DOGS: Child & Fire

 
Tam nesmieš. Vážne nie. Nikdy. Počúvaš ma Iseii?
Počúvam. Nesmiem tam. Nikdy.
Správne. Bež si ľahnúť.
…
„Mami?“

„Hm?“

„Prečo nesmiem?“ veľké hnedé oči zvedavého deiťaťa. Moja hlava plná otázok. Otázok bez odpovedí, tie alternatívne nedávali zmysel.

„Otec pracuje.“

„Na čom?“ zasa ma odpichla suchým Otec pracuje. Nenávidím vetu Otec pracuje.

„Na budúcnosti.“

Na budúcnosti. Budúcnosť predsa neexistuje. Všetko sa rúca. Celá spoločnosť. Viem to. Videla som správy.

„Bež si ľahnúť.“

Dnes odchádzajú do divadla. Nechajú ma tu samú, ako každý týždeň. Nikdy ma nevezmú so sebou. Nenávidím samotu. Keď vidím ich chrbty miznúť vo dverách, mávam pocit, že sa už sa nemusia vrátiť.
A ja ostanem sama.

Možno keď len nakuknem.
Nič sa nestane, keď len nakuknem.
Nebudem sa ničoho dotýkať. Nezistí to. Prisahám.
Prečo tie výčitky? Otec predsa pracuje na budúcnosti. Čo som ja ak nie ICH budúcnosť?
… Oceľ je skutočne ťažká. Chladná. Ako matkine pohľady. Milujú ma vôbec?
Tma. Ťažký vzduch. Tak milujú?
Modré neonové svetlo. Stôl. Či som im na obtiaž?
Skúmavky a tekutina. Je všade. Pach formaldehydu.
Telíčko. Malé nevivinuté telíčko a zvieravý pocit strachu. Čo to dopekla…?

Kroky.
Nenávidia ma snáď, keď toto robia?
Kroky.
Formaldehyd a v ňom človek.
Kroky.
Stôl. Skúmavky. Tekutina. Otras.

„Iseii!“ vrátili sa po lístky. Tak či onak… Je neskoro.

Pálilo to všade. Každá bunka môjho ničotného ja. A modré svetlo – všade. To ja som jeho zdrojom. Cítim to, cítim to vo vnútri. Ten tlak a hrôzu, všetko spôsobuje horenie. Alebo je to zlosť? A nie je vlastne zlosť len reakciou na strach?
Horím. Horím modrým plameňom tej tekutiny. A ľudská modifikácia opäť niekomu zmenila život. Heh, mňa sa táto časť budúcnosti nikdy týkať nemala.
Ale teraz horím. Horím modrým plameňom kedykoľvek sa mi zachce.
A keď sa naseriem, nič ma nezastaví.
Mala som jedenásť, keď sa to stalo. Mala som jedenásť a strach.
Teraz proste horím.
Horím pretože musím. Musím im pomôcť.
Budúcnosť ľudí? Ich vek už končí…
Pretože keď ľudia čo nás stvorili zahynú, ostaneme len my.
To my sme ICH budúcnosť…