako sa to volalo, v parku, pred lavičkou, na ktorej sedelo dievčatko s lízankou v ruke. Odovzdal som svoje dielo na stôl, za ktorým sedela vyučujúca a pobalil si veci do svojej čiernej tašky s obrázkom bieleho draka. Výber farieb mi pripomínal dva asi najznámejšie protiklady – Jin a Jang. Rýchlo som vyložil stoličku na lavicu a snažil sa čím najrýchlejšie odísť z triedy, v ktorej bolo už len pár ľudkov. Avšak, na chodbe som sa zastavil. Niekto kričal moje meno a ten hlas mi pripadal byť z nejakého dôvodu strašne povedomí, no v mysli sa mi nevybavovalo, komu patril. Na to som avšak prišiel keď som sa otočil. Stál tam Patrik a opieral sa o rám dverí. Podišiel som bližšie k nemu, aby nemusel opäť kričať. Zaujímalo ma, čo chcel a ako zistil to, ako sa volám.

„Pozajtra príď do… mestského parku.“ Nechápal som, čo to malo znamenať, ale nestihol som na neho ani vychrliť nijakú otázku, keďže potom odišiel a nechal ma tam prekvapeného stáť. To chcel ísť akože von? Pýtal som sa sám seba v duchu. Vedel som, že do toho dňa náš ho údajného stretnutia mi zvedavosť nedovolí ani zaspať. Dúfal som, že si zo mňa len nerobil srandu.