DOGS: True form of Iseii

 
Sediac až na vrchu polorozpadnutého organu som vnímala len seba. Len seba a svoje dvihnuté dlane.
Prečo, dopekla, mám tak veľké ruky?
A kostolom sa niesli rytmy The Who.
Nill ich mala rada.

Prečo, dopekla, mám tak veľké ruky?
Veľké a zjazvené. Som ako bábika, ktorou sa nešetrne zaobchádzalo.
Pre všetkých nihilistiská psychopatka.
Pre všetkých vyšinutý poloboh s Rugerom Bisley v dlani. V nadrozmernej dlani.

Ale … čo je to za poloboha, ktorý pomaly umiera?
Umiera a myslí na svoje veľké ruky.

Umieram.
Umieram vo vnútri tejto psychopatky.
Umriem.
Umriem a ostane po mne podpaľačka.
Vyšinutá polobohyňa s Rugerom v nadrozmernej dlani.

Ja žijem duševne. Zo vzťahov, polemizovaním nad spoločnosťou a štúdiom.
Ona žije fyzicky. Z vône streľby, násilia a utekaním pred svojou minulosťou.
A ty si vyber. Ktorú z nás chceš skutočne spoznať? Ktorú z nás budeš skutočne milovať? Mňa či ju? Porcelánovú bábiku alebo vyšinutého psychopata?
To je jedno. Obe máme priveľké dlane.

Kurva, čo som zase tak melancholická?
Dlane mám tak gigantické až pojmú celú moju hlavu. To je obludné.

„Iseii!“

„Mhm?“

„Prestaň byť absrudná.“

„Ježiši…“
Prevraciam očami. Cerím zuby. Beriem do ruky zbraň.

Hold… Ona rada víťazí. Rada víťazí a berie si na seba moju podobu. Ale večer, keď som sama, vraciam sa. A iba traja ľudia vedia, aká skutočne som.
Vyšinutá porcelánová bábika.
S veľkými rukami.