DOGS: Things like fuckin´ Past

Iseii. Isa, zlatko.
Povedz mi, čo si zač?
Prezraď ho. Prezraď svoje tajomstvo.
Isa, zlatko…
…
Musím uznať, bola to dosť nepríjemná rana. Vyhýbajte sa pažbám lietajúcim vzduchom.
Uch, kurva. To je bolesť.
Asi som mala ostať ležať. Určite som mala ostať ležať.
Pretože tento pohľad, ten sa mi nezahovára. Oceľ, chirurgické nástroje a tekutina… Všade. Prečo mi to všetko tak neskutočne pripomína niečo, na čo sa snažím zabudnúť celý život?

„Isa, zlatko…“
Iba dve slová, vyslovené TÝM mužom ma dokázali pribiť na miesto. Dvihol sa mi žalúdok.
Úzkosť a strach. To je to, čo teraz cítim. Dopekla nie, prečo sa to všetko vracia? Chcem sa prebrať, nechcem… Nechcem tu byť.
Cítim ako mi stúpa adrenalín a snažím sa siahnuť po svojom revolveri. Až teraz som si reálne uvedomila, že som nahá.
Čo to dopekla…?

„Isa, zlatko, to nič. To nič miláčik.“
Keď vás obíjme vlastný otec, mali by ste cítiť radosť. Pocit bezpečia. Mne sa chce vracať.
„Nedotýkaj sa ma.“
„Dospela si.“ Hlas hrdého rodiča, ktorý to kedysi posral. Mám toto divadielko chápať ako formu ospravedlnenia?
„Si pripravená, skutočne…“ Prečo sa ma zmocňuje tak kurevský strach? Ušla som mu. Predsa to neskúsi znova. Už nie, prosím…
„Tak čo Walter? Urobíš to? Je to skutočne, to čo chceš?“
Tá ženská… Haine, teraz určite netušíš ako dokonale si opísal ten hlas.
Ak začne kričať, zomriem.
„Chcem to. Chcem…Chcem vedieť prečo je tak výnimočná. Prečo ostatní umreli keď ona nie.“
Ostatní? Nemyslí snáď…
Je to vyšinutý neurotik. Skapem tu. Niet pochýb.
Ak bol schopný obetovať nevinné deti, prečo by nerobil pokusy na vlastnej dcére?

„Isa, miláčik… Nebude to bolieť, sľubujem.“
Zapáľ sa. Tak hor, dopekla!
Prečo mám tak modré hánky? Stopy po vpichu na zápästiach… Infúzie?!
Zapáľ sa! Kurva tak hor!

„Šetri si hnev.“
Nedotýkaj sa ma. Nie, prosím. Haine, ty… Nemal si. Nemal si mi o nej hovoriť. Skapem. Povraciam sa strachom a skapem pod rukami dvoch ľudích viac vyšinutých ako ja.
„Šetri si trocha ohňa aj pre nás. Vôbec si neuvedomuješ, nakoľko si pre svojho otca dôležitá.“
„Dôležitá? Sú pre neho pokusné krysy dôležitejšie ako vlastné deti?“ Vôbec netuším kde sa vo mne berie tá drzosť. Posledné známky vysokého tlaku, divokého búšenia srdca.

„Isa, zlatko… Si moja. Moja a teraz budeš patriť všetkým.“
Tri páry rúk na mojom dobitom tele.
Nevnímam ani svoj krik.
Heh… nevnímam nič, len ich tváre… Badou. Haine. Nill! Aj Naoto. Nechcem im ublížiť.
Tak hor dopekla!
Rev zmiešaný s horúcimi slzami a potom tma. Hlboká priepasť, ktorú som nemala prekročiť. A v tej tme ja sama. Nie…
My dve.
Bábika a psychopat.

Zaostrujem. S takouto podobou pekla súhlasím.
Oceľ, chirurgické nástroje a tekutina… Všade.
Blbosť, bude ma to nebodaj prenasledovať naveky?
V poriadku, schopnosť posadiť sa je predsa prejavom života.
Tá bolesť. Tŕpne mi celé telo. Cítim sa byť tak ťažká.
Ruka mi vyletí ku krku, moje obvyklé gesto. Uh, čo by som dala za akúkoľvek formu spodného prádla.

Doriti.
Nie… Nie, dopekla.
Čokoľvek, len nie toto.
Plač to nespraví. Ani bolestný výkrik do šera. Vlastný hlas sa mi vracia v ozvene skoro okamžite, no zároveň je tak časovo vzdialený.
Kus železa na mojom krku a jazva tiahnúca sa až k temenu.
Nemohol ma viac zabiť. Som mŕtva.

„Teraz, Isa… Teraz na to prídem. A nezraním ťa.“
Strach, beznádej. Nemám chuť ďalej žiť. Nemám prečo. Stanem sa pitevným subjektom vlastného otca. Dal ma spraviť nezničiteľnou.
Zabil ma.
Nechce sa mi horieť. Chcem… Chcem im všetkým vziať životy, za to čo mi… čo NÁM urobili. Čo robia im. Ale nedokážem to.
Nemám už viac síl.
Nechcem sa vzdať, no nevládzem. Možno raz… Možno sa raz vrátim aj s plameňmi. Teraz chcem umierať.
Zakaždým, keď sa pokúsi zistiť, čo spôsobilo, že som pri styku s tou tekutinou neprišla o život. Zakaždým umriem a ožijem s novým dňom.
A potom opäť raz.
Zomriem.
Až kým si po mňa neprídu a nedajú mi chuť žiť.
Až potom to tu zničím, vyplienim a odpálim.
Zatiaľ si… Oddýchnem.